Môže 6 ročná dcérka trpieť separačnou úzkosťou?

Dobrý deň,

chcela by som sa poradiť ohľadom problému mojej 6 ročnej dcérky, ktorá je jedináčik. Celá rodina bývame v Bratislave a od narodenia nám so starostlivosťou o ňu pomáhajú obidve babky. Od malička nemala problém u nich spávať. Do škôlky išla ako štvorročná. Adaptáciu mala štandardnú. Zo začiatku aj plakala a občas sa jej tam stále nechce ísť.

Od 4 rokov začala spávať aj sama vo svojej izbe. V poslednej dobe sa začala sťažovať, že ju bolí hlava, bruško. Niekedy povie, že ju bolí koža a 0000zvláštne miesta. Má potravinové intolerancie, ktoré riešime s doktorkou.

Teraz cez vianočné prázdniny bola chorá, tak som s ňou bola celý čas doma. Keď začala škôlka, tak sa začala ešte viac sťažovať na bolesti. Ale všimla som si, že sa sťažuje iba vtedy, keď má niečo urobiť. Keď sa hrá, tak sa nesťažuje, že ju niečo bolí. Tak mám podozrenie, či to nie je psychosomatické.

Začala mať aj problémy so spánkom. Hovorí, že nechce byť v izbe sama, že sa tam bojí. Večer jej dlho trvá kým zaspí. V noci sa zobudí a príde ku mne do postele. Kúpili sme aj sprej proti strašidlám, ale nepomohlo to. Každé ráno mrnčí, že nechce ísť do škôlky, pomaly sa oblieka. Manžel na to už nemá nervy, tak na ňu nakričí. Ona sa ho potom bojí.
Takéto vystresované prídeme do škôlky medzi poslednými. Dnes sa odo mňa ráno v škôlke nechcela ani pohnúť. Začala plakať, že je jej veľmi zle, že ona nechce byť v škôlke. Chytila hysák. Učiteľka videla môj bezradný výraz, tak ju musela odo mňa odtrhnúť, aby som vôbec mohla odísť do práce. Už aj svokra mi začína vyčítať, že nie je normálne, aby dcérka nechcela poriadne jesť. Chutí jej hlavne sladké a iba niektoré druhy jedál, zeleninu nechce vôbec. Svokra mi vyčíta, že chodí neskoro spať, že sa pomaly oblieka, že nemá vzťah k povinnostiam. Ja som z toho potom tiež nešťastná a dcéra to zo mňa cíti.

Riešime stále ešte aj jeden problém, ktorý nastal, keď som ju odúčala od dudlíka. V tom čase mala cca 2 roky. Vtedy som bola odhodlaná, že to vydržíme. Jednu noc však spala u mojej maminy a na druhý deň prišla s palcom v ústach. Mama nechcela, aby plakala na celý panelák, tak jej povedala nech si namiesto dudlíka cmúľa palec. Teraz si to aj ona vyčíta, lebo si vtedy neuvedomila že z toho bude mať dcéra až takú psychickú závislosť. Nevie s tým prestať a keď zo všetkých strán počúva aké je to zlé a že už je veľká, tak začne plakať, že to nezvládne že bez palca nezaspí. Takto zle vníma aj to, keď jej niekto hovorí, že musí viac papať, že musí už spať sama v izbe.

Asi to berie ako samé výčitky a počúva iba ako všetko robí zle. Ja skúšam aj pozitívny prístup, veľa jej vysvetľujem, rozprávam sa s ňou. Ale z toho možno začala byť teraz na mňa taká naviazaná, lebo ja jediná som na ňu v týchto veciach aj milá. Už povedala že nechce byť ani s babkou. Rozmýšľam, či by nepomohlo keby nejaký čas teraz spávala so mnou, aby sa aspoň v tejto oblasti začala cítiť bezpečne.

Aký máte názor na jej správanie?

Vopred ďakujem za akúkoľvek radu