Ako pomôcť synovi, aby sa necítil tak zle po psychickej stránke?

Dobrý deň,

chcem sa s Vami poradiť ohľadom 9-ročného syna. Jedná sa o problém v škole. Začalo to približne v druhom ročníku, kde si pani učiteľka na nášho syna v podstate zasadla. Neoslovovala ho menom, používala na oslovnie iba priezviskom. Stále na neho poukazovala aj pred deťmi. To začalo na neho zle vplývať. Od minulého ročníka je to katastrofa.

Jej učebné metódy sú prinajmenšom zvláštne. Včera prišiel syn s tým, že má na úlohu 5 strán z matematiky (A4) a 2 strany z násobilky (A4). Na každej strane mali vypočítaný zo školy jeden príklad s tým, že to si doma dokončia. Učiteľka neustále mení predmety. Napr. majú mať hudobnú a následne etickú výchovu a ona im namiesto toho dá dve hodiny matematiky alebo slovenčiny.

Potom chodí domov unavený a vzápätí im dá toľko domácich úloh, že to robíme aj 5 hodín. Za tieto dni čo je v škole mi už dvakrát volali, že mu je zle, aby som pre neho prišla. Všetko to súvisí so stresom v škole. Boli sme sa aj rozpadávať s učiteľkou, ktorá všetko poprela. Taktiež sme sa viacerí rodičia stretli s pani riaditeľkou a žiadali sme o výmenu triednej učiteľky. Je však málo učiteľov, tak zostala naďalej táto pani učiteľka.

Zvažovali sme aj výmenu školy, ale nakoľko teraz má od školy 3 minúty peši. Všade inde by musel dochádzať sám. To zatiaľ naozaj nie je možné.

S učiteľkou sa komunikovať nedá. Ona aj tak vždy prekrúti situáciu.

Popíšem Vám napríklad jednu situáciu, ktorá sa stala. V máji tohto roku začal syn chodiť pravidelne domov s plačom. Keďže sa to opakovalo, požiadala som pani učiteľku o stretnutie. Syn plakal, lebo pani učiteľka ho nedokázala pomenovať inak ako priezviskom. Ostatné deti nazývala pekne krstným menom. Potom zobrala synov zošit a pred celou triedou ho zosmiešnila so slovami: “Deti tu vidíte najpomalšieho žiaka”.

So stretnutím súhlasila. Keď sme prišli spolu s manželom, tak prvú vec, ktorú nám povedala je, že ako si dovoľujeme dávať dieťaťu k desiate čokoládu. Túto debatu o čokoláde viedla asi 5 minút. Keď sme chceli vysvetlenie, že prečo riešime čokoládu a nie to prečo sme prišli, tak nás odbila s tým, že náš syn je emocionálne slabší a nevie zniesť vyšší tlak na seba.

Chcela som, aby sme to nejako pekne vyriešili. Ona nás odbila, že nemá už na nás čas, lebo jej začína ďalšia hodina. Pritom termín aj čas vyberala ona!

Na druhý deň pred ostatnými deťmi povedala, že náš syn sa na ňu sťažoval rodičom a nech ostatné deti povedia aká naozaj je. Deti jej však nepovedia do očí, že sa jej “boja”. A do konca školského roku pri každej situácii poukazovala na neho. Napr. najprv ho oslovila priezviskom a vzápätí mu povedala: Oj prepáč, ty potrebuješ, aby som Ťa volala Tvojím menom.

Ako pomôcť synovi, aby sa necítil tak zle po psychickej stránke?

Vidím na ňom ako trpí a trápi sa. Škola ho predtým bavila, ale už ma k nej obrovský odpor a každé učenie doma začína plačom. Známky má veľmi dobré, ale týmto štýlom sa nám psychicky zrúti.

Dnes som sa rozprávala aj s mamou spolužiaka a tá to vníma rovnako ako aj my. Len všetci sa boja už niečo povedať učiteľke, lebo ona nám to vráti cez deti.

Ďakujem