Ako si konečne začať užívať bábätko a toľko nestresovať?

Zodpovedané
27. jan 2022

Dobrý deň,

o bábätko sme sa snažili tri roky. Už po pol roku som bola z toho na dne. Mala som problémy s močovým mechúrom a musela som brať lieky. Kvôli týmto liekom sme snaženie sa o dieťa museli na 6 mesiacov prerušiť.

Cca po roku a pol som vyhľadala centrum asistovanej reprodukcie, kde mi robili vyšetrenia. Zistili, že jeden vajcovod mám nepriechodný. Chceli sme ísť na insemináciu, ale neovulovala som z priechodnej strany. Takto sme sa hrali cca pol roka. Potom sme sa dohodli, že pôjdeme do umelého oplodnenia. 23 embryí, ja mega šťastná. Na vklad boli vhodné iba dve. Opäť sklamanie.

Išla som na vyšetrenia k imunologičke a k hematologičke. Boli mi potvrdené cytokíny, ktoré zabijú hneď embryo. A keď nie hneď, tak v druhom trimestri moje protilátky. Ocitla som sa na dne.

Kvôli otehotneniu som bola každý mesiac v strese. Nastalo užívanie kortikosteroidov a pichanie sa Fraxiparine každý deň. Plus každé dva týždne infúzie intralipidov na oslabenie imunity. Všetko počas špičky pandémie. Preložili sme vklad, aby som sa dala aj psychicky aj fyzicky do poriadku. Vyhľadala som psychologičku, ktorá mi pomohla. Nastal deň D - vklad. Necítila som nič iné, iba silnú a úprimnú lásku.

Veľmi som sa tešila na dieťatko. Cca po 6. dňoch som sa testovala a vyšiel mi pozitívny test. V tom momente sa začal so mnou začarovaný kruh. Nepotratím? Čo ak budem testovať a čiarka bude slabšia a slabšia?

Chytila ma panika. Každý deň som testovala 2x. Bola som na krvi a hCG okolo 800. Opäť stres. Kámoška mala 2500. O 2 týždne USG, dovtedy som sa samozrejme stresovala. Deň D. Všetko bolo v poriadku.

Bola som hlúpa a začala som čítať články o protilátkach a jednu noc som od strachu preplakala. Nastal 1. morfologický ultrazvuk, genetické vysledky z krvi. Podľa pani doktorky, bolo všetko vynikajúce. A potom prišlo to ALE. Keďže máme bábo z IVF/ICSI, tak navrhuje nifty test, aby sme vylúčili všetky skryté vady. Suma 500 eur. A zase stres. Išli sme do toho. Srdce mi skoro puklo. Všetko bolo v poriadku a potvrdili, že čakáme chlapčeka.

V 17. týždni som išla na poradňu a tešila som sa, že ho uvidím na monitore. A moja pani doktorka mala novú doktorku, ktorá sa školila. Robila mi ultrazvuk a zrazu sa pozrela na dokorku, aby hneď prišla. Samozrejme ja opäť strach a nervy. Že placenta je nízko, vcestná. Nechápala som. Moja doktorka ma ubezpečila, že sa to ešte môže zmeniť.

Samozrejme google - vcestná placenta. Horor. Opäť strach a nervy. Až také, že som išla na pohotovosť, aby mi potvrdipa iná doktorka, že je všetko v poriadku. Aj tak to bolo.

V 30. týždni som mala menej plodovej vody. Niečo nesedelo a bolo treba zvýšiť dávku Fraxiparine a v papieri niečo po latinsky. Opäť google. Vyšlo mi podozrenie na placentárnu nedostatočnosť. Opäť strach, plač a nervy. O 2 týždne kontrola a všetko bolo v poriadku. Pripravovala som sa na pôrod Aniballom, ale ťažko mi to šlo. Do toho poradňa, kde ma doktorka ubezpečila, že sa roztrhnem ako papier, keďže mala som tak neočakávané baktérie.

A moja mama ešte do toho, že určite budem mať cisársky, lebo ma pozná. Otázka typu, či nie som schopná porodiť moje dieťa ma neustále otravovala. Aj to tak bolo.

Mala som cisársky kvôli nepostupujúcemu pôrodu. Bola som sklamaná. Personál brutálne neľudský. Zažila som nočné mory v nemocnci. Synček mal byť podľa doktorky valibuk, ale vážil iba 2 700 g.

Prišli sme domov a moji rodičia mi prišli pomáhať. Otec na mňa párkrát vyskočil, že či nevidím, že moje bábo plače kvôli môjmu mlieku. Vraj mu treba dať umelé. Vraj mám byť tolerantnejšia k mojej mame a mám robiť to, čo ona uzná za vhodné s mojím bábätkom. Keďže ona je teraz citlivá.

Nevedela som sa dočkať, keď po dvoch týždňoch odídu. Následne ma seklo v krížoch. Bola som nahnevaná aj na syna, že tu je a musím sa o neho starať. Bola som nahnevaná, že nedojčím a že som neschopná.

O týžden prišla svokra pomáhať. Psychicky som išla ešte nižšie. Bez môjho vedomia si zavolala svojich známych. Nevedel o tom ani manžel. Bez rúška si kecali pri mojom stole. Ale nemala som silu. Bola som uz depresívna, nervózna. Samozrejme začala o mne klebetiť, že aká som depresívna a nedávam jej vnuka.

Od rodiny sme cca 500 km, tak návštevy inak nejdú - iba na týždeň, resp. pár dní. Keď konečne svokra odišla, potrebovala som mať konečne po 4 týždňoch pokoj a spojiť sa so synom, ku ktorému som nič necítilia. Iba nervy. Ja som tiež potrebovala pomoc.

Plakala som od bolesti na toalete ešte aj po mesiaci. A potom nastalo niečo nečakané. Objavila som u synčeka slabinovú herniu. Hneď som volala na pohotovosť a kázali zatlačiť naspäť črievko. Skoro som odpadla od strachu. Google. Treba ho operovať, lebo to nezarastie. Môže ísť o život. Opäť strach a nervy.

O mesiac neskôr som našla diastázu. Opäť panika a hnev. Išli sme k fyzioterapeutke, ktorá ma oboznámila s tým, že diastáza je síce malá, slabá, ale má ľahkú hypotóniu. A neotáča sa na ľavú stranu a že či nie je hluchý. Doma som si nič nevšimla.

Každý deň nutné cvičenie Vojtovky. Keďže bábätka pritom plačú, povedala som, že cvičiť nemôžeme. Synček nemôže plakať, aby mu nevyšla hernia.

O 2 dni sme sa mali opäť stretnúť. Ja som za tie 2 dni nejedla a nepila. Doslova. Sledovala som ho neustále. Synček sa otáčal na ľavú stranu a aj veľmi dobre počul. Takže Vojtovka nebola nutná, ale cviky na lopte áno. To dávame.

Externé sledovanie synčeka pretrváva dodnes. Sledujem každý jeho pohyb. Všimla som si, že na tváričke mu občas vyskočí sval. A to buď pod očami alebo v kútiku úst. Robí to aj bežný človek, ja, aj manžel.

Hovorila som to pediatričke a vraj ho veľa sledujem. Neurologička vraj nevie čo to je. Že treba vylúčiť epilepsiu a máme ísť na EEG. Ja som skoro opäť odpadla od strachu. Tak som plakala. Znova som googlila...

Boli sma 2x na EEG, aj na USG z mojej iniciatívy a všetko bolo v poriadku.

Sledujem ho stále. Aj ako sa hrá s hračkami. Či pozerá do očí. Prečo ešte nedáva pá - pá. Prečo ešte neukazuje. Hneď ma zo všetkého chytá panika.

Išla som za psychiatričkou, aby mi dala lieky. Dostala som SSRI, aby som aspoň trochu nestresovala.

Ide to ťažko. Stačí, aby synček zagúľal očami pri únave a som mimo. Bojím sa o neho. Mám pocit, že som sa dostala do začarovaného kruhu strachu a neviem sa stadiaľ dostať. Extrémne syna sledujem každých 5 sekúnd.

Kvôli tomuto nemám odvahu ísť do druhého IVF. Na druhej strane mám výčitky, lebo viem, že mať súrodenca je dar.

Ako zápasiť s mojimi problémami?

Ako mám zvládať toto všetko?

Ďakujem

Dobrý deň,

rozumiem, že situácia, ktorú momentálne prežívate musí byť pre vás frustrujúca. Prežili ste si toho veľa a asi na málokom by to nenechalo nejaký negatívny dôsledok. Nebojte sa, nie ste v tom sama.

Vo všeobecnosti so strachom sa dá pracovať rôznymi technikami. Je dôležité vybrať si tú správnu, ktorá vám sadne a bude pre vás prospešná.

Základom je si svoj strach pomenovať a opísať si, čo skutočne cítim. Z čoho to vychádza. Pomôcť vám pri tom môže blízka osoba, s ktorou viete o tejto téme komunikovať. Už len to, že sa niekomu môžeme zveriť môže pôsobiť terapeuticky.

Mimo starostlivosti o bábätko robte činnosti, ktoré vás bavia. Niekoho baví meditácia, joga. Iného fyzická aktivita vonku, či čítanie knihy. Nájdite si spôsoby ako sa viete odreagovať najmä po nejakom dni plnom zlých myšlienok.

Nájdite si nejakú pozitívnu formulku, ktorú si v prípade potreby viete opakovať,.
Napríklad: To zvládnem. Syn je určite v poriadku. Opakujte si ju niekoľkokrát. Povzbudzujte sa, keď sa vám podarí nejakou aktivitou negatívne myšlienky zahnať do úzadia. Prípadne sa môžete nejakým spôsobom odmeniť.

Ak vás strach prekoná, pokúste sa zastaviť a na chvíľu zhlboka dýchať. Predstavte si, že ovoniavate svoje obľúbené jedlo. Následne si hovorte pozitívne formulky.

Nezabúdajte aj na spoločenský život, keď je to možné. Prinesie vám to iné myšlienky. Prípadne môžete vyhľadať niekde podporné skupiny pre mamičky.

Dôležitý je aj pravidelný oddych, spánok a zdravá strava. Ak vám bábätko nedovolí spať v noci, tak oddychujte aj cez deň - ak je to možné.

Niekomu môže pomôcť si svoje úspechy v prekonaní strachu písať ako denník. Viete sa k tomu kedykoľvek vrátiť a posmelí vás to, pretože si poviete predsa vtedy som to zvládla.

Podľa toho čo popisujete, tak váš strach o bábätko sa dotýka vášho každodenného života a bežných činností a je väčšej intenzity bez toho, že by sa vám darilo nejakým spôsobom tento strach prekonávať.

Odporučím vám preto vyhľadať odborníka, ktorý by s vami pracoval na viacerých stretnutiach. Oborník vám pomôže nájsť techniku na odbúranie strachu vhodnú pre vás. Výborné sú napríklad relaxačné techniky a podobne.

Myslite, že v tejto situácií nejde len o vás, ale aj o vaše bábätko, pretože aj synček vaše emócie vníma.

Prajem veľa šťastných spoločných chvíľ.


Mgr. Katarína Kaličiaková
psychologička