Vysoké očakávania rodičov. Tlačiť, alebo dať voľný priebeh?

Dobrý deň,

som bývalá športovkyňa, s manželom sme vrcholovo tancovali. Manžel je úspešný tréner, ktorý bol vychovávaný k športu od štyroch rokov.

Máme štvorročného syna a myslím, že manžel má s ním rovnaký plán, že ho privedie k športu. Tanec je v rodine už tretiu generáciu a žijeme tým. Syn chodí na tréningy a súťaže a vidí celý ten proces.

Doma skúša všetky možné kotúle, skáče. V kolektíve je obľúbený a presadzuje sa myslím dobre, chodí bez problémov už rok do škôlky. Prihlásili sme ho teda v septembri na gymnastiku pre deti.

Samozrejme očakávane bol pred a počas prvého a druhého tréningu plač. Všetky deti v tomto veku to robia. Boli to tréningy so známou trénerkou s rovnakou vekovou a výkonnostnou úrovňou (začiatočníci) a rodičia boli celý čas deťom na očiach. Ale keď bol plač aj 4 a 5 krát a doma tiež o tom rozprával, že nechce ísť, ustúpili sme, že nemusí. Že pôjde, keď bude chcieť.

Moja otázka spočíva v tom, či to teda nechať tak a počkať, až dieťa bude samé chcieť niečo robiť (šport, záľuba) alebo postupne niečo opäť zaradiť do programu a nechať, aby sa to stalo rituálom, na ktorý si zvykne. Šport je aj o premáhaní sa, ale v akom veku je to vhodné.

Bojím sa, aby sa nestalo to, čo ako tréneri vidíme u iných detí "keď nemusím, nebudem robiť nič". Ale naopak aj to, aby sa mu to nátlakom "nezhnusilo", alebo aby nemal zbytočný stres.

Ďakujem veľmi pekne
Veronika