Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri

3,5 ročný stále bije a strká do ročného brata. Ako mám reagovať?

Zodpovedané
1. júl 2020

Dobrý deň,

doma máme 3,5 ročného chlapca a ročného chlapca. Ten starší stále mladšieho bije, strká do neho. Raz mu puči ruku, inokedy nohu. Proste stále mu robí zlobu.

Majú aj svetlé chvíle, ale len veľmi veľmi zriedkavo. Vtedy sa spolu vedia hrať a fungovať. Nechce ho dať od seba, ale ani s ním sa nechce hrať. Už neviem ako mám tomu staršiemu vysvetliť. Párkrát už aj dostal po zadku, aj sme kričali, aj pekne mu dohovárali, ale stále si nájde niečo, prečo doňho strčí. Nechodí ešte do škôlky, až teraz od septembra bude.

Pýtala som sa pediatričky, či to mám nejako riešiť a zobrať ho k detskej psychologičke. Vravela že nie, že ho to prejde.

Kedy ho to prejde?

Ako mu mám vysvetliť, že to nemôže robiť a nemôže rozprávať škaredé veci na mladšieho brata?

Keď sú každý sám, tak sú zlatučkí obaja. Keď sú spolu, tak starší sa mení na čertíka.

Je to vôbec normálne?

Ďakujem za každú radu

Dobrý deň,

každé správanie dieťaťa má nejaký dôvod. Skrýva sa za ním emócia a za ňou nejaká potreba. Niečo ním teda získava.

Rozdiel medzi synčekmi je malý. Môže byť za tým celým žiarlivosť, pocit neistoty, neférovosti, nerovnocennosti, straty, ohrozenia. Možno syn potrebuje viac pozornosti, lásky, nadobudnúť istotu, cítiť sa bezpečne. Takýmto správaním môže získavať pozornosť, pocit, že je hodný lásky atď.

Navyše ho valcujú emócie a snaží sa ich učiť zvládať. Na to, aby sa mu to podarilo, potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Je prirodzené, že keď nie je podľa neho, poprípade sa cíti neisto, ohrozene, tak sa nahnevá, rozzúri, pohltí ho hnev. Vtedy koná pod vplyvom emócií. Treba si uvedomiť, že žiadna emócia nie je zlá, teda ani hnev. Je to emócia ako každá iná, dieťa má na ňu nárok, je v poriadku, že sa takto cíti.

Aby sa synček naučil emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, synovi ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Si nahnevaný na bračeka. Najradšej by si tu bol sám.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak v hneve, alebo aj inak, koná nežiadúco, treba mu nastaviť hranicu. Momentálne ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie. Hneváš sa a preto biješ brata.
2. Nastavenie hranice, limitu. Ľudia ale nie sú na bitie/ubližovanie. Hlávka nie je na búchanie.
3. Poskytnite alternatívu. Môžeš udierať do vankúša alebo do gauća.

Tiež mu nastavujte fyzickú hranicu. Keď niekoho ohrozuje, aj seba, použite kľudné slovko Stop! Nie! a až následne komunikujte hranicu tak ako spomínam vyššie. Chyťte mu ruky, hlávku, postavte sa medzi neho a brata.

Vytvárajte synovi bezpečie a prijatie. V hneve nemá zmysel mu dohovárať, lebo v emócii je zapnutá úplne iná časť mozgu a dieťa nie je schopné racionálne uvažovať, počúvať, je v emócií. Zrkadlenie emócií pomáha k upokojeniu.

Venujte synovi pozornosť, prejavujte lásku. Sledujte jeho signály a napĺňajte jeho potreby. Zrejme sa takto správa, lebo mu to napĺňa nejakú potrebu.

Potrebuje pozornosť, cítiť sa bezpečne, milovaný. Prejavujte mu veľa lásky.
Syn potrebuje cítiť, že jeho ako osobu prijímate a len niektoré jeho správanie nie je v poriadku.Buďte mu sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa so synom zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte mu ocenenie, na výber, nechajte ho občas rozhodovať a jeho rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Krik, tresty, vyhrážky, buchnutie po zadku, odsudzovanie, zastavovanie emócii určite nie sú na mieste. Tým naštrbujete dôveru, kazí sa vzťah a navyše mu ukazujete, že kto je väčší a silnejší si to môže dovoliť.
Na bratovi mu to zakazujete a následne mu robíte to isté. Z toho má zmätok.

Takéto riešenia sú navyše len krátkodobé.

Syn dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie.

Rozumiem, že ste frustrovaná a unavená, obzvlášť v tomto náročnom období.

Ak máte pocit, že to nezvládate, že by ste potrebovali nejaký nový prístup, pohľad, pomôcť vo vzťahu a komunikácii so synom, obráťte sa na odborníka. Je dôležité, aby ste boli v pohode aj vy.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com