Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

Ako postupovať, keď štvorročný syn si ubližuje a nadáva nám, keď mu niečo zakážeme?

Zodpovedané
Predškolák (3 - 6 rokov)
24. jan 2020

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom štvorročného syna. Už asi rok u neho prebieha obdobie vzdoru. Úspešne sa nám podarilo zvládnuť a odstrániť hysterické výstupy na verejnosti (hádzanie sa o zem a pod.). Najnovšie však čelíme problému, ktorý nás celkom znepokojuje a plánujeme aj návštevu detského psychológa.

Keď nastane situácia, že niečo od syna požadujeme, prípadne mu niečo zakážeme robiť, tak začne zúriš a chytí strašný amok. Vtedy začne sám seba škriabať a hrýzť. Kričí, že sa zabije, že sa bude búchať a že sa doškriabe.

Ničí a hádže veci o zem, trieska do nábytku. Je to horor. Popritom výkriky, že nás neľúbi, že nie je náš kamarát a ani syn, že pôjde preč. Na toto posledné sa snažíme reagovať pokojne a vecne. Povieme mu, že náš syn je stále a že ho ľúbime aj vtedy, keď sa hnevá.

Len mám obavu zo sebapoškodzovania a rozbíjania vecí, lebo mi to nepríde normálne. Nechcem sa spoliehať na to, že z toho vyrastie. Pokúsim sa zhrnúť ako veci u nás riešime.

1. Syn zle znáša prechod z jednej činnosti do druhej, preto mu dostatočne vopred oznamujeme, keď má nastať zmena (natiahneme budík, skončí pesnička). To dodržiavame aj keď niekedy protestuje. Neustupujeme, nezjednávame, pripadne mu ponúkneme alternatívy ak je na to čas (po kúpaní môžeš v pyžamku pozrieť ešte jednu), alebo mu vysvetlíme, že je neskoro a ráno treba vstávať. Ak bude pesnička, upozorníme ho, že rozprávku ale nečítame. Keď potom na rozprávke trvá, tak mu povieme, že si vybral pesničku.

2. Pri záchvate sa snažíme ostať pokojní. Nie vždy sa to však podarí a občas dostal aj po zadku. To ma potom mrzí a beriem to ako svoje zlyhanie.

3. Snažím sa potvrdzovať jeho emócie, že chápem jeho hnev a že nemôže ničiť hračky a ani nábytok. I napriek tomu hračky likviduje. Vezmem mu ich a schovám do vreca.

4. Ak záchvat pominie, život sa nám nevráti do bežných koľají až pokým sa syn neospravedlní, resp. si neuvedomí ako sa choval. Keď chce napr. sladkosť, odpoveď je nie a porozmýšľaj že prečo. Zároveň mu popíšem ako som sa cítila ja, keď to hovoril/robil. Niekedy sa ospravedlní, no mám pocit, že už nás prekukol a ospravedlnenie je účelové.

Čo nám odporúčate?

5. Synovi sa s manželom venujem. V jeho prítomnosti odkladáme telefóny, venujeme sa len jemu a sme s nim vedome. Sledovanie televízie limitujeme a máme pod kontrolou, že čo pozerá (pesničky, rozprávky, žiadne násilie). V hraniciach sme dôslední. Keď sa raz na niečom dohodneme, tak splnenie potom vyžadujeme

6. Sme usporiadaná rodina, žiadny alkohol, domáce násilie, hádky a napätie u nás nie sú. S manželom máme bežné zamestnanie, sme doma každý deň od cca 16:00.

7. Syn je od narodenia veľmi temperamentný a živý. Ťažko sa sústredí na jednu vec a rád je stredobodom pozornosti. Akýkoľvek pokus o spoločenskú hru primeranú jeho veku zatiaľ zlyháva.

Robíme niekde chybu?

Čo nám odporúčate?

Za odpoveď ďakujem

Dobrý deň,

ďakujem za podrobný popis a detailné priblíženie problému. Spôsob, ktorým odpovedáte na správanie Vášho synčeka je prijímajúci a rešpektujúci. Niet divu, že jeho reakcie vo vás vzbudzujú obavu.

Aj keď synček už nemá záchvaty na verejnosti, stále má veľmi intenzívne pocity a potrebuje, aby ste ich pravidelne počúvali. Každodenný smiech je výbornou preventívnou pomocou na ventilovanie úzkosti a strachov, ktoré sa u neho nevyhnutne vytvárajú, keďže sa učí ako seba zvládať vo veľkom, často ohromujúcom svete. Preto pri vašom obmedzení alebo zákaze vyjadruje svoje potreby ako útok. Kričí, že vás neľúbi.

Neberte si to osobne. Namiesto toho sa aj naďalej vciťujte a nastavujte limity. Komunikujte porozumenie: „Musíš byť veľmi rozrušený, keď sa so mnou takto rozprávaš ... Myslím, že si veľmi sklamaný. Naozaj si to chcel, a povedala som nie .... Je mi ľúto, že je to také ťažké, zlatko.“

Pripomínajte si, že v týchto situáciách je syn zaplavený emóciou a jeho mozog ešte nie je dostatočne vybavený, aby takýto intenzívny nápor zvládal sám. Jedine empatickým vypočutím pocitov a nastavením hranice nevhodnému správaniu, sa postupne ukľudní. Len časom získa zručnosť ovládnuť nával silných emócií pri odmietnutí toho, po čom v danom momente túži. Ide o dlhý tréning, ktorý však povedie k jeho sebadisciplíne a nezávislosti od vás.

Denný, „špeciálny čas“ so synom, počas ktorého prenecháte vedenie hry na neho, buduje váš vzťah. Ak nezvládate ďalšiu hru na „super hrdinu“, namiesto toho ponúknite "príjemný čas". Posaďte sa na pohovku s kopou kníh a venujte dostatok času na rozprávanie o tom, čo čítate alebo o jeho zážitkoch z daného dňa.

Držím palce a prajem veľa trpezlivosti.