Ako zachrániť manželstvo, v ktorom mi chýba blízkosť, rešpekt a partnerstvo?

Dobrý deň,

s manželkou sme spolu 11 rokov v manželstve a máme tri krásne a zdravé deti, za čo som jej vďačný. Najmladšie má rok a pol, manželka je teda na rodičovskej dovolenke a popri tom sa venuje aj obecnej činnosti. Ja som plne zamestnaný, mám flexibilný pracovný čas a našťastie zarábam dostatočne na to, aby som dokázal rodinu finančne zabezpečiť.

Už niekoľko rokov však pociťujem, že moja úloha v rodine sa postupne zredukovala najmä na zabezpečovanie financií, fungovania domácnosti a všetkého, čo súvisí s domom a jeho okolím. Okrem práce sa aktívne venujem deťom, domácnosti, upratovaniu, žehleniu či vareniu. Zároveň mám na starosti záhradu, údržbu domu, autá, opravy a rôzne technické a organizačné záležitosti. Manželka sa v súčasnosti venuje najmä učeniu so starším dieťaťom a rozvozu detí na krúžky, keďže to vzhľadom na pracovné povinnosti nedokážem zabezpečiť.

Dom som z veľkej časti vybudoval vlastnými rukami, rovnako ako väčšinu vecí okolo neho. Veľa z toho som zvládol ešte pred manželstvom, prakticky bez jej účasti. Aj v tejto oblasti som však očakával, že po svadbe budeme veci budovať a zveľaďovať spoločne. Namiesto toho som mal často pocit, že rozhodnutia o tom, ako má čo vyzerať, boli jej, zatiaľ čo samotná realizácia zostávala prevažne na mne.

Podobne vnímam aj naše financie. Každý máme vlastný účet, ale prakticky všetky hlavné výdavky domácnosti, úvery, energie, väčšinu nákladov na stravu, dovolenky, rodinné aktivity a výdavky spojené s Vianocami či deťmi hradím ja. Pred tromi rokmi som manželke kúpil nové auto, ktoré stále splácam, pričom hradím aj jeho prevádzku, palivo a poistenie. Platím jej tiež sporenie na dôchodok a pravidelne sporím deťom. Ostatné výdavky, ako sú krúžky či oblečenie pre deti, si delíme približne napoly.

Výsledkom je, že mne po zaplatení všetkých povinností prakticky nič nezostáva, zatiaľ čo manželka má popri rodičovskom príspevku aj príjem z obecnej činnosti a dokáže si financovať svoje osobné potreby a záujmy. Nejde mi pritom o to, aby si nemohla dopriať veci pre seba. Skôr mi prekáža, že nemáme pocit spoločného hospodárenia a zodpovednosti za rodinu.

Najťažšie však pre mňa nie sú ani financie, ani množstvo povinností. Je to pocit osamelosti vo vlastnom manželstve. V poslednom období sa manželka čoraz viac venuje svojim obecným aktivitám a mám pocit, že na náš vzťah, spoločné rozhovory a čas strávený spolu už nezostáva priestor. Dokonca nespíme ani v jednej miestnosti.

Intimita medzi nami je veľmi obmedzená. Nehovorím len o sexe, ale predovšetkým o blízkosti, záujme a pocite, že sa navzájom priťahujeme a chceme byť spolu. Intímny život je skôr sporadický a väčšinou prichádza až po mojom opakovanom úsilí. Po narodení najmladšieho dieťaťa sme spolu nemali intímny život približne rok a tri mesiace. Aj keď k nemu dôjde, často mi chýba pocit skutočnej vzájomnej blízkosti.

Keď sa pokúsim o týchto veciach rozprávať, väčšinou nasleduje množstvo argumentov, prečo situáciu vnímam nesprávne a prečo by som ju mal vidieť inak. Dlhodobo ma trápi aj častá kritika a výčitky za veci, ktoré som neurobil, prípadne ich neurobil podľa predstáv manželky. Postupne som dospel do stavu, keď už ani neviem, čo ďalšie by som mal urobiť. Pracovať viac, zarábať viac, viac pomáhať doma? Úprimne, mám pocit, že som už na hranici svojich možností a začínam rezignovať.

Som človek, ktorý sa snaží veci analyzovať a hľadať riešenia. Uvedomujem si, že ani ja nemusím byť bez chyby a že každý vzťah má dve strany. Nechcem zo seba robiť obeť ani tvrdiť, že všetko je výlučne vina manželky. Napriek tomu sa čoraz častejšie pristihnem pri myšlienke, že ma toto manželstvo stojí viac psychických síl a energie, než mi dáva.

Možno sa bojím samoty, možno sa príliš dlho snažím zachrániť niečo, čo už nefunguje, alebo možno len nedokážem správne pomenovať problém. Stále však neviem, či má náš vzťah perspektívu a či sa dá ešte niečo zmeniť.

Preto by ma zaujímal nezaujatý pohľad ľudí, ktorí možno zažili niečo podobné. Má podľa Vás takéto manželstvo ešte šancu? Dá sa obnoviť vzájomná blízkosť, rešpekt a partnerstvo, ak má jeden z partnerov pocit, že sa už dlhodobo snaží takmer sám? A kde je podľa Vás hranica medzi prirodzenými kompromismi v manželstve a situáciou, keď človek postupne stráca sám seba?

Ďakujem.