5 ročné dieťa je po návšteve rodiny z otcovej strany emočne zničené. Čo mi odporúčate?

Zodpovedané
RodinaPredškolák (3 - 6 rokov)Narušená komunikačná schopnosť
2. jún 2020

Dobrý deň,

s partnerom sme sa rozišli, keď mala dcérka 8 mesiacov. Teraz má skoro 5 rokov. Odvtedy žijem s rodičmi. Otec dcérky žije v zahraničí, na Slovensko príde 4-5x ročne. S dcérkou má pekný vzťah, nikdy im nebránim v styku. Sem tam si zavolajú. Keď príde, berie si ju k sebe na cca 5-7 dní. Dcérka mi vraví, že ocka ľúbi.

Po tejto návšteve však domov príde úplne emočne zdeptaná. Je plačlivá, samozrejme neposlušná, trucuje, odvráva, alebo to skončí záchvatom plaču, hádzania sa do zeme a pod.

Jej druhá babka (z otcovej strany) ju chce mať pravidelne cez víkendy, že mám byť rada, že majú o ňu záujem, že ju milujú a chcú byť s ňou. Chodí k nim zhruba každý tretí víkend. Vždy sa tam teší a vraj je u nich stále všetko tip top.

No akonáhle príde domov, už na nej vidím, že nie je v poriadku. Už keď začne s odvrávaním a za všetko začína plakať, nejdem ju ani trestať ani jej dohovárať, len ju chcem čím skôr upokojiť.

Emočne rozhodená sa hodila do zeme pre jednu farbičku. Chcela som ju objať, no doškrabala ma do krvi a kričala, že ju mam okamžite pustiť. Dlho sa nevedela upokojiť. Keď som jej ukázala, že čo mi urobila, tak jej odpoveď bola, že tak ti treba a dúfam, že ťa to bude ešte dlho bolieť. Že som zlá a hnusná a mám od nej ísť preč. Mám ísť inde bývať, lebo ona ma nechce a podobné bolestivé reči.

Neskôr, keď už je pokojná, tak príde a objíme ma. No stále plače a nevie sa utíšiť. Dnes už bol hnusný a zlý aj priateľ, ktorého mám tri roky. S dcérkou vychádza veľmi dobre.

Ako mám na toto reagovať?

Nerozumiem tomuto správaniu. Nechcem jej obmedzovať styk s druhou stranou, lebo vidím, že sa tam teší. Žiaľ, zakaždým, keď príde takáto domov, ja to už viac nezvládnem. Vidím, že je totálne zmätená a ani ona nevie, že prečo to robí. Na druhý deň sa o tom rozprávame, že prečo a čo sa stalo, či jej tam niečo hovoria, alebo sa niečo deje. Je to hrozné vidieť ju takúto a nevedieť ako jej pomôcť.

Prečo takto po návrate reaguje?

Veď ja nikdy nehovorím nič zle ani na jej otca a ani jeho rodinu. Ak tam chce ísť, dohodneme sa a pustím ju. Hneď ako príde, tak ju stískam, chcem sa s ňou hrať, venovať sa jej, lebo mi chýbala a ona sa dovalí ako kôpka nešťastia.

Čo mi odporúčate?

Ďakujem

Dobrý deň,

rozumiem, že sa pýtate samej seba čo sa deje, nerozumiete tomu a rada by ste dcérke pomohli.

Zdá sa, že prežíva vnútorný zmätok. To správanie, ktoré vykazuje keď príde domov je len špička ľadovca. Za správaním sa skrýva zrejme celý mix emócií a za ním potreby. Situácia musí byť pre ňu náročná. Možno úplne nerozumie čo sa deje, v podstate stratila otca, možno sa s ním a jeho rodinou stretáva rada, ale má výčitky voči vám. Naozaj sa tam môže vyskytovať veľmi veľa emócií, zmätku, neistoty, strachu.
Dcérku tieto pocity po príchode domov valcujú. Snaží sa s tým pracovať, ale inak to nevie. Potrebuje vás ako svojho sprievodcu.

Potrebuje, aby ste vy ošetrili ju.
Možno sa u expartnera ani jeho rodičov nič zlé nedeje, ale prežíva zmätok a také silné emócie, že sa to v domácom bezpečnom prostredí odrazí takto. Tiež, ak sa tam niečo deje, niečo počúva, potrebuje stále vašu starostlivosť, pozornosť, prijatie, ocenenie a ošetrenie.

Aby sa dcéra naučila emócie zvládať, treba s nimi pracovať. V prvom rade ich príjmite, dcérke ich ich pomenujte, zrkadlite. Hneváš sa. Zdá sa, že niečo nie je v poriadku. Možno sa niečo stalo. Vidím, že sa niečo deje. Chcela si to ináč. Hneváš sa a preto nám hovoríš takéto slová. Si z toho smutná a preto na nás kričíš. Počujem ako veľmi si nahnevaná.

Tento prístup dieťa upokojuje, prepájajú sa mu pritom hemisféry, učí sa spojiť si telesný pocit s emóciou a jej pomenovaní, buduje si slovnú zásobu a emocionálnu inteligenciu.
Zároveň sa dieťa cíti prijaté, v bezpečí, dostáva odkaz, že na jeho pocitoch záleží, že je dôležité. Že ho rodič počúva a snaží sa mu rozumieť.

Ak dcéra koná nežiadúco, treba jej nastaviť hranicu. Momentálne ich testuje, skúša.

Hranice nastavujte v troch krokoch.
1. Popísanie situácie, pomenovanie emócie.
2. Nastavenie hranice, limitu.
3. Poskytnite alternatívu.

Následne sa môžete v kľude o situácii pozhovárať keď prehrmí. Pomenujte dcére čo sa stalo, ako sa vtedy asi cítila. Pýtajte sa jej čo by potrebovala inak. Ako by to ona chcela, aby sa cítila lepšie. Skúste jej ponúknuť nejakú alternatívu ako by sa dala situácia zvládnuť.

U dcérky môže ísť o potrebu pozornosti, istoty, pocitu bezpečia, potrebuje vedieť, že ju stále ľúbite, že je dôležitá, potrebná.

Dcéra potrebuje cítiť, že ju ako osobu prijímate a len niektoré jej správanie nie je v poriadku. Buďte jej sprievodcom, práve v tých náročných chvíľach vás najviac potrebuje. Využite ich na to, aby ste sa s dcérou zblížili, aby ste sa vzájomne niečo naučili.

Dávajte jej ocenenie, na výber, nechajte ju občas rozhodovať a jej rozhodnutia rešpektujte.

Komunikujte empaticky. Dcéra dáva najavo svoje potreby, komunikuje ich, niečo prežíva, trápi sa a chce vás pri sebe. Takto to skrátka má, inak to teraz nevie. Správanie odráža stav duše dieťaťa, jeho prežívanie.

Vytvárajte jej bezpečné a prijímajúce prostredie. Venujte jej pozornosť, prejavujte veľa lásky. Sledujte jej signály a napĺňajte jej potreby. Oceňujte ju. Dávajte jej na výber a jej rozhodnutia rešpektujte.

V tejto situácii by som vám odporučila poradiť sa so psychológom. Akýkoľvek rozchod/rozvod rodičov dieťa pociťuje ako stratu, naštrbenie istoty, bezpečia. Vyvoláva to zmätok. Ťažko povedať čo sa v nej odohráva, ale myslím si, že to potrebuje prejaviť, vyjadriť a pracovať s tým.


Prajem vám pekné dni!

Martina Wäldl
email: mata.waldl@gmail.com