„Dupeš ako slon.“ Oznámil jej ironicky a odišiel nazad do kuchyne. Vošla dnu a pozerala na mňa. „To ma fakt tak počuť?“ „Robí si srandu. Stál tu pri mne, počul ťa, keď si vystúpila z výťahu.“ Zaklamala som. Videla som, ako sa trochu upokojila. Najradšej by som mu jednu capla. Takmer nás prezradil. „Namaľuješ ma?“ opýtala som sa, aby sa tým už nezaoberala. „Jasné.“ Usmiala sa. Zobrala si kozmetickú taštičku a šla si sadnúť na gauč. Konečne som si upravila vlasy. Nechala som si ich rozpustené a šla som za ňou do obývačky. Logan pripravoval na raňajky chlieb so šunkou.  Sadla som si k nej a mohla začať. Keď Logan skončil, položil taniere na kuchynský pult a prišiel k nám. Sadol si za Maťu a nazeral jej ponad plece. Robil na mňa grimasy. „Prestaň, nemôžem sa smiať. Ako budem potom vyzerať?“ opýtala som sa ho a potláčala som smiech.
              Je zvláštne, ako teraz všetko vnímam. Dokážem dychtivo čítať knihy a zároveň počúvať výklad profesora. Neuveriteľné, ako  dokážem rýchlo spracovať všetky tie informácie. Chápem už aj tomu, ako sa Logan dokázal tak rýchlo naučiť hovoriť po slovensky. Pokiaľ jeho mozog ukladá informácie rovnako rýchlo, muselo to byť pre neho ľahké. Navyše môžem mnoho informácií čerpať priamo od zdroja. Stačí ak sa na dané miesto premiestnim.
            Logan bol za mnou okolo desiatej. Povedal mi, že sa s riaditeľom dohodol na ukončení školy. Vraj mu povedal, že odchádza nazad do Kanady za rodičmi. Pravda je však taká, že ma chce ochraňovať, kým sa ja budem do školy premiestňovať. V podstate nie som nikde v bezpečí, ani keby som sa zahrabala desať metrov pod zem. Je dosť možné, že aj tak by ma ten neznámy našiel. Neviem, ako to robí, že nás takto dokáže vystopovať. Čoraz viac sa prikláňam k Loganovej myšlienke, že by s tým mohla mať niečo spoločné Agáta. Neviem prečo. Doteraz som jej dôverovala, ale toto sa mi nejako nepozdáva. Navyše Logan hovoril, že ona sama zmenila budúcnosť viacerým ľuďom. Čo to boli za ľudia? Boli dobrí alebo zlí? Keby bola rovnaká ako ten neznámy, zmenila by aj moju aj Loganovu budúcnosť. Veď nás oboch pozná už niekoľko rokov. Mohla. Ale ona to neurobila. Vie, že ak by aj jedného z nás zabila, nezbaví sa všetkých iných. Tak prečo by sem potom volala jeho? Logan tiež hovoril, že keď sem prišiel nehľadal nás, ale ju. O nás vraj nevedel. Čo ak práve ona potrebuje pomoc a ochranu?  Možno ho pozná, ale sama si s ním nevie dať rady. Je tak veľa možností, čo ako môže byť. Sama som z toho zmätená.  Nechápem tiež, prečo keď o mne vedela, neukázala mi toto všetko už skôr.

            San Francisco; Mníchov; lesy Severnej Karolíny; hrad Aggstein v Rakúsku; prales v Nepále, Bingham Canyon Mine v Utahu; Červené námestie v Moskve – rôzne miesta, kde sa neznámy nachádzal. Nedarilo sa nám ho nájsť. Nedarilo sa nám ho ani dostihnúť. Logana to frustrovalo viac, než čokoľvek iné. Bol zúfalý z toho, že sa mu podarí zmiznúť skôr,  ako za ním prídeme my. „Nebolo by lepšie počkať na neho, kým príde on?“ opýtala som sa. „Neviem, ako dlho by to mohlo trvať. Nechcem, aby sa dovtedy niekomu niečo stalo.“ „Ako ho potom chceš nájsť? Nikdy sa nám nepodarí nájsť všetkých iných. Ani len netušíme koľko  nás môže byť.“ „Musíme ich skúsiť vypátrať, čo najviac. Možno ho niekto bude poznať. A navrhujem začať Agátou.“ Povedal rázne. Bol presvedčený, že o ňom Agáta niečo vie. „Pokiaľ ona sama nebude chcieť, nič nám nepovie.“ „ Tak ju donútime.“ „Ako ju chceš donútiť? Čo ju budeš mučiť?“ povedala som ironicky. „Pokiaľ to bude potrebné.“ Mykol plecom. Zobral to vážne. Nechápem, kde sa v ňom berie toľká krutosť. Je to snáď nejaký ochranársky pud, aby ma pred všetkým zlým ochránil?
            Dni mi ubiehali akosi rýchlejšie. Množstvo nových informácií ma odpútavalo od bežných, každodenných problémov. Ráno som sa stretávala s Martinou pred bytovkou. Za dvere bytu som sa premiestňovala a tak som vychádzala z bytu. Logan zatiaľ doma strážil moje telo a sám cestoval všade možne po svete len, aby našiel toho neznámeho. Nedarilo sa mu to ani so mnou a ani samému.
            Je piatok ráno a Maťa znovu zvoní pri dverách. Logan sa vyhrabal z postele ako prvý. Natiahol si na seba tepláky a šiel jej otvoriť. Chodí sem každý deň, buď ma berie do školy alebo len tak, keď nemá, čo iné na robote. „Znovu ty?“ opýtal sa jej ironicky. „Nezabúdaj na to, že som ju poznala skôr než ty.“ Odpovedala mu. „Čo to počujem?“ opýtala som sa, keď som si obliekla Loganove tričko a vyšla som zo spálne. Hodila som po Loganovi druhé tričko.  „Okamžite obaja prestaňte. Nebudem si medzi vami vyberať. Keď ma naštvete, odídem ja a verte tomu, že aj keby ste prehľadali každý centimeter na zemi, nenájdete ma.“ Maťa zastala a začudovane sa na mňa pozerala. Logan stál kúsok za ňou. Rozbehol sa k nej. Nemala šancu ho počuť. Objal ju okolo brucha a zodvihol ju do vzduchu. Odniesol ju do obývačky a zhodil na gauč.  Chrbtom ju priľahol a začal ju štekliť. Smiala sa, kričala nech jej dá pokoj a nech prestane. Snažila sa ho zo seba zhodiť. „Počuli ste to?“ Prestala sa hýbať. Logan spozornel. Spozornela som aj ja, ale nič. Potom sa začala rehotať. „Beriete nejaké drogy?“ Logan jej capol vankúš na hlavu. Pousmial sa a pokrútil hlavou. „Krava.“ Očastoval ju. Postavil sa z nej sadol si do kuchyne za pult. Keď sa postavila vyzerala ako strašidlo. Blonďavé vlasy mala strapaté a zazerala po ňom. Napravila si tričko a šla do kúpeľne. Šla som urobiť kávu. Pohladila som Logana po ramene a prsty som nechala kĺzať dolu po jeho ruke. Prilepil sa o mňa ukazovákom. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Milujem ťa.  Oznámil mi jeho hlas v hlave. Možno teraz je ten správny čas povedať mu, že to isté cítim aj ja. Odtiahla som sa, aby som mu to povedala, no on si ma pritiahol nazad a znovu ma pobozkal. Tak takto to asi nepôjde... Milujem ťa, Logan. Prestal ma bozkávať. Oči mu žiarili a bol skutočne šťastný. Pohladil ma po líci a založil mi prameň vlasov za ucho. Nehovoril, len sa na mňa usmieval. A tak sme tam len tak stáli a pozerali na seba. Kto vie, čo mu behá po rozume. Zodvihla som prst. „Tak ukáž.“ Usmiala som sa na neho. Ukázal mi tie najkrajšie spomienky na nás dvoch. Asi by som si mala zvykať na slová my, naše, spolu a podobné. Odteraz je všetko, čo sme spolu prežili, oficiálne. „Čo dnes budeme robiť?“ opýtala  sa Maťa, keď sa vrátila. „Čo len chceš.“ Odpovedala som jej. Viem, že už má program  pravdepodobne vymyslený a či chceme, alebo nie, aj tak by nám ho časom nanútila. My vlastne okrem naháňania toho neznámeho, nemáme iný program. Trochu vypnúť nám prospeje. Logan sa na mňa nechápavo pozeral. „Tak fajn. Mohli by sme konečne vypadnúť z mesta na nejaký výlet. Čo na to poviete?“ opýtala sa.

„To sa snažím zistiť.“ Odpovedal. „A odkiaľ ho máš?“ „Raz, keď som hľadal toho, čo ide po nás, premiestnil som sa za ním do prázdnej miestnosti. Nebolo v nej nič, len tento prsteň. Vyzeralo to tam ako na psychiatrii. Biele steny z mäkkého materiálu, aby si človek nemohol nijako ublížiť. Dvere boli na kľučku z vonku, z vnútra sa vôbec nedali otvoriť.“ „Myslíš, že je na psychiatrii?“ „Myslím, že nie. Nebol v tej miestnosti. Keby sa premiestňoval z tadiaľ, bolo by tam niekde jeho telo. A ani jeho oblečenie je ako zo psychiatrie. Ľudia v takých miestnostiach väčšinou nosia kazajky.“ „Vieš, kde je tá psychiatria?“ „Viem.“ Odpovedal trochu podráždene. Možno sa mu nepáči, že sa v tom vŕtam, no teraz ide aj o môj život. „Bol si tam niekedy?“ „Nie.“ „Prečo?“ „Nemal som dôvod.“ „Podľa mňa je to, že nás chce odstrániť, dosť dobrý dôvod na to, aby sme sa šli pozrieť na to miesto.“ „Možno máš pravdu, ale je toho veľa, čo by sme museli prejsť.“ „Možno by stačilo povedať, že hľadáš svoju rodinu a ten prsteň jej patrí.“ „Pochybujem, že si tam vedú záznamy o všetkých osobných veciach ľudí, ktorý tam skončia.“ „Bolo to predsa tam. Pokiaľ si to tam niekto doniesol, musia mať o tom nejaký záznam.“ „Možno, ale dnes sa tým nechcem zaoberať.“ Zavrel krabičku a odložil si ju nazad do vrecka. „Nemyslíš, že hľadá len ten prsteň?“ „To asi nie. Ani neviem, či to s ním má nejakú súvislosť. Možno ho tam nechal len preto, aby ma zmiatol. Možno ma vďaka nemu vie teraz nájsť.“ „Aj tak by sme sa tam mali ísť pozrieť, čo najskôr.“ Ľahol si, tak som si ľahla k nemu. „Mal by si si sem priniesť viac vecí. Nechcem tu ostať sama bez teba. Čo ak by sa tu znovu objavil? „Večer po ne spolu pôjdeme.“ Zaspali sme. Snívali sa mi divné sny, ako padám do hlbokej priepasti, ktorá snáď nemala dno. Keď som konečne dopadla, iba sa za mnou zaprášilo a moje telo tam už nebolo. Takto končia iní? Bolo to divné. Bol to pohlaď niekoho ďalšieho, nie môj. O tomto nebudem s Loganom hovoriť, iba by ho to zbytočne stresovalo.
            Premýšľam o tom, či teraz zvládnem školu. Aké to tam vlastne bude? Bude to rovnaké ako doteraz?  Čo ak sa mi nepodarí ovládnuť nejakú emóciu?  Navyše nebudem mať Logana stále pri sebe. To ma frustruje asi najviac. Školu teraz určite ukončiť nechcem. Je to predsa posledný rok. Posledných pár mesiacov. „Aké to teraz bude?“ opýtala som sa Logana. „Čo aké bude?“ „Myslím týždeň, keď budeme musieť byť obaja v škole.“ „Ja z nej môžem odísť. Mám urobenú školu u nás, túto nepotrebujem. Bola to len zámienka, aby som ti mohol byť nablízku.“ „Ale ja ju dokončiť chcem. Je to posledný rok, určite ju teraz nepreruším.“ „Nemala by si tam chodiť, veľa tým riskuješ.“ „A ak sa tam premiestnim?“ opýtala som sa. „Neviem, či sa dokážeš premiestniť na tak dlho.“ „Vždy sa predsa môžem vrátiť a znovu sa tam premiestniť tak, aby ma nikto nevidel, trebárs z toalety. Tvoj otec povedal, že čaj z tej byliny by mal fungovať niekoľko mesiacov, mala by som to zvládnuť bez problémov.“ Zasmial sa. „Niekoľko mesiacov? Povedal ti aj presne koľko je podľa neho niekoľko  mesiacov?“ „To mi nepovedal. Ty to vieš?“ „Naposledy, keď mi to dal tak to účinkovalo rok a pol.“ „To by potom malo určite stačiť, kým skončím školu. Myslím, že to premiestňovanie zvládnem.
            Večer sme šli pre Loganove veci. Čím ďalej- tým viac sa obávam toho, ako  to zvládnem  v škole bez neho. Viem, že nejako budem musieť. Určite za mnou príde vždy, keď bude mať trochu času. Tým som si istá. Ale, čo ten čas bez neho, keď nebudem môcť prísť?  Asi sa zbláznim... Samozrejme, je tu ešte Martina, no o ňu sa bojím rovnako ako o neho. Nechcem, aby sa jej niečo stalo. „Môžem nejako ochrániť Maťu, aby  neublížil niekto jej?“ opýtala som sa cestou domov v aute. „No... Nie je to nemožné, ale asi by si si o tom mala skôr pohovoriť s mojim otcom. On o tom vie viac ako ja. Chráni aj teba, nielen nás s mamou.“ „Mňa? Ako? Ja som si nič také nevšimla.“ Povedala som začudovane.  „Ani by si sito nikdy nevšimla, keby som ti o tom nepovedal. Nie je to nijako cítiť, ani nijako inak poznať.“ „Ako to funguje?“ „Pokiaľ by si bola v ohrození, ucíti to. Dokáže za tebou prísť kamkoľvek behom sekundy. Dokonca vie premiestniť aj tvoje pôvodné telo.“ Napadlo mi, že spomínal, že sa k nám nemohol dostať. „Mal by si odblokovať môj byt, aspoň pre neho. Včera sa chcel k tebe dostať.“ „To on mi ťahal energiu?“ „To neviem. Povedal mi len, že ťa volal, lebo vedel, že sa niečo deje. Tiež sa k nám chcel dostať, ale ani to sa mu nepodarilo.“ Vyzeral, ako by nad niečím tuho premýšľal. Tváril sa akoby mal skolabovať. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa ustarostene. Pohladil ma po nohe. „Samozrejme. Len som premýšľal.“ „Nemal by si to robiť. Škodí ti to.“ Zasmiala som sa. Škaredo sa na mňa zapozeral a potom sa zasmial aj on. Keď sa Logan  usmieva, viem že je všetko v poriadku a ja sa nemusím ničoho obávať. Necítim ešte toľko podnetov ako on. Snáď na to prídem časom aj ja, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje.
            Na skoré ranné vstávanie som si pri Loganovi odvykla. Nie je to však také drastické, ako keď som sa budila len vedľa mačky. Zhodila som ju z postele. Logan ešte spal, tak som sa potichu vytratila do obývačky. Snažila som sa upraviť nech nevyzerám ako nejaký zálesák.  Vlasy som si naposledy česala v sobotu. Budem problém rozčesať tie dredy na mojej hlave. Čo s nimi?  Vyžehliť, alebo nechať kučeravé? Pozrela som na hodinky – 6:34, stíham si ich vyžehliť. Logan sa objavil vedľa mňa. „Dobré ráno, chceš niečo na raňajky?“ „Ahoj. Niečo by som si dala.“ Priniesol mi oblečenie.. Rifle, modré tričko a mikinu. „Ďakujem.“ Zvala som si veci a obliekla som sa. Mikinu som položila na skrinku vedľa mňa a ďalej som sa venovala vlasom. Martina... Nadýchla som sa zhlboka. Logan to počul a prišiel sa mnou. „Však je to divné?“ usmial sa na mňa. Otvoril dvere. Ona akurát dvíhala ruku ku zvončeku. Otvorila ústa a zízala na neho. „A-a-a-ako?“  vykoktala zo seba nakoniec.

Po krátkej chvíli všetko ustalo. Piesok podo mnou ma začal páliť. Vedela som, že už je všetko v poriadku. Môžem sa vrátiť. Zavrela som oči. „Je ti lepšie?“ „Omnoho.“ Otvorila som oči. Tak a som na začiatku. Myslím, že teraz už svoje emócie udržím pod kontrolou. Ak nie, viem ako sa ich mám na nejaký čas zbaviť a zmierniť ich vplyv na mňa.

            Logan ma pozval na obed niekam von. Dokonca sám pozval aj Martinu. Zrejme chce, aby som sa od všetkého odpútala. Mám však stále divný pocit. Hoci som sa naučila nateraz udržať svoje emócie na uzde, stále sú mojou súčasťou. Logan hovoril, že pokým ich budem úplne ovládať, potrvá to ešte pár dní.  Aspoň ale viem, že sa ho nepokúsim zabiť, keď sa niekedy znovu rozčúlim. Podával mi ruku. Z pohľadu normálnych ľudí to vyzerá ako romantické gesto. Pre nás to znamená rozhovor tak, aby  ho nikto nepočul.

-Čo sa deje? Opýtal sa ma.

-Stále pociťujem tie emócie. Je to síce oveľa lepšie, ale stále sú tu. Odpovedala som mu.

-Ostanú tu stále, len ich budeš vedieť okamžite potlačiť. Videla si ako je na tom Agáta? 

-Áno, ona už má, čo to za sebou.

„Agáta.“ Oznámil mi Logan. Šla som otvoriť. Chcela sa presvedčiť, či sme v poriadku. Vraj nás včera počula prísť neskoro a tak chcela vedieť, či sme zistili niečo nové o tom neznámom chlapovi. Je rovnako ohrozená ako my. Ibaže my sme traja a on je jeden. Ako môže  potom predstavovať hrozbu? Jednoducho. On sa sem premiestňuje. Ak by sa nám ho podarilo aj zabiť, premiestni sa len nazad do svojho tela. Musíme ho nájsť v jeho pôvodnom tele. Lenže nevieme, kde sa nachádza. Môže byť kdekoľvek. Buď veľmi blízko, alebo veľmi ďaleko. Nikto z nás presne nevie, koľko iných nás na svete je. Duše nás všetkých sa vraj premiestňujú po smrti do tiel práve narodených detí. Schopnosti sa málokedy dedia po rodičoch. Podobným príkladom je Logan. Jeho otec je iný, ale jeho mama nie. On svoje schopnosti získal po otcovi. V mojej rodine nebol nikto iný, musela som teda dostať schopnosti niekoho, kto práve vtedy umrel. Logan Agáte povedal všetko, čo vieme o tom záhadnom neznámom. Nechápem ale, prečo sa snaží zlikvidovať všetkých iných? Veď sa predsa po smrti prevtelia do ďalších deti. Nikdy sa mu nepodarí nás zničiť úplne. „Je nejaká možnosť, aby sa mu podarilo nás všetkých vyhladiť?“ opýtala som sa nahlas. „To sa mu nikdy  nepodarí, ale je dosť možné, že on o tom nevie.“ Odpovedal mi Logan. „Môžeme ho nejako nájsť a zmeniť jeho budúcnosť?“ opýtala sa Agáta. „Zabiť ho?“ vypadlo zo mňa skôr ako to stihlo prejsť nejakým filtrom. „Iná možnosť nie je.“ Povedal Logan. „S týmto nechcem mať nič spoločné, nebudem dobrovoľne zabíjať ľudí nech sú akýkoľvek.“ „Nech sa páči, môžeš si s ním pohovoriť a riskovať tak, že zabije on teba.“ „Rozhodne to stojí za pokus.“ „Stojí za pokus? Ty si sa zbláznila?“ pýtal sa ma podráždene. „Sám si mi predsa tvrdil, že v spomienke alebo premiestnenú ma nemôže zabiť. Možno si na to zabudol, ale sám si si do hlavy strelil guľku, aby si mi to dokázal.“ „Myslíš, že po troch dňoch dokážeš niečo takéto?“ „Rozprávať predsa dokážem aj normálne, nepotrebujem na to nejaké zvláštne schopnosti.“ „Logan, myslím, že by si jej mal viac dôverovať. Je oveľa silnejšia, ako sme si mysleli. Viem to.“ Povedala mu Agáta. „Nedovolím, aby sa dobrovoľne vystavovala riziku.“ Osopil sa na ňu.  „Toto nikam nevedie.“ Povedala som. „On neustúpi dobrovoľne.“ Koľko energie potrebujem na to, aby som ho vyradila?! Opýtala som sa Agáty v hlave nehnevane. „Okamžite obaja prestaňte. Nemôžete myslieť na ako, ako jeden druhého vyradíte z boja. Mali by ste radšej spolupracovať.“ Hnevala sa. „Logan máš málo času na to, aby si ju naučil všetko, čo potrebuje.“ Povedala mu opäť s láskavou tvárou. „Do čerta s tým!“ buchol rukou po pulte a postavil sa. „Čo ju mám učiť? Vie toho oveľa viac než ja. Moje možnosti sú obmedzené. Ona zatiaľ zvládla všetko, na čo pomyslela.“ Nervózne sa prechádzal po obývačke. „Tak zisti, kde má svoje hranice.“ Povedala mu. Bavili sa, ako by som tu vôbec nebola. „Vieš, kde má hranice?! Vieš kde?!“ zlostne k nej pribehol a výrazne gestikuloval. „Nevie ovládať svoje emócie! Presne tam sú jej hranice. Včera, keď sa rozčúlila, takmer ma zabila.“ Toto ma zamrzelo. Je pravda, že to nedokážem ovládať a to, že som na neho takto včera zaútočila ma naozaj veľmi trápi. „Ako vidím, ani ty nemáš svoje emócie pod kontrolou. Uvedomuješ si, že sa kvôli tomu trápi?“ Odpovedala mu. Dobre. To, že Agáta počuje všetky moje myšlienky neznamená, že ich musí aj hovoriť. Logan ostal ticho. Ja som bola ticho a pozerala som na mramorovú štruktúru pultu. Bolo to nepríjemné. „Nechám vás. Máte si, čo povedať. Ak by sa niečo dialo, viete, kde ma hľadať.“ Odišla sama.
             Stále som sedela v kuchyni a hrala som sa s omrvinkou. Bolo mi to ľúto. Bolo mi ľúto, že ma Logan považuje za hrozbu. Aká irónia. Kým so ho nespoznala, brala som ho, ako hrozbu ja.  Teraz je to naopak. Logan stál pri balkónových dverách a ani sa na mňa nepozrel. Neviem, čo mám robiť. „Je tu Agátina mačka. Mám ju pustiť dnu?“ opýtal sa. Hlas mal trochu iný. Zdalo sa mi, že pred tým plakal. „Pusť ju ak chceš.“ Tiež sa mi trochu triasol hlas. „Snáď neplačeš..“ pošepkal za mojim chrbtom. Po tele mi prešiel mráz. Väčšinou ho nepočujem prichádzať, ako aj teraz. „Nie.“ Odpovedala som ticho. „Prepáč mi, že som tak vybuchol.“ „To skôr ty mne prepáč. Nikdy si mi nechcel ublížiť, to len ja som ti nedôverovala.“ Objal ma. Hlavu si položil na mojej rameno a dal mi pusu na líce. Po druhom líci mi stiekla slza. Ešte, že som k nemu bola chrbtom. Nemôžem plakať. Musím sa ovládať. Mala by som asi niekam odísť a tam sa vyplakať. Ale ako bude moja emócia vyzerať pre okolie? Slová sú zbytočné. Ukážem Loganovi to, čo teraz nedokážem povedať. Podala som mu ľavý ukazovák. „Zničí ma to...“ povedal ticho. Podal mi ruku a ja som mu ukázala moje pocity. Presne ako ich teraz cítim. Tak ako ich prežívam... Pustil mi ruku a objal ma silnejšie.  „Poďme niekam. Ukáž mi, čoho si schopná.“ Nadýchol sa  a ja som zavrela oči. Premiestnila som nás ďaleko do púšte. Široko – ďaleko nič, len horúci piesok. „Pusti svoje emócie vonku. Zbav sa všetkého, čo si  prežila za posledné dni.“ Povedal a stále ma držal. „Čo ak ti ublížim?“ „Teraz nemôžeš. Nič sa mi nestane.“ „Nechcem ti ublížiť, choď späť, prosím.“ „Je mi jedno, že prosíš. Galantnosť teraz pôjde bokom. Nikam nepôjdem.“ Ani som si to neuvedomila a už ma držal za prst a ukazoval mi všetko, čo som vidieť nikdy viac nechcela. Najprv to bol on ako si strelil do hlavy. Prečo je to také ťažké? Smútok nad jeho stratou ma rozplakal. „Vidím, že to nestačí. Ukážem ti niečo horšie.“ „Čo môže byť horšie, Logan?“ Ukázal mi rodičov v aute. Práve ich obehol niekto na kamióne. Na mokrej ceste dostal šmyk a začalo ho točiť. Otec sa darmo snažil brzdiť a zrážke sa vyhnúť. Narazilo do nich niekoľko ďalších áut. Je to strašné. Prečo ma takto mučí? „Prestaň s tým, prosím.“ Žobrala som. Nevládala som ani hovoriť. Nedokázala som sa sústrediť. „Nie. Donútim ťa všetko to vidieť, aj keď nechceš. Musíš to zo seba dostať. Inak sa nenaučíš svoje emócie ovládať.“ Ukázal mi strach, ktorý som cítila, keď som bola bez neho a dostal sa k nám ten neznámy. Znovu som videla jeho tvár, ktorá sa znenazdajky zjavila predo mnou. Znovu som videla ten jeho otrasný pohľad. Znovu som sa bála spomienky na neho. Podlomili sa mi nohy. Padla som k zemi. Začal sa okolo nás točiť vietor a naberal na intenzite. „Tak už vidíš čoho si schopná, keď svoje emócie neovládaš? Musíš svojim pocitom čeliť a snažiť sa ich ovládať.“ „Vypadni!“ zakričala som na neho. Poslúchol. Všetko to musí preč. Opakovala som si v hlave dookola. Všetky udalosti, všetko, čo som  zažila, všetko, čo som cítila som znovu mala pred sebou ako zrýchlený film. Všetko to musí preč!  Pripomenula som si znovu. Dokážem sa toho zbaviť. Dokážem! Všetko okolo mňa vybuchlo ako bomba. Poriadne veľká bomba. Padla som k zemi úplne. Cítila som tep svojho srdca. Mala som pocit, že mi v rovnakom rytme pulzuje celé telo. Nohy a ruky sa mi nekontrolovateľne triasli. Myslela som, že čochvíľa omdliem.

Bolo by lepšie zastaviť, ale ako. Chvalabohu sme na rovnej ceste a už dlhšie som nevidela žiadne auto. Maťa prestala pozerať do mobilu. „Čo mu je?“ „Neviem, asi omdlel.“ Povedala som vystrašene. „Daj mu nohu dole z plynu.“ Pokúsila som sa o to, ale mal ju ťažkú ako kus kameňa. Chvalabohu sa prebral. „Logan, zastav, prosím.“ Vyhodil výstražné a zastal na kraji cesty. Vystúpila som na chodník a snažila som sa zhlboka nadýchnuť. Počula som buchnúť dvere. Nie je to Logan, jeho by som cítila. „Si v poriadku? Nie je ti zle?“ opýtala sa Maťa a pohladila ma po chrbte. „Budem v pohode.“ Odpovedala som jej neisto. „Čo je to s Loganom? Dnes je mimoriadne divný.“ „Necíti sa najlepšie.“ „Je chorý?“ „Nie, nemyslím si. Skôr je unavený a vyčerpaný.“ „Mala by si ho nechať aj vyspať.“ Zavtipkovala. „Asi áno. Kde je teraz?“ „Sedí v aute a vyzerá, že má dobré nervy.“ Pozrela som sa do auta a videla som, ako si pokladá hlavu do dlaní. „No nič. Idem do auta. Je tu zima.“ Povedala a šla nazad k autu. Hneď potom vystúpil Logan. Objal ma. „Mrzí ma to."  Povedala som mu. „Toto nebola tvoja vina. Ja som ti podal ruku. Myslel som si, že to zvládnem a nezvládol som to. Zbytočne som ťa vystavil riziku. Sľúbil som, že ťa ochránim, ale pred sebou ťa ochrániť nedokážem.“ „Už len dnes a sľubujem, že už nikam nebudeme chodiť, ak to bude nebezpečné.“  „Už tu nie je. Nie blízko. Necítim ani náznak jeho prítomnosti.“ „To je fajn, dúfam, že sa už nevráti.“
               Kapela hrala pesničky na želanie. Zväčša moderné s peknou rytmickou hudbou. Niektoré pesničky s nimi spievala tá blondína, ktorá tu spievala aj v stredu. Iné pesničky spievala žena, ktorá mohla mať asi tridsať rokov. Mala hnedé, krátke vlasy, v ktorých mala kvetovanú čelenku. „Môžem to odmietnuť. Nepotrebujú ma. Speváčky majú predsa dve.“ Povedala som Loganovi, ktorý sedel na koženej sedačke za mnou. „Tak si to aspoň vyskúšaj. Spievaš nádherne. Kiež by som ťa počul spievať si častejšie.“ Pohladil ma po ramene. Určite som sa začala červenať. Ako dobre, že je tu len tlmené svetlo. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa tak, aby mi rozumel len on. Pyšne sa na mňa usmial. Potom prikývol. „Pokiaľ sa niečo bude diať, budeš o tom vedieť prvá. Cestou k tebe sa budeme musieť  niekde zastaviť a najesť sa. Umieram od hladu.“ „Ak vážne umieraš, môžeme ísť aj hneď teraz.“ Snažila som sa zavtipkovať. „Nie, nie. Pekne si to tu odspievaš a až potom pôjdeme.“ Dobre vedel, že sa tomu chcem vyhnúť. Vystupovanie pred väčším publikom mi robí problémy. Vždy mám hroznú trému. „Ahoj. Tak si nakoniec prišla.“ Pozdravil ma majiteľ klubu. „Ahoj. Mali sme cestou menšie problémy, ale prišli sme. Vidím, že speváčky si už asi našiel.“ „Pár som ich našiel v stredu, už mi len ostáva si vybrať. Baby si už svoje odspievali, nechceš si to skúsiť teraz ty?“ „Teraz?“ opýtala som sa prekvapene. „No jasné, kľudne aj teraz.“ „Dobre, o chvíľu som tam.“ Zas tá panika. Zbytočne sa stresujem, veď je to len jedna pesnička, to zvládnem. Logan mi dal pusu a ja som šla za kapelou. Akurát si dávali krátku prestávku. Výber pesničky som nechala na nich. Vybrali mi Ninu Simone – Feeling good – jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Toto zvládnem. Teda aspoň dúfam. Povedali, že keď začnú hrať zavolajú ma. Šla som teda naspäť za Loganom a Maťou.
                   Som hrozný trémista, ale že fakt poriadny. Mám ešte väčšiu trému ako naposledy. Logan sa mi hral s vlasmi a Maťa mi vysvetľovala niečo o nejakom chalanovi, ktorého stretla včera. Vôbec som ju nepočúvala. Len som sa tak tvárila a prikyvovala som jej.  Kapela znovu vyšla na pódium a gitarista na mňa zakýval. „Držím palce.“ Povedala Maťa, keď som odchádzala z boxu. Vyšla som na pódium a už vtedy ľudia začali tlieskať. To mi dodalo trochu sebavedomia. Keď počuli prvé tóny pesničky a zistili, čo budem spievať, začali tlieskať ešte viac. Na malom tanečnom parkete predo mnou sa začali zhromažďovať páry, ktoré si chceli zatancovať.
             Povedala som si, že nebudem utekať a nenechám vyhrať svoju hanblivosť. Po skončení pesničky som  počkala kým všetci  dotlieskajú, potom som sa uklonila a dôstojne som zišla dolu schodmi. Tam ma už čakali Logan s Martinou a naraz ma objali. Bolo to také príjemne upokojujúce. „Bolo to znovu výborné.“ Prehovoril na mňa Stano -  majiteľ klubu. Určite by si mala prísť aj budúci víkend, čo na to povieš?“ opýtal sa ma. „Budem musieť popracovať na tej mojej tréme. Ak mi do toho nič nepríde, určite prídem.“ „Tréma sa pominie, keď budeš častejšie spievať medzi ľuďmi.“ „To dúfam.“ „Veľa ľudí sem dnes prišlo kvôli tebe a veľa ďalších sa na teba pýtalo.“ „To je super, teší ma to.“ Popravde som nevedela, čo na to povedať. „Tak si užite večer. Dnes za vás platím ja.“ Usmial sa a odchádzal. „Ďakujem.“ Zavolala som za ním.
            Dali sme si ešte kolu na utlmenie toho alkoholu, čo som vypila. Potom som už na Loganovi videla, že mu naozaj dochádza energia. Niekoľkokrát na pás sekúnd zamdlel. Opýtala som sa ho, či mu môžem nejako pomôcť, aby sa cítil lepšie, ale len pokrútil hlavou a povedal, že nemám ako. Šli sme si dať hamburger, keďže všetko ostatné bolo zavreté. Maťa zatiaľ čakala v aute. Potom ju odviezol o ulicu ďalej, kde býva. A konečne sme šli ku mne. Nevyzeral teda najlepšie. Ledva vošiel do bytu, už sa mu znovu podlamovali nohy. „Logan, teraz vážne. Čo sa deje? Ešte som ťa v takomto stave nevidela nech si bol akokoľvek vyčerpaný.“ Opýtala som sa ustarostene. „Ani sám neviem. Niečo zo mňa ťahá energiu. Chvíľu som v pohode a o päť minút odpadávam. Zrejme je to znovu niečo silnejšie ako ja.“ Posadil sa na gauč. „Skús si trochu pospať.“ Takmer som to nestihla dopovedať a už spal. Nevedela som, ako mu môžem pomôcť. Jediný, kto mi napadol, bol jeho otec. Zapla som počítač. Bol stále prihlásený, tak som v kontaktoch našla jeho otca a skúsila som mu zavolať. Po pár zazvoneniach zodvihol. „Lenka, čo je s Loganom? Vieš o ňom niečo?“ „Logan je celý deň so mnou, necíti sa najlepšie.“ „Volal som ho. On to nepočul?“ „Nie. Nič také mi nehovoril.“ „Skúšal som sa k vám dostať, ale nepodarilo sa mi to.“ „Ten, čo ide po vás s manželkou tu dnes bol. Nedostal sa do bytu, len sa celý deň okolo nás motá.“ „Tak preto som sa tam nemohol dostať. Logan to tam pravdepodobne zabezpečil ako u nás, aby sa tam nedostala žiadna iná sila.“ „Čo s ním mám robiť? Neustále stráca  vedomie. Je veľmi slabý. Stačí jedno spojenie a už je mimo.“ „Poď sem, niečo ti dám.“ Zatvorila som oči a keď som ich otvorila, točila sa mi hlava. „Tiež nevyzeráš najlepšie.“ Povedal. „Dnes toho bolo aj na mňa veľa.“  „Ukáž mi.“ Podala som mu ruku. Ukázala som mu všetko, čo sa dnes stihlo stať – aj toho neznámeho a dokonca aj to, že Logan zamdlel pri šoférovaní. „Z tohto si urobte čaj.“ Podával mi nejakú sušenú bylinu. „Na nejaký čas vám to vráti sily.“ „Nejaký čas?“ „Malo by to stačiť na niekoľko mesiacov.“ „Neruším?“ ozval sa Logan z počítača. „Idem za ním.“ „Dobre.“ Usmial sa, pohladil ma po vlasoch a nechal ma odísť.  Ách, ako veľmi mi  chýbajú takéto otcovské prejavy lásky...
              Logan ešte chvíľu volal s otcom. Ja som zatiaľ urobila čaj z tej byliny, ktorú mi dal. Príšerne to smrdelo a chuť nebola o nič lepšia, nezachránilo by ju ani kilo cukru. Tú hnusnú pachuť som v ústach cítila ešte dlho potom. Ale ak to naozaj pomôže, budem Loganovmu otcovi naozaj vďačná.  Myslím, že účinkuje hneď, ako sa droga dostane do žalúdka a z tade do krvného obehu. Logan už asi hodinu neodpadol a vyzerá byť podstatne čulejší. Bolo dosť neskoro, keď sme šli spať. Dobre, že je zajtra nedeľa. Dúfam, že sa sem hneď ráno nenahrnie Martina. Navyše ju nechcem vystrašiť našim správaním, alebo tým, že sa okolo nás bude motať nejaký maniak, ktorý sa nás bude snažiť zabiť. Zaspávala som s divným pocitom. Nič konkrétne, len zlý pocit...
                Ráno Logan vyzeral ako iné dni. Keď som otvorila oči, pozeral na mňa a usmieval sa. „Dobré ráno.“ Pozdravil ma. „Ahoj.“ Odzdravila som ho s úsmevom. „Už si dlho hore?“ opýtala som sa. „Asi hodinu.“ „Celý čas ma pozoruješ?“ „Áno. Stále ma to fascinuje. Taká nevinná a keď sa neovláda, vie narobiť peknú neplechu.“ Zasmial sa. Toto je Logan, ktorého som spoznala. Je to pár dní, no už nikdy nechcem byť bez neho. „Dnes robíš raňajky ty.“ Oznámil mi. Neprotestovala som. Postavila som sa a žiadne točenie hlavy, ani nič podobne nepríjemné, som nepociťovala. „Máš rád lievance?“ opýtala som sa ho, keď vyšiel zo spálne. Mal na sebe šedé tepláky a akurát si obliekal čierne tričko. Prišiel ku mne a objal ma odzadu. „Zjem čokoľvek, čoho bude veľa.“ Pousmiala som sa. Nemala som dočinenia s chlapom, ktorý by u mňa ráno jedol, už dlhšiu dobu. Už si presne nepamätám, aké množstvo predstavuje slovo ´veľa´. Mne samej by stačili dva alebo možno tri lievance. „Čo dnes budeš robiť?“ opýtala som sa Logana. „Dnes by som nechcel robiť vôbec nič, len sa venovať tebe. Lišiacky sa na mňa usmieval. Tie jeho oči. Sú také tmavé, že sa v nich všetko odráža ako v zrkadle. „Ty by si mala trénovať  udržiavanie svojich emócií na uzde.“ Uťahoval si zo mňa. „Vtipné.“ Zaškerila som sa na neho. „Čo ak mi to takto vyhovuje?“ „Tak to nech ma všetci svätí ochraňujú, keď sa ma pri každej emócii pokúsiš zabiť.“ „Nemáš mi čo vyčítať. Včera si takmer zabil ty mňa, keď si odpadol pri šoférovaní.“  Úsmev mu opadol behom stotiny sekundy. Dobre, toto som neplánovala. „Neber to tak tragicky, viem, že to nebolo úmyselne.“ Snažila som sa ho zahovoriť. „Za to by si si zaslúžila pár po zadku.“ „Nemyslím.“ Zasmiala som sa. „Nemyslíš? No dobre, ako povieš.“ Znovu si zo mňa uťahoval. „Máš šťastie, že som hladný.“ „Čo to počujem? Ty sa mi snáď vyhrážaš? Zabudol si na to ako som ťa včera dostala?“ znovu som sa na neho zaškerila. „Čo ak som ťa nechal  vyhrať?“ „Ty? Chceš mi povedať, že by si ma, dobrovoľne, nechal vyhrať? Veľmi vtipné..“ „Nenechal, to máš pravdu.  Včera si ma naozaj dostala. V prvom momente som si myslel, že si lozila po strope ako posadnutá diablom. Dnes ráno som na tým premýšľal a všimol som si, že si nehrala fér.“ „Nehrala fér?“   „A hrala? Tiež som mohol vyliezť na skriňu a počkať si na teba.“ „Hej to si mohol, ale je rozdiel keď na teba skočí päťdesiat kíl, alebo osemdesiat.“ „To je tiež pravda. Snáď s mojou váhou nemáš problém?“ „Nie, Logan, len pekne papaj.“ Položila som pred neho plný tanier. „Tak toto si dám veľmi rád. Naposledy som jedol lievance takmer pred rokom, aj to mi ich urobila mama.“ Usmiala som sa neho.
               Niekto zazvonil.

Nie, nechcem. Samozrejme, že ho nechcem zabiť. Neovládam svoj hnev. Zadívala som sa mu do očí. Bola to prosba o pomoc, ktorú som nedokázala vysloviť. Pustil ma jednou rukou, aby ma chytil za ukazovák. „Pamätáš si to?“ Videla som nás sedieť na gauči. Sedela som Loganovi na kolenách a on ma objímal. Hladil ma po pleci dlaňou a bozkával ma do vlasov. Toto je moja najsilnejšia spomienka,  znel mi môj vlastný hlas v mojej hlave. „Logan...“ strácala som vedomie, ale snažila som sa ostať pri zmysloch. Ukľudnila som sa. „Ja som ťa nijako neohrozil. On ťa našiel. Agáta povedala, že o mne ani netušil. Hľadá všetkých iných a ničí ich.“ „Prečo?“ „To ja neviem.“ Odpovedal skleslo. Niekto zazvonil. „To je Martina. Pôjdem jej otvoriť. Ty sa zatiaľ upokoj a uprac tie nože.“ „Mrzí ma to..“ „Viem.“ Povedal a šiel otvoriť dvere. „Čauko.“ Pozdravila Maťa. „Ahoj.“ Zakričala som jej z kuchyne. „Čo si na seba obliekaš?“ Prišla za mnou. „Musíš mi niečo vybrať, ja vôbec neviem, čo na seba.“ Odišla do spálne. Zobrala som Logana so sebou za ruku a šla som za ňou. Nenápadne som ho držala za ukazovák. Môže sa o tom dozvedieť? Prišiel ku mne bližšie, objal ma a zavŕtal sa mi nosom medzi vlasy pri uchu. „Prestaň s tým.“ Šepkal. „Vidieť spomienku  je oveľa jednoduchšie, ako ju počuť. Viac krát som ti  povedal, že nie som taký silný.“ Tušila som, že sa mu točí hlava a zrejme by odpadol, keby sa tak kvôli Mati nepremáhal. Prehrabávala sa v skrini tak som využila situáciu. „Tak môže to vedieť?“ „Nie je to dobrý nápad. Možno neskôr.“ Šepkali sme. „Dobre.“ „Čo povieš na tieto?“ Vybrala krátke šaty bez ramienok. „Myslím, že je to príliš. A navyše vonku už nie je také teplo.“ „Súhlasím. Mala by si vybrať niečo teplejšie.“ Povedal jej Logan. „Nechcem, aby ťa niekto očumoval.“ Zašepkal mi to ucha. „To nechcem ani ja.“ Povedala som mu potichu. Objal ma silnejšie. Ako by si tak chcel potvrdiť to, že som len jeho. „Čo si chceš dať ty?“ opýtala sa ma. „Neviem, čo je to za kapelu a navyše si s nimi idem zaspievať len jednu pesničku. Myslím že budú stačiť aj rifle.“ „Tak fajn, ale dáš si tieto úzke a k nim lodičky.“ „No...“ šepkal Logan. „V lodičkách som ťa ešte nevidel.“ To šepkanie do ucha ma vzrušuje. Kiež by tu Martina nebola... „Tak dobre. Urobte mi, prosím, niekto kávu, ja sa zatiaľ oblečiem.“ Logan sa zatváril kyslo. Hneval sa, že tu nemôže ostať a pozerať sa. Odišli. No super, čo si obliecť k rifliam tak, aby sa k tomu hodili lodičky? Možno košeľu. Skúsila som si bielu, no nejako sa mi to spolu nehodilo. Čo tak čiernu? To je podstatne lepšie. Šla som sa im ukázať. Videla som ich ako sa na niečom smejú. Maťa si ma začala prezerať. Loganov pohľad hovoril za všetko. Keby mohol, slintá ako bernardín. „Tieto lodičky sa k tomu nehodia., skús si dať tie červené.“ „Čo je zlé na hnedých lodičkách?“ opýtal sa jej Logan. Logan a ten jeho nechápavý výraz tváre... Musela som sa zasmiať. „Čo je?“ opýtala sa Maťa. Nemohla som to vydržať. „Veď sa na neho pozri.“ Ukázala som na Logana, ktorý takmer nedýchal. Začala sa smiať aj ona. On stále nechápal. „Logan, vieš o tom, že ju nemôžeš zjesť?“ „Stavíme sa?“ Mykol jedným obočím a vyštartoval po mne. S výskotom som ušla do spálne, ale nestihla som zavrieť dvere. Zavrel ich zvnútra a zhasol svetlo. „Mám nevýhodou. Musím sa vyzuť.“ „Pokojne. Aj tak ťa budem počuť.“ Rýchlo som sa vyzula a urobila som pár úplne tichých krokov doprava. Viem, že asi meter a pol odo mňa je skriňa. „Fajn, skús to.“ Nielen on, ale aj ja dokážem  svoj hlas rozniesť po izbe.  „Si dobrá.“ Jeho hlas sa rovnako točil po miestnosti. Zakopol o posteľ. Šla som k nej. Presunul sa medzičasom inde. „Nájdem ťa, Logan.“ „Nepodarí sa ti to.“ Vysmial ma. Urobil chybu.  Je v mojej izbe. Presne viem, čo kde v nej je. Bola úplná tma. Moje oči si však celkom rýchlo privykli a videla som obrysy a tiene. Neviem však, čo vidí, cíti a počuje Logan. Vyliezla som na parapet okna. „Tak poď, Logan. Nájdi si ma.“ Ponúkla som sa mu. „Ten kto sa hrá s ohňom, spáli sa.“ Stál predo mnou. Nevidel ma. Necítil ma. Nepočul ma. Srdce mi začína biť rýchlejšie. Teraz alebo nikdy. Skočila som na neho. Nerátal s tým, že som vyššie ako on. Hlavu som mu tlačila na pravé rameno. Zubami som ho jemne uhryzla do krku v mieste, kde má tepnu. Hlavu zaklonil dozadu a povzdychol. „Naozaj sa spálim?“ Pobozkala som ho tam, kde som ho predtým uhryzla. Natiahol ruky dozadu a prehodil si ma cez plece. „Spálim ťa ja, keď sa vrátime.“ Otvoril dvere. „Pekné od vás, že ste ma tu nechali.“ Protestovala Martina. „Chceš ísť aj ty?“ rukou ju dnu pozýval Logan. Čo? Takmer mi vypadli oči z jamiek. Zazrela som po ňom a on provokačne zodvihol obočie. Dva krát. Neustále sa chlipne usmieval. „Asi vás už nenechám osamote.“ Povedala som nehnevane. „Beriem si čierne lodičky a odchádzame.“ Logan sa začal smiať. Zapla som svetlo, vybrala som zo skrine lodičky a kabát. Zobrala som si kabelku, peňaženku a mobil. Logan stále stál medzi dverami. Keď som prechádzala okolo drgla som do neho. Capol mi po zadku. „Počula si princeznú, odchádzame.“ Pobádal Maťu. Zastala som a zazrela som na neho. Žiarlivosť? Zrejme ďalšia emócia, s ktorou sa musím naučiť zaobchádzať. „Asi by si mala ísť napred.“ Povedala som jej, keď vychádzala z dverí. „Ja hneď prídem.“ „Dobre.“ Zavrela. Pustila som ruky voľne k telu. Logan stál a čakal, čo bude nasledovať. Spustila som kabelku k zemi. „Ovládaj sa. Nebudem to tu  znovu upratovať.“ Potláčala som úsmev. Poďme sa hrať. „Ty si mňa môžeš privlastňovať?“ Neodpovedal. „Ale ja si teba privlastniť nemôžem.“ „Nebodaj, žiarliš?“ Začal sa približovať. Zastal, keď počul známy zvuk čepelí. „Si šialená.“ „Ty si si ma vybral, nie ja teba.“ „Čo vlastne chceš?“ „Stačilo by nemať hlúpe reči.“ Nože dopadli nazad do dreveného stojanu. „Tak rýchlo ako som prišiel, môžem aj odísť. To chceš?“ „Nepáči sa mi, že ty ma priťahuješ ako magnet. Ovládaš moje myšlienky a manipuluješ s nimi podľa toho, ako chceš ty...“ Postavil sa priamo predo mňa. Pobozkal ma a tým na prerušil. „Si jediná, ktorú som kedy miloval a milovať budem. Nemusíš sa mi kvôli srande vyhrážať. Nebudúce ťa prehnem cez koleno a dostaneš po zadku.“ Zasmial sa.

              Sedeli sme v aute a Logan sa stále obšíval. „Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho. Iba sa na mňa pozrel a nič nepovedal. Vedela som, že nechce hovoriť kvôli Martine vzadu. Podal mi ruku. „Všetko je v pohode.“ Usmial sa do spätného zrkadla. Kamufláž. Vedela som, čo mám robiť. Je niekde blízko. Neviem, či bol dobrý nápad ísť von.  Obáva sa, že sa stane niečo zlé. Je to skutočne on, alebo sa sem premiestnil? Opýtala som sa. Neviem. Nevládzem... Pusť ma. Pustila som ho. Viem, že ho to veľmi vyčerpáva. Prudko zaklonil hlavu dozadu. Chytila som volant.

Otvorila som teda aj druhé oko. A až potom som zistila, že som naozaj vo svojom byte. Len akosi tu bol všade ukážkový poriadok a všetko vyzeralo ako na fotke v časopise. Potichu som sa postavila, ale zradila ma posteľ, ktorá trochu zavŕzgala. Určite to počul. Počuje všetko, snáď aj to ako dýcham. Pobehoval okolo kuchynskej linky a pripravoval raňajky. Znovu mal na sebe rifle a nič pod nimi, súdiac podľa toho ako nízko ich mal padnuté. Snažila som sa k nemu priblížiť, čo najtichšie. Doslova som sa zakrádala a snažila sa ho uloviť ako svoju rannú korisť. Moje zmysly pracovali na plné obrátky. Zrak, sluch pohyb – ako najkvalitnejšie švajčiarske hodinky. Posledných pätnásť centimetrov za ním... „Dobré ráno.“ Pozdravil ma. „Dosť dobré, ale nezabúdaj na to, že cítim tvoju prítomnosť skôr ako ťa vidím.“ Ha? Toto nebola  myšlienka, ktorú som mu prezradila. Vyšlo to priamo z jeho hlavy. Znamená to, že obaja cítime to isté? Sme ako magnety – jeden druhého cítime a vzájomne sa priťahujeme aj cez prekážky. „Dobré ráno. Prezradila ma tá vŕzgajúca posteľ, že?“ Vybral volské oko na tanier a panvicu dal bokom.  Otočil sa ku mne. Vyskočila som na neho a aj keď to vôbec nečakal, chytil ma, akoby som bola ľahká ako pierko. „Nie. Prezradil ťa tvoj zrýchlený tep, keď si sa prebrala.“ To predsa nie je možné! „ Nedomyslel som to, že keď nebudeš cítiť vôňu svojho bytu, nebudeš vedieť , kde si. Prepáč.“ „Nič sa nestalo.“ Pobozkala som ho. „Teraz už viem, že je všetko v poriadku. Nudil si sa?“ „Prečo?“ opýtal sa pobavene. „Hm... Neviem... Je tu poriadok a robíš raňajky. Kde si bol doteraz?“ „Strácal som čas tvojim pozorovaním miesto toho, aby som bol skutočne s tebou. Raňajky?“ nahodil svoj šibalský úsmev a pohľad lovca. „Nie.“ „Nie?“ „Nie.“ Odpovedala som znovu. „Ale ja som včera nič nejedol.“ „Ani aj nie." Vycerila som na neho zuby v úsmeve. Uhryzla som ho do spodnej sánky. „Ako si želáte, slečna.“ Odniesol ma nazad do postele.
            Raňajky boli síce studené, ale o to chutnejšie. „Čo dnes?“ opýtal sa ma, keď dojedol. „Čakám, že každú chvíľu zazvoní pri dverách Martina.“ Nestihla som to ani dopovedať a už zvonil zvonček. „Čaute, hrdličky.“ Nahrnula sa dnu ako veľká voda. Logan  len nechápavo stál pri dverách. Na to, že ona na pozvanie nečaká, si bude musieť zvyknúť. „Ahoj.“ Odpovedala som jej aspoň ja, keďže Logan bol stále v miernom šoku. Aspoň tak teda vyzeral. „Ako bolo v práci?“ opýtala som sa. Zazrela po mne. „Ako vždy.“ Zasmiala sa. „Kde pracuješ?“ opýtal sa Logan, keď sa vrátil do kuchyne. „Všade.“ Odpovedala som mu. Maťa len pokrútila hlavou. „To musí byť zaujímavá práca.“ Zdalo sa mi, že slovo ´všade´ nepochopil správne. Len my dvaja chápeme pravému významu slova. Obaja totiž môžeme byť všade, kde len chceme. Pevne verím tomu, že by teraz najradšej niekam ďaleko odišiel. Popravde, najradšej by som urobila to isté. Postavil sa za mňa a vyhodil ma zo stoličky. Prekročil ju jednou nohou a sadol si na ňu. Potom ma chytil za boky a posadil si ma na kolená. Manipuluje so mnou ako by som mala päť kíl miesto päťdesiatich piatich. Pripomenulo mi to stav, keď pred tým ležal na mne a ja som ho vôbec necítila. Schoval si hlavu za moje rameno a cítila som, že ma prestal štekliť jeho dych. Znovu tu nie je. Ako veľmi mi dôveruje, keď takto odíde preč? Nebojí sa, že by sa mohol takto prezradiť?  Pokiaľ nie je doma v Kanade, bude ma počuť. Chytila som sa jeho ukazováku mojim. Logan, vráť sa! Vydýchol a jeho dych ma opäť pošteklil na ramene. Kde si bol? Ukázal mi miesto, kde veľmi ostro svietilo slnko. Teplota určite presahovala štyridsať stupňov Celzia.  On sa radšej vyberie do púšte akoby bol s ňou... Pustil môj prst a znovu prestal dýchať. Toto si vypije! „Deje sa niečo?“ opýtala sa Maťa. „Neruším vás?“ Odpila som si z kávy. „Nie. V pohode. Čo budeme dnes robiť? Myslím, že budeme samé, Logan je asi dosť unavený.“ Na ramene som pocítila jeho dych. Vitaj. Pomyslela som si ironicky. Pocítila som dotyk na ukazováku.  Na to zabudni. Sľúbil som, že dám na teba pozor a ochránim ťa. Ozval sa mi v hlave jeho nahnevaný hlas. Ona mi neublíži. Pomyslela som si. „Ste dnes nejakí divní. Zrejme ste toho v noci veľa nenaspali.“ Logan zdvihol hlavu. „Lenka spala ako zabitá. Zobudila sa len pred hodinou.“ „Hm. Ste predsa  dospelí, máte svoj rozum.“ Došlo jej to...  Znovu sa mi ozval Loganov hlas v hlave. „Skoro som zabudla.“ Vystrela som sa. „Dnes večer sa predsa máme ísť pozrieť na tú kapelu, ako hrajú.“ „Akú kapelu?“ spozornel Logan. „Majiteľ toho klubu, kde Lenka v stredu spievala, jej navrhol, aby tam spievala cez víkendy s kapelou.“ Odpovedala mu Maťa. „Aha. To mi Lenka ešte nestihla povedať.“ Usmial sa na mňa. Vedela som, že je totálne vytočený, stále ma totiž držal za ukazovák. Zvykla som si na ten pocit. Už nechladil ani nepálil, tak ako pred tým. Teraz ho takmer nevnímam, viem, že ma drží za prst, ale to je všetko.  „Kedy tam chceš ísť?“ opýtala sa ma. „Neviem. Kedy začínajú? Vieš to nejako zistiť?“ „Jasné, hneď to bude.“ Vybrala telefón zo zadného vrecka nohavíc a vyšla na balkón. „Mal som iné plány.“ Rukou ma chytil za brucho pod tričkom. „Snáď sa nehneváš?“ usmiala som sa. Otočila som sa bokom tak, aby som na neho videla. „Hnevám – Nehnevám. To je jedno. Mohla si mi o tom povedať.“ „Tak som na to, pri tom všetkom, zabudla. Bolo toho viac než dosť za jeden deň. Ty si sem prídeš, ukážeš mi, že nie som normálna, a potom sa ideš hnevať za to, že som ti niečo  zabudla povedať?“ Zasmial sa. „Nebudeš tomu veriť, ale aj dokonca vtedy, keď sa hneváš, si nádherná.“ Ďalší s kým nemá cenu sa hádať. Okej, vzdávam sa. Chytil ma za bradu a pobozkal ma. Všetky nezhody sa dajú vyriešiť a zrejme sme našli spôsob, ako sa ľahko prenesieme cez to, čo práve riešime. Otvorili sa balkónové dvere, tak sme prestali. Maťa vošla dnu, oznámila nám, že si ešte musí odbehnúť, ale že večer okolo ôsmej príde a spolu potom pôjdeme do baru. Odišla.          
            Logan mi ukazoval prstom, aby som si šla sadnúť k nemu na gauč. „Nemôžem bez teba stráviť ani sekundu. Nepáčilo sa mi, keď si jej povedala, že pôjdete samé.“ „Logan...“ Sadla som si mu na kolená a prešla som mu rukou do vlasov. „Povedala som to len pre to, aby si sa vrátil. Nikdy by som nikam nešla bez teba.“ Potiahla som ho za  krátke vlasy vzadu na hlave. Poddal sa, zaklonil hlavu a nahlas zastonal. Všetky podnety týkajúce sa jeho vo mne prebúdzali spiace zviera. Navyše to, čo som s ním zažívala, bolo samo o sebe tak vzrušujúce, že ma to k nemu ešte väčšmi pripútavalo.
               Odišiel. Neviem kam šiel. Nejdem ho hľadať. Počkám kým sa vráti sám. Niekto zaklopal. Nie. Do pekla, teraz nie. Čo s Loganom? Pokúsila som sa ho zavolať späť. „Nechoď tam.“ Vydýchol. „Je tu.“ „Kto?“ opýtala som sa potichu. „Našiel ma.“ „Kto?“ „Ten, čo ideme po mojich rodičoch.“ „Ako ťa našiel?“ „Neviem, do pekla.“ Potichu zúril. „Nedostane sa dnu?“ „Nie je tu fyzicky, premiestnil sa sem. Viac krát sa premiestniť nemôže. Nemôžeš mu otvoriť, aby si nezapamätal nič z vnútra.“ „Mýliš sa.“ „V čom?“ „Ja som sa premiestnila u tvojich rodičov dva krát.“ „Ale to si ty. Ty si oveľa silnejšia ako on.“ Znovu odišiel. Mám tip kam šiel – na chodbu. Premiestnila som sa o poschodie nižšie. Ako nárokom som sa stretla s Agátou. Videla ma ako som sa z ničoho nič objavila na schodoch. Jediné, čo mi vtedy napadlo, bolo ukázať jej, aby

bola potichu a šla ku mne. Prikrčila som sa na schodoch a nazrela som spoza výťahovej šachty, čo sa deje na našom poschodí. Videl ma. Skôr si myslím, že ma ucítil, ako ma videl. Alebo ma počul rovnako ako Logan. Netuším, či sa dá premiestňovať aj s normálnymi ľuďmi, no musím to skúsiť. Nemôžem ju tu nechať, určite by jej ublížil. Sedela som na zemi opretá chrbtom o pletivo výťahovej šachty a Agáta čupela pri mne Vynoril sa vedľa mňa. Rovnako bledá pokožka. Rovnaké temné, čierne oči. Na hlave kapucňa, ktorá mu siahala do polky čela. Takmer som umrela od strachu. Rukou som objala Agátu a zmizla. Nestihol ma zachytiť, chvalabohu. Ten obraz ma bude strašiť do konca života. „Čo je s ním?“ opýtala sa Agáta na Logana. „Nič. O chvíľu sa vráti.“ Rozplakala som sa. Ten strach bol neopísateľný.  „Logan!“ zakričala som nahlas. Všetko okolo mňa sa začalo točiť ako tornádo. Agáta ma chytila za ruku. Upokoj sa. Znel mi jej hlas v hlave. Doteraz som si nemyslela, že strach je až taká silná emócia. Pokúsila som sa upokojiť. Všetky veci, ktoré lietali okolo nás popadali na zem a niektoré z nich sa rozbili. „Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Logan. „Takmer mi puklo srdce a nemohol som sa sem vrátiť.“ „Zistila, čo je to strach.“ Odpovedala mu Agáta. Slzy mi nekontrolovateľne tiekli po lícach. Logan sa postavil a objal ma. Vzal si môj ukazovák. Vedela som, že chce vidieť to, čo ma tak veľmi vydesilo. Ukázala som mu ten temný pohľad, ktorý sa odnikiaľ vynoril priamo pri mne. „Fuj.“ Povedal znechutene. „Agáta, vezmeš jej prosím tú spomienku?“ opýtal sa jej.
            Už zase som mimo. Znovu mi niekto ´vyhodil poistky´, ale teraz neviem, kto to bol. Netušila som, že aj Agáta je iná. Hm, do nedávna som to netušila ani o sebe. Neverila som, že niečo také môže existovať. Že existuje aj iný svet, ako ten, ktorý som poznala. Asi začnem veriť aj na vlkolakov a kukuričné deti. Ležala som v posteli a keď som sa postavila, krútila sa mi hlava. Otvorila som dvere do obývačky a na moje počudovanie bol znovu všade poriadok. „Mohli by ste s tým prestať?“ opýtala som sa nahnevane. „Prepáč, inak to nešlo.“ Povedala Agáta a zodvihla sa z gauča. Vybrala sa smerom k dverám. Chcela som vedieť, ako je to všetko možné. „Všetko ti povie Logan.“ Takže čo?  Ona číta myšlienky? „Áno.“ Odpovedala mi na otázku, ktorú som nikdy nevyslovila. „Ahojte.“ Rozlúčila sa  a odišla. „Ty si to vedel?“ „Ja nečítam myšlienky. Neviem, čo myslíš.“ „To, že je Agáta iná.“ „Áno. Vedel som to.“ „Kedy si mi to chcel povedať?“ „Skôr než by si to zistila sama, ale nestihol som.“ „Nestihol...“ zašomrala som si pre seba. „Kde si vlastne bol? Myslela som, že si šiel za ním vonku.“ „Nemyslel som, že pôjdeš za mnou. Myslel som, že budeš mať dosť rozumu na to, aby si ostala tu. Videla si, že keď sa premiestnim, nemôžem zomrieť. Potom sa sem vrátim nazad a nič sa mi nestane. Musím ho nájsť v jeho normálnej podobe, nie premiestneného.“ „Čo bude teraz?“ „Pravdepodobne bude hľadať jedného z nás troch a rodičom dá nateraz pokoj.“ Takže niekto mi chce ublížiť, alebo ma rovno zabiť a to len kvôli Loganovi. „Za všetko môžeš ty!“ kričala som na neho. To je prvý krát, čo na neho kričím. Nepáči sa mi to, no on ma vystavil riziku. Vstal a objal ma. Buchla som mu päsťou do hrude. Objal ma silnejšie, aby som sa nemohla hýbať. Snažila som sa mu vytrhnúť. Nepustil ma. „Pokiaľ sa neukľudníš, znovu ti vyhodím poistky, ako tomu hovoríš ty.“ „Skús to a uvidíš.“ Vrčala som na neho. Toto vôbec nie som ja... „Viem, že si schopná mi ublížiť, no ak sa neupokojíš budeš to ty komu sa tu ublíži.“ „Vážne?“ opýtala som sa ironicky. Dokážem hýbať predmetmi. Stačí mi na to iba silná emócia. Napríklad strach o svoj vlastný život. Nože? „Prestaň s tým! Okamžite! Vážne ma chceš zabiť?“ kričal po mne, aby som konečne prišla ku zmyslom.

Logan telefonoval cez skype s rodičmi. Ja som zatiaľ robila poriadok. Potom som si spomenula, že som dnes ešte nič nejedla. Vypila som len dve kávy.  Otvorila som chladničku a zistila som, že sa takmer nič nedá skombinovať. Nechcela som na seba pútať pozornosť, aby si ma jeho rodičia všimli. Neskoro. Logan ma volal, aby som si šla k nemu sadnúť. Na obrazovke bol len starší pán so šedivými vlasmi.  Logan mu povedal, že ma konečne našiel. Spýtavo som sa na neho pozrela. Z jeho uvoľneného výrazu mi došlo, že jeho otec zrejme vie o tom, že je Logan tak trochu iný. „Vie to?“ zašepkala som. „Áno.“ Odpovedal normálne nahlas. „Môj otec ťa chcel vidieť. Neveril, že sa mi podarí nájsť ťa. Pobozkal ma na ruku. Sadla som si vedľa neho a usmiala som sa.  Jeho otec niečo povedal. Nerozumela som mu, nehovoril anglicky. „Hovorí, že sa usmievaš neprirodzene.“ „Inak to neviem.“ Povedala som skleslo. Chytil ma za prst. Toto je moja najsilnejšia spomienka – ozýval sa niekoľko krát môj vlastný hlas v mojej hlave. Videla som pri tom obraz nás dvoch, ako sedíme na gauči v objatí a Logan ma hladkal po pleci a dával mi bozky do vlasov. Pustil ma. Prst ma nepríjemne pálil. Musela som si ho chytiť druhou rukou. Točila sa mi hlava a mala som pocit že čochvíľa omdliem.
            Omdlela som. Keď som sa prebrala, ležala som v posteli a Mia ležala vedľa mňa. Cez pootvorené dvere bolo vidieť svetlo z obývačky. „Logan..“ ozvala som sa ticho. Nič. Kde je? „Logan!“ ozvala som sa hlasnejšie. Znovu nič. Nemám silu sa postaviť, ale musím. Posadila som sa a nohy som spustila dolu z postele.  Stále sa mi trochu točila hlava. „Logan!“ Znovu nič. Musela som sa postaviť. Snažila som sa upriamiť pohľad na jedno miesto. Podarilo sa mi prejsť pár krokov ku dverám. Keď som ich otvorila videla som Logan sedieť na pohovke. No nebol tu. Znovu mal ten svoj zastrený, temný pohľad. Hoci sa necítim najlepšie, ani nemám veľa energie, musím ho nájsť. Chytila som ho za prst. Kde si? Logan, kde si? Pýtala som sa vlastne sama seba. Prosím. Dúfam, že ma počuje. Neviem, ako mám cestovať za ním na miesto, kde práve je. Žiaden odkaz. Nič, čím by mi oznámil, kde je. Možno šiel za otcom. Ale ja neviem , kde to je. Zavrela som oči. Predstavila som si miestnosť, kde sedel jeho otec, keď spolu volali. Snáď sa to podarí. Toto nie je vôňa môjho bytu. Cítim vanilkovú cigaru. Otvorila som oči a skutočne som bola v miestnosti, kde  predtým sedel jeho otec. Priamo predo mnou bol počítač. Ešte stále je zapnutý. Nespala som dlho. Lenže je tu aj Logan? Podišla som k dverám, aby som zistila, či nezačujem nejaké hlasy. Počula som ho hovoriť. Nehovoril však anglicky. Tento jazyk sa nepodobal na žiadny, ktorý som doteraz počula. Zavrela som oči a v duchu som si opakovala: Chcem byť pri Loganovi. Chcem byť pri Loganovi. Otvorila som ich a naozaj som stála vedľa neho. „Ako si sa sem dostala?“ „Zapamätala som si miesto, z kade volal tvoj otec.“ „Sem sa ale nemôže dostať nikto okrem mňa.“ Vysvetľoval mi udivene. „Zrejme je to niekto, komu bezvýhradne dôveruješ.“ Ozval sa jeho otec. „Ahoj, Lenka.“ „Dobrý deň. Ako to, že vám rozumiem?“ „Rozprávaš rovnako ako my. Preto nám aj rozumieš. Máme jeden spoločný jazyk, ktorému rozumieme my všetci. Vidím, že si si na neho už zvykla.“ „Otec, nie je možné, aby sa sem dostal aj niekto iný. Urobil som všetko pre to, aby som tomu zabránil.“ Skočil mu Logan do rečí. „Zabránil čomu?“ opýtala som sa Logana. Loganov otec ma chytil za ruku. Ukázal mi ako nejaká postava strieľa na neho a ženu stojacu vedľa neho. Pravdepodobne na Loganovu matku. Odtrhla som od neho prst a padla som k zemi. Ťažko sa mi dýchalo. Bolo to strašné. Nikdy v živote nechcem vidieť niekoho zlé spomienky. Nikdy! „Ona je silnejšia, Logan. Dovolil si jej dostať sa do tvojich myšlienok a ty máš v hlave tie jej. Myslím, že nikto iný sa sem nedostane.“ Povedal a pomohol mi vstať. „Ale toto nebola spomienka. Obaja predsa stále žijete.“ Povedala som nechápavo. „Časom sa naučíš ovládať všetko. Môžeš vidieť nie len minulosť, ale aj budúcnosť.“ „Ani jedno z toho sa nedá zmeniť.“ Poznamenala som. „Budúcnosť sa mení podľa toho, ako sa ľudia rozhodnú.“ „ Tak potom treba toho človeka prinútiť rozhodnúť sa inak.“ „O to sa snažím.“ Povedal Logan. „Veľakrát som bol blízko, no vždy zmizne. Kým ho znovu vypátram, trvá to príliš dlho.“ Chytil ma okolo pásu. „Musíme ísť. Ona ešte nemôže tak dlho cestovať.“ Povedal otcovi. „Zavri oči.“ Obrátil sa ku mne. Urobila som tak. Vôňa kokosu ma presvedčila o tom, že  som znovu doma. „Tak fajn. Prečo si mi vyhodil poistky?“ pri slove poistky som urobila vo vzduch úvodzovky. „Bol blízko pri rodičoch. Musel som odísť.“ „Kto?“ „Neviem, kto to je. Je rovnaký ako my. Snažím sa zmeniť jeho budúcnosť a ochrániť  pred ním rodičov.“ „Fajn. Mám ďalšie otázky.“ Sadla som si na gauč zatiaľ, čo Logan nervózne pobehoval po obývačke zo strany na stranu. „Prečo si ma u vás nepočul? Nešla by som za tebou, nevedela som ako. Bála som sa o teba.“ „Snažím sa rodičov uchrániť, nedostane sa tam žiadna sila.“ „Ako to, že som sa tam dostala ja?“ Zlostne si prešiel rukou do vlasov. „Neviem. Nechápem tomu. Možno som si ťa pustil až príliš blízko.“ „Ty si myslíš, že by som to mohla byť ja?“ „Jedine tak v inom vesmíre. Neblázni. Ovládaš ledva základy. Nedokázala by si sa objaviť a zmiznúť tak náhle. Navyše nevieš, kam máš cestovať.“ „Dostala som sa priamo dnu. To nie je problém?“ „Samozrejme, že je to problém. Nikto sa tam nemal dostať. Nechápem, ako si sa tam dostala ty.“ „Možno mal tvoj otec pravdu.“ „Možno.“ Trochu sa upokojil. „Som hladná. Nepôjdeme sa niekam najesť?“ opýtala som sa, aby som ho odpútala od terajších myšlienok. „Choď sa prezliecť. Alebo chceš ísť takto?“ opýtal sa a ukázal na jeho tričko, ktoré som mala stále na sebe. Zazvonil zvonček. Chvalabohu, to bola Agáta. Prišla si pre mačku. Logan jej ju podal a ona s úsmevom odišla.
            Vyzliekla som si tričko a keď som sa snažila si zapnúť podprsenku, ucítila som na sebe Loganov pohľad. Zvláštny pocit. Vycítim jeho prítomnosť skôr, ako ho uvidím. Je to akoby boli naše telá prepojené nejakým neviditeľným putom. „Nie si unavená? Mohli by sme si niečo objednať.“ „To je dobrý nápad.“ Otočila som sa k nemu, no on už stál tesne sa mnou. Tak blízko, že sa moje čelo oprelo o jeho bradu. Dal mi na neho pusu a chytil ma za boky na leme nohavíc. Málokto má taký pohľad ako on. Nikdy neviem, na čo presne myslí, keď sa na mňa takto hladne pozerá. „Na čo myslíš?“ opýtala som sa ho s úsmevom.  Zasmial sa. „Na to, na čo myslí každý chlap, keď vidí krásnu ženu. Nechcela by si to vidieť.“ Smial sa ďalej. „Čo ak to chcem aj tak vidieť?“ Silne som mu stisla ukazovák. „Ukážem ti len to, čo sám chcem.“ „Chcem to vidieť.“ Naliehala som. „Nie.“ Vytiahol prudko svoj prst z môjho zovretia. Tváril sa prísne, až nahnevane. „Milujem ťa, ale toto ti ukazovať nebudem. Ak chceš ukážem ti niečo iné.“ Zvalila som ho na posteľ. „Ako môžeš niekoho milovať, keď ho sotva poznáš?“ robila som si srandu. Niečo dosť podobné k nemu cítim aj ja. „To, čo viem, mi úplne stačí.“ Povedal a potiahol ma za ruku na seba. Zadívala som sa na jeho tvár. Taký mladý, krásny a nie je obyčajný. Je tu – leží v mojej posteli a hovorí mi, že ma miluje. Nikdy som neverila, že sa to stane aj mne. „Teraz vyzeráš presne tak, ako si mi opisovala mňa.“ Pousmial sa.
            Videla som seba ako prichádzam do knižnice. Práve som s niekým telefonovala a zasmiala som sa na niečom, čo mi povedal do telefónu. Bol to úprimný, čistý smiech. Pravdepodobne som volala s Martinou. S nikým iným netelefonujem a ak áno, určite sa pri tom takto nesmejem. „To bolo prvý krát, čo som ťa videl.“ Povedal Logan a postupne mi ukázal všetky jeho spomienky na mňa. Dostali sme až k spomienke, kedy zakopol o moju stoličku. „Toto je moja prvá spomienka na teba.“ Povedala som s úsmevom. „Dosť neskoro.“ Zasmial sa. „Logan... Od vtedy som začala chodiť do knižnice každý deň v rovnakom čase, aby som ťa znovu mohla vidieť.“ Začervenal sa. Bol taký zlatý. Vyzeral ako malý chlapec. Potom sa už naše spomienky zväčša prekrývali.
            „Bolo to krásne.“ Usmiala som sa na neho. „Nič nie je  krajšie ako tvoj úsmev.“ Pohladil ma po líci. Ležali sme a pozorovali sme jeden druhého. V takejto chvíli sú slová úplne zbytočné. Zaspali sme krížom cez posteľ.
            Ráno som sa prebrala na prenikavú vôňu smažených vajec a pečenej slaniny. Bolo mi to divné.  Nikde som necítila vôňu kokosu, na ktorú som zvyknutá. Bála som sa otvoriť oči. Bolo tu nezvykle svetlo. Boh vie kam som sa premiestnila. Opatrne som otvorila jedno oko. Snažila som sa v jeho zornom poli zachytiť niečo, čo poznám. Nič.

Okamžite som ho prestala na sebe cítiť. Akoby sa zodvihol. No nič som nepočula ani som necítila,  že by sa niečo okolo mňa pohlo. „Čo cítiš?“ opýtal sa a jeho hlas krúžil po miestnosti okolo mňa. Bolo to mimoriadne zvláštne. „Nič.“ „Dobre. Nechaj oči zavreté a mysli na niečo, čo ti prvé napadne.“ Dotkol sa môjho ukazováku niečím veľmi studeným. Bolo to tak ľadové, že to po chvíli začalo páliť. Myslela som na dažďový prales. Neviem prečo. Proste mi to napadlo ako prvé. „Dažďový prales? Dosť pôsobivé.“ Čo? Čože? „Ako si to vedel?“ „Videl som.“ Videl? Ako videl?“ „Hlavne nechaj zavreté oči.“ „Dobre.“ „Teraz ti niečo ukážem ja.“ Myšlienka na dažďový prales bola v sekunde preč. Vystriedala ju tma, v ktorej sa postupne objavovali malé biele bodky s nepravidelným rozložením. „Čo je to?“ opýtala som sa. „Prosím, počkaj. Nedokážem si  predstaviť spomienky tak rýchlo ako ty.“ „Spomienky? Ja som v pralese nikdy nebola.“ „Niekde si ho ale vidieť musela.“ „Jedine v televízii.“ Jeho myšlienka bola preč. „Prosím, otvor oči.“ Otvorila som oči a opäť som ho na sebe ucítila. Celý čas na mne ležal? Blúznim? Čo to má znamenať? Dokáže vidieť moje myšlienky? Dokážem ja vidieť tie jeho? „Ako si mi mohla ukázať miesto, kde si nikdy nebola?“ Pokrčila som plecami. „Zrejme som ho videla v televízii, tak som si ho predstavila.“ „Ako? Videl som, ako otáčaš hlavou a rozhliadaš sa okolo.“ „Ty sa mňa pýtaš ako? Ty vidíš moje myšlienky, ukazuješ mi tie tvoje a a ty sa ma niečo pýtaš? „Nerozumiem tomu.“ Zdvihol sa, začal sa prechádzať po obývačke a tváril sa ako by sa snažil vyriešiť záhadu vzniku sveta. Posadila som sa a natiahla som si jeho tričko. Keď ma uvidel uvedomil si, že je stále nahý a natiahol si na seba rifle. „Hovoríš, že si tam nikdy nebola..“ hovoril si skôr sám pre seba a neustále sa nad tým zamýšľal. Pošúchala som si ukazovák, za ktorý ma predtým držal. Okamžite ma spozoroval. „Ublížil som ti?“ „Nie.“ Odpovedala som pohotovo a rýchlo som si zložila ruky do klina. „Ty si niekedy bol v dažďovom pralese?“ opýtala som sa. Prešiel dva kroky a zastal. „Bol. Môžem tam ísť kedykoľvek.“ Sadol si za mňa. „Poď.“ „Kam?“ otočila som hlavu dozadu. „Zavri oči a môžeme ísť kamkoľvek.“ „Počkať! Logan, berieš nejaké drogy?“ „Nie, neberiem.“ Odhrnul mi vlasy z pleca a pobozkal ma na okraj medzi plecom a krkom. Zaklonila som hlavu a zavrela som oči. Objal ma. „Tak už otvor oči.“ Šepkal. To, čo som videla sa len ťažko opisuje. Postavili sme sa a ja som pozrela na moje bosé chodidlá.  Stála som na popadanom lístí na teplej, vlhkej zemi. Stála som uprostred dažďového pralesa. Cítila som všetko – teplo, vlhký vzduch, počula som šuchot zvierat v korunách stromov a spev vtákov. Všetko to bolo minimálne sto krát intenzívnejšie ako u mňa doma. Svetlo, vône – všetko na mňa neskutočne doliehalo. „Si v poriadku?“ Opýtal sa Logan. „Mám pocit, že čochvíľa odpadnem.“ „Vrátime sa.“ „Nie. Ešte nie.“ Otočila som sa k nemu. „Môžem sa pohnúť?“ „Samozrejme.“ Usmial sa na mňa. Urobila som jeden krok dopredu. Bolo to ako by som na tej nohe mala betónové závažie. Druhý krok bol lepší. Tretí lepší a každý ďalší bol o niečo viac ľahší. „Môžem sa toho dotýkať?“ „Samozrejme.“ Znovu sa usmial a založil si ruky vzadu za chrbtom. „Logan, kde to sme?“ „V tvojej spomienke.“ Odpovedal pohotovo. Dotkla som sa vlhkého kmeňu stromu predo mnou. Potom listu, kvetu, zeme. Všetko som len jemne pohladila, aby som to nijako nepoškodila. „Toto ale nie je moja spomienka. Nikdy som tu nebola.“ „Hovorila si, že si to videla v televízii. Zrejme to stačí na vytvorenie spomienky. Poď, musíme sa vrátiť, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Podával mi ruku. Chytila som sa jej. Posadil sa a ja som si sadla pred neho. Znovu mi upravil vlasy a pobozkal ma rovnako ako v obývačke. Podvedome som zaklonila hlavu a zavrela som oči. Vydýchol. Trochu ma sklamalo, že sme opäť v mojej obývačke. „Prečo sme znova tu?“ Opýtala som sa. „Je to nebezpečné. Nemôžeš len tak cestovať z miesta na miesto. Musíš sa vrátiť. A hlavne na to musíš byť poriadne pripravená.“ „Som pripravená. Ukáž mi to znovu.“ „Nerobím to ja..“ „A kto?“ „Musíš to urobiť ty, ja ti len trochu pomôžem.“ „Tak dobre. Mohol by si ma znovu objať?“ „Musíš najprv poznať miesto kam chceš ísť. A prosím, nech to nie je nič nebezpečné.“ Čo by to malo byť?“ „Neviem. Poď napríklad do spálne.“ Zavrela som oči a keď som ich otvorila, bola som vo svojej spálni. Prvé, čo mi napadlo, bolo pozrieť sa do obývačky.  Vstala som a otvorila som dvere. „Logan, toto je šialené.“ „Poď, vrátime sa.“ Sadla som si pred neho, objal ma, zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila, sedela som na gauči. „Čo si videla?“ „Videla som nás sedieť na gauči. Logan, to je šialené a nie je to možné.“ „Stalo sa to. Je to možné. Nehovorím však, že je to bežné.“ „Ako? Nechápem tomu. To by si potom každý mohol robiť, čo sa mu zachce.“ „Nie každý. Nedokáže to veľa bytostí.“ „Bytostí? Takže čo? Nie som človek? Som nejaká iná bytosť?“ „Pridlho si žila len ako človek. Nemal ti to kto ukázať.“ „Takže ty si tiež iný? Kto vlastne si?“ „Som rovnaký ako ty. Narodil som sa ako človek, žijem ako človek. Keď som sa dozvedel, že existujú ďalší ľudia ako som ja musel som ich hľadať. A našiel som teba. Nemohol som odísť. Pozoroval som ťa. Nechcel som na seba upozorniť, aby si sa ma nezľakla. Našiel som spôsob nestratiť z dohľadu a tým bola škola a knižnica. Pozoroval som ťa takmer rok, ale nenašiel som vhodný spôsob, ako s tebou začať konverzáciu. Zamiloval som sa do teba. Bola si taká krásna, keď si sa učila. Nemohol som si pomôcť, nedalo sa to. Potom som ti napísal ten odkaz a tajne som dúfal, že mi niečo odpíšeš.“ Povedal. „Tipujem, že ten pohľad nebol len tak. Nebol si tam. Bol si niekde inde.  Videla som ho aj teraz kým sme boli v spálni. Mal si rovnako temný pohľad.“ „Niekedy sa to stáva bez toho, aby som to ovládal ja.  Pokiaľ sa ma dotýkaš a ja zmiznem, znamená to, že si ma niekam poslala ty.“ „Čo ak sa z tade nebudeš vedieť vrátiť, alebo sa ti náhodou niečo stane?“ „Tak sa snaž ma nikam neposielať.“ Zasmial sa. „Logan, to nie je sranda. Čo ak sa naozaj stane niečo zlé?“ „Poď ukážem ti to.“ „Čo?“ „Zavri oči.“ Prikázal mi. Zavrela som ich a pocítila som ako ma objal. „Toto nie je tvoja spomienka, ale moja. Je to to najhoršie, čo sa môže stať. Otvor oči.“ Otvorila som ich a videla som Logana, ako si mieri zbraňou na spánok na hlave. „Toto nechcem vidieť.“ Zavrela som oči. „Otvor ich.“ „Nie.“ „Dal som preč tú zbraň.“ Otvorila som oči. Oklamal ma. Len, čo som ich otvorila strelil si guľku priamo do hlavy. Znovu som zavrela oči. Myklo ma a keď som znovu otvorila oči, sedel za mnou. Neprítomne pozeral niekam do priestoru. Asi po piatich sekundách vydýchol. „Nemusela si ma tam nechať.“ „Dobre vieš, že netuším, ako to mám ovládať. Chcela som sa vrátiť sem, lebo tu si ešte žil.“ „V spomienke neumriem. Pretože teraz žijem ešte stále.“ „Veľmi som sa zľakla. Toto je niečo, čo už nechcem nikdy vidieť. Hoci sa tejto myšlienky asi nikdy nezbavím.“ „Pokiaľ ti to nepôjde, pomôžem ti s tým. Všetko sa riadi tým, čo chceš.“ „Čo chcem? Pre Boha, kam všade som ťa poslala?“ „Ani sám neviem. Raz som bol na cintoríne, pravdepodobne sa pozrieť na tvojich rodičov. Potom som bol v knižnici a padali na mňa všetky knihy z regálov. Musíš sa najprv naučiť ovládať svoje pocity.“ „Dobre. Takže stačí ak zavriem oči a budem chcieť byť v Afrike a budem tam?“ Nečakala som na odpoveď. Zavrela som oči. Ten pocit, keď cestujem sama je úplne iný. Cítim nekonečnú prázdnotu. Je  to akoby sa všetko niekam vyparilo. Otvorila som oči a ako prvé som ucítila príliš veľké teplo. Musela som si oči zatieniť rukou pred ostrým slnkom. Skutočne som bola niekde v Afrike. Na nohy ma pálil horúci piesok. Ucítila som jemný vánok. Otočila som sa a stál za mnou Logan. „Nemôžeš mi takto utekať. Trvá mi príliš dlho, kým ťa nájdem.“ „Bola som tu sama sotva desať sekúnd.“ „Aj to je dosť na to, aby si videla niečo, čo vidieť nechceš.“ To je pravda. Nemala by som nikam chodiť sama. „Vráťme sa nazad.“ Povedala som. Chytil ma za ruku a ja som zavrela oči. Znovu som ich otvorila len vtedy, keď som si bola istá, že som v mojom byte. „Kokosová vôňa je dobrá spomienka na to, aby si sa sem vždy vedela vrátiť.“ Povedal a pustil mi ruku. „Musíš si oddýchnuť.  Dnes už nikam necestuj, prosím. Ani ja nemám toľko síl, aby som šiel všade za tebou.“ „Čo mám teraz robiť?“ „Čo chceš robiť?“ „Kým som nevedela, že je toto možné, mala som iné plány. No teraz si tu ty a toto všetko.“ „Môžeš žiť tak, ako doteraz. Vôbec  nič nemusíš na svojich plánoch meniť.“  „Lenže ja som chcela doštudovať, odísť a starať sa o zvieratá, ktoré potrebujú pomoc.“ „To všetko môžeš.“ „A čo ty?“ „Ak mi to dovolíš, pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“ „Dovolím? Samozrejme, že ti to dovolím. Na to snáď nepotrebuješ moje zvolenie.“ „Sľúbil som, že ti nikdy neublížim a že ťa ochránim pred všetkým , pred čím bude treba. Som rád, že chceš, aby som ostal s tebou.“
            Vrhla som sa mu do náručia a už som z tade nikdy nechcela odísť. Toto bolo jediné miesto, kde som sa cítila bezpečne. Hladil ma po pleci a bozkával do vlasov. Nech sa stane čokoľvek, chcem, aby toto bolo moja najsilnejšia spomienka na to, aby som sa vždy dokázala vrátiť do reálneho sveta. Chcela som, aby to vedela aj Logan. „Ako ti ukážem to, na čo myslím?“ opýtala som sa. Vystrel ruku a vztýčil proti mne ukazovák. „Ukáž mi to.“ Povedal. Toto sme už raz robili. Pamätám si na ten nepríjemne chladivý pocit na mojom ukazováku. Dotkla som sa mojim ukazovákom toho jeho a znovu som pocítila ten istý pocit chladu, ktorý postupne prechádzal do pálenia. Druhou rukou ma chytil za bradu tak, aby mi videl do očí. Ukázala som mu nás, sediacich na gauči v objatí, ako ma hladká po pleci a bozkáva do vlasov. „Môžeš takto počuť to, čo si myslím?“ „Neviem. Skús to.“ Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Opakovala som si v hlave. Odpadol. Pustila som jeho prst a pohladila som ho po líci. „Logan? Haló, Logan. Počuješ ma?“ Snažil sa otvoriť oči. Najprv otvoril jedno a potom aj druhé. Zhlboka sa nadýchol. „Si v poriadku?“ opýtala som sa opatrne. „Som, ale toto som nikdy nerobil. Máš oveľa viac sily ako ja. Viac než som si myslel.“ Asi by som to nemala robiť. Počul si, čo som si myslela?“ „Počul.“ Usmial sa na mňa. „Budem si na to musieť zvyknúť.“ Dodal. „Je to šialené!“ zasmiala som sa.
            Postavila som sa, aby som sa konečne obliekla. „Mal by si zavolať rodičom.“ Vybrala som z poličky pri televízore notebook. Natiahol sa pre tašku vedľa gauča a vzal si z nej druhé tričko. Pyšne sa na mňa usmial. Postavil sa a smeroval ku mne. Rýchlo som si natiahla rifle a narovnala som sa. „Takto ma vzrušuješ ešte viac.“ Povedal zmyselne. „Logan...“ povedala som pobavene a uhla som sa jeho bozku. Dal mi pusu na líce a objal ma silnejšie. Nedokážem mu odolať. Vždy keď sa na mňa pozrie, priťahuje ma ako magnet. Netušila som, že puto medzi dvoma ľuďmi môže byť také intenzívne.

Nakupovať vianočné darčeky v októbri? No, prečo nie. Aspoň sme medzi ľuďmi a Logan sa nemôže správať ako zviera. Ja nemám rodinu. Mám len Martinu. Je mi vlastne skoro ako sestra. Mnohí ľudia si to aj myslia. V nákupnom centre sme sa rozdelili. Dohodli sme sa, že sa stretneme o dve hodiny v kaviarni na treťom poschodí. Povedala som si, že ten čas využijem na to, aby som jej niečo kúpila. Chytila som Logana za ruku a ťahala som ho do najbližšieho zlatníctva. Prezerala som si prstene, náramky, hodinky, prívesky, retiazky, náušnice a dokonca aj spony do vlasov. Čo by sa jej asi páčilo? Logan vybral z vrecka malú škatuľku a zavolal si druhú predavačku bokom. Kým spolu niečo riešili vybrala som Mati set náušníc, retiazky a náramku z bieleho zlata. Ona je jediná na koho míňam peniaze a vôbec mi to nevadí. Ona je pre mňa celá moja rodina, nikoho iného nemám. Ona mi pomohla zo všetkých ľudí  na svete najviac. Bola mi pevnou oporou, keď som ju najviac potrebovala. „Čo povieš?“ Opýtala som sa Logana. Videla som, že rýchlo zavrel tú krabičku. Zrejme nechcel, aby som vedela, čo tam má. Inak by to tak neschovával. „Hm... Je to pekné. A muselo to byť aj pekne drahé. To je pre Maťu?“ začudoval sa. „Nikoho iného okrem nej nemám.“ Zatváril sa kyslo, ale nekomentoval. Zrejme sa ho toto prehlásenie dotklo.  „Tak čo myslíš, bude sa jej to páčiť?“ Naklonil hlavu napravo, potom naľavo a znovu napravo. „Myslím, že áno.“ Vyšli sme vonku a obzerali sa, kam pôjdeme teraz. Tá krabička mi stále  behala hlavou. „Nemali by sme mať medzi sebou tajnosti.“ Trochu stuhol, ale snažil sa to maskovať, aby som si to nevšimla. „Ale to znamená niečo viac.“ Odpovedal. „Čo viac?“ nechápala som. Otočil sa ku mne a pobozkal ma. Viem, že sa veľmi premáhal, aby sa ovládol. „Takže na to, aby si mi hovoril pravdu, chceš so mnou chodiť?“ pýtala som sa ďalej nechápavo. „Myslíš, že ti klamem?“ neodpovedal. Vlastne odpovedal, ale otázkou, ktorá nijako neobjasňovala moju otázku. „Myslím, že mi nehovoríš všetko...“ „To predsa ani ty mne.“ Prosím?! Čože? Taká úprimná a otvorená som nebola ešte k nikomu snáď okrem Mati. „O čom to hovoríš?“ „Napríklad o tom, že mladá baba bez práce má vlastný byt. Alebo o tom, že kupuje kamarátke drahé darčeky.“ Naozaj som sa nechcela o mojej finančnej situácii vyjadrovať hneď v prvý deň, keď niekoho spoznám. Nechcela som riskovať, že by ma zneužíval len kvôli peniazom. O takú lásku fakt nestojím. Zastala som a premýšľala som, čo povedať. Myslím, že vyjdem s pravdou von. I tak by sa to časom dozvedel. Tak prečo nie práve teraz? „Po rodičoch mi ostali peniaze, dve autá a dom. Všetko, čo by mi mohlo pripomínať ich stratu som predala, darovala alebo vyhodila. Nechala som si len naše spoločné fotky. Kúpila som si len ten byt a zaplatila za školu. Ostatné peniaze si šetrím na cestu preč. Nemusím pracovať, nemusela by som pracovať celý život...“ Pozeral na mňa s otvorenými ústami. „Už tomu chápem. Nechcela si, aby bol niekto s tebou len kvôli peniazom.“ „Presne pre to o tom nikomu nehovorím hneď v prvý deň.“ „Chápem. Mrzí ma to.“ „Nemusí. Pokiaľ by sme spolu boli dlhšie aj tak by si to zistil.“ „Boli dlhšie? To znamená, že už nebudeme?“ „ Nie. Tak som to nemyslela. Proste som to myslela tak, že by si sa to časom aj tak dozvedel.“ „Nevedel som o tebe nič. Potom si mi niečo o sebe povedala a vedel som len to. Mal som ťa rád už predtým. Viac než len rád. A podľa mňa sa na tom nič nemení ani teraz. Nikdy by som si nedovolil od tebe žiadať peniaze.“ Neviem, čo povedať. Mal ma rád? Viac než len rád? Čo? To ma akože ľúbil a pritom o mne nič nevedel? Zmohla som sa len na: „Ďakujem.“ A aby som zmenila túto trochu nepríjemnú tému, viac menej pre nás oboch, navrhla som, aby sme šli Mati vybrať ešte nejaké topánky a kabelku.
            Dve hodiny ubehli ako voda. My už sme sedeli v kaviarni, keď sme videli Maťu prichádzať. Bola ovešaná taškami. „Ona má prístup k tvojmu účtu?“ opýtal sa ma Logan ironicky. „Áno.“ Odpovedala som zo srandy a zasmiala som sa. Periférne som si všimla, že na mňa zazerá. Nebudem mu vysvetľovať, čo presne robí, aby mala peniaze na byt, školu a podobné nákupy. Každá z vás si zrejme predstavila správne. Maťa s nadšením začala vyťahovať rôzne veci z tašiek a vysvetľovala nám, pre ktorého člena rodiny sú. Ani ja som ich všetkých nepoznala a pre Logana to bola úplná španielska dedina. Pokiaľ by som ja mala takú veľkú rodinu, nestačili by mi všetky peniaze sveta. Teraz viem, že rodina je niečo nezaplatiteľné. „Čo máte vy?“ opýtala sa. „To je tajomstvo.“ Odpovedala som jej. „Tajomstvo? Takže je tam niečo pre mňa?“ „Samozrejme, keby to bolo pre niekoho iného, ukázala by som ti to.“ Usmiala som sa. Postavila sa, aby ma objala. Logan zrejme týmto ženským prejavom vďačnosti nechápe. „Vidí sa mi, že si na jednu tašku zabudla. Znamená to, že je tam niečo pre Lenku?“ opýtal sa uštipačne. Maťa potiahla tašku bližšie k sebe, aby nevidel, čo je v nej. „To je tajomstvo.“ Odpovedala mu. „Aj ty si dnes niečo niekomu kúpil?“ pýtala som ho dosť ironicky. Dobre videla, že pri sebe nemá nič. „Ja som dnes len poradca  a nosič tašiek.“ Drgla som do neho lakťom a vydala ťažko identifikovateľný zvuk, ktorý mal pripomínať nazlosteného leva. Namietala som tak proti tomu, že je nosič. Tie tašky si kľudne viem odniesť aj sama. „Takže tie veci si vybral ty?“ opýtala sa neveriacky. „Aspoň uvidím, či máš dobrý vkus.“ Mykla plecom. Zazvonil jej telefón a tak sa vzdialila. Zrejme je to nejaký klient, ktorý si chce dohodnúť schôdzku. Po chvíli sa vrátila. „Budem už musieť ísť. Mám nejakú prácu.“ „V pohode. Aj my môžeme ísť.“ Povedala som skôr,  ako by sa v tom Logan stihol začať vŕtať. Myslím, že si sadli a nakoniec z nich budú celkom dobrí kamaráti.
            Boli sme dvoma autami. Ja s Loganom na jeho a Maťa na svojom. Parkovali sme vedľa seba. Rozlúčili sme sa a každý sme šli inou cestou. „Takže domov, slečna?“ opýtal sa Logan a mal na tvári šibalský úsmev. „Áno, ale k tebe domov.“ Odpovedala som pohotovo. „Ty si videl, kde bývam ja. Teraz je čas, aby som ja videla, kde bývaš ty.“ „Len to nie. Mám doma hrozný bordel.“ „Neporiadok sa dá upratať. A tiež budeš potrebovať nejaké oblečenie.“ „No...“ zamyslel sa. „To oblečenie ma presvedčilo. Plánuješ si ma nechať cez víkend?“ „Uvidím. Podľa toho, či budeš poslúchať.“ Zasmiala som sa.
            Logan býval v nízkom paneláku na kraji mesta. Býval na treťom poschodí, teda na samom vrchu. Jeho byt bola garsónka s balkónom. Taká malá, útulná. Vlastne tu mal len veci nevyhnutné pre život – kuchyňa, rozťahovací gauč, skriňa, malý stolík a televízor. S tým neporiadkom neklamal. Bol tu fakt riadny bordel. Asi ako u každého chlapa, ktorý žije sám. Pokiaľ nemusí bordel preskakovať, lebo prekročiť sa už nedá, tak neupratuje. „Máš počítač?“ opýtal sa. Z bezpečnostných dôvodov som stála pri dverách. „Áno.“ „A máš aj skype?“ „Mám.“ „Môžem potom zavolať našim? Včera som sa im nestihol ozvať.“ „Hm.. Takto zanedbávať rodičov. Určite si myslia, že umieraš niekde v tomto bordeli.“ Zasmiala som sa. „Ani nehovor. Toto mi hovorieva aj mama. Mimochodom, myslí si, že som pravdepodobne na chlapov.“ Zasmial sa. „Včera si tak nevyzeral.“ Zastal a spýtavo sa na mňa pozeral. „A ako som vyzeral?“ „Ako šialenec.“ So smiechom som sa musela uhnúť letiacemu klbku ponožiek. „Fuj.“ Skonštatovala som s primerane znechutenou grimasou. „Tie boli, náhodou, čisté.“ „Náhodou...“ Znovu som sa zasmiala. „Mali by sme ísť. Hrozí tu nákaza neznámou baktériou.“ „Ty si teda rozmaznaná.“ Vysmial ma. „Ccc, poď už.“ Prehodil si tašku cez plece, poprekračoval pár vecí na zemi a konečne sa dostal k dverám.
            Po návrate ku mne som si uvedomila, že aj tu treba upratať. „Aj tu by sa zišlo upratať.“ Poznamenala som nahlas. „To počká. Máme tu nejaké nevybavené účty.“ Potľapkal po kuchynskej linke. „Tak nevybavené účty?“ opýtala som sa. Vyskočila som na kuchynskú linku a pritiahla som si ho nohami k sebe.
             Už som si takmer zvykla na tie náhle prívaly zvieracích pudov, ktoré ma pri Loganovi ovládajú viac, ako pri komkoľvek inom. Zvieracie pudy? Prečo sa všetko okolo Logana točí okolo zvierat? To mi pripomenulo, že mi dnes niečo nestihol dopovedať. „Logan, prosím, vysvetlíš mi, prečo tak niekedy na mňa pozeráš?“ Sadla som si k nemu na gauč do tureckého sedu. Mia mu vyskočila na kolená a spokojne si mu ľahla do klina. Tá mačka sa správa viac než divne. Tak ku mne sa horko-ťažko priblíži, aj to len, keď mám  pre ňu nejaké jedlo a k nemu ide len tak, sama od seba? „Ako sa na teba pozerám?“ znovu sa na mňa tak zahľadel.  Ten jeho temný pohľad mi stále naháňal strach. „Presne takto.“ Ukázala som na neho. „Neviem. A myslím, že ti to nedokážem ani vysvetliť.“ „Ale mohol by si sa o to aspoň pokúsiť. Popravde,  ak by som sa v noci zobudila a videla ťa, ako sa na mňa takto pozeráš, ušla by som, hoci je to môj byt.“ Zasmial sa. Pohladil mačku a zapozeral sa na ňu. „V noci to nerobím.“ Stíchol a znovu sa tak na mňa zapozeral. „Vážne mi takto naháňaš strach. Vyzeráš pri tom ako hladné zviera, ktoré čaká kým sa otočím, aby mi mohlo skočiť po krku a roztrhať ma na kusy.“ Znovu sa zasmial. „To dúfam nikdy neurobím. Aj keď sa musím naozaj veľmi premáhať, aby som po tebe neskočil hneď teraz.“ „Nerob si z toho srandu.“ „Nerobím...“ položil mačku na zem. Oprel sa o ruky a dal sa na štyri. Inštinktívne som zvýskla, keď sa na mňa vrhol. Bezmocne som pod ním ležala a poddávala sa jeho rytmu. Keď sme skončili zapozerala som sa na mačku. Ležal mi na hrudi a ešte stále rýchlo dýchal. Rukou som mu prešla do vlasov. Trochu sa pomrvil a jeho dych sa  ustálil. „Vidíš, aj tá mačka ťa má rada. Nikto sa jej nemôže ani dotknúť, lebo ho škriabe a hryzie.“ „To vážne? Možno som jej len ukázal, že sa jej nebojím.“ „Možno. No tie tvoje zvieracie pudy, sú fakt divné.“ „Zvieracie pudy?“ zasmial sa. „Myslíš, že som nejaké zviera? To nevyzerám dosť ľudsky?“ „No vyzeráš, ale niekedy sa rozhodne nesprávaš ako človek. Hlavne, keď tak na mňa hľadíš.“ „Ako hľadím? Podľa mňa je to normálne.“  „Nie je to normálne.“ Snažila som sa ho zo seba striasť, ale držal sa ma ako kliešť. Na okamih som mala pocit, že snáď váži pol tony a rozpučí mi všetky kosti v tele. „Si ťažký.“ Poznamenala som. Prešiel mi po tele mráz a potom som cítila ako sa uvoľnil a odľahčil. „Niečo ti ukážem. Ale musíš mi sľúbiť, že necháš oči zavreté, až kým ti nepoviem.“ „Dobre.“ Zavrela som oči.

V hlave sa mi rozsvietila červená kontrolka. V aute nebudem mať kam utiecť. Videl, že som zneistela. Zastali sme pred malým červeným  sedanom.  „Nehodlám ťa uniesť, ani ti nejako ublížiť. Čo by som z toho mal?“ povedal, keď mi otváral spolujazdcove dvere. „Neviem, ale veľmi sa mi to nepáči.“ Odpovedala som. „Fajn.“ Zavrel dvere a zamkol auto. „Pôjdeme niekam peši.“ „Dobre, to bude lepšie.“ Mlčky sme kráčali ulicou. Videla som, že ho sklamalo to, že mu nedôverujem. Ale ako by som mohla? Veď ho skoro vôbec nepoznám. „Bojíš sa ma?“ prekvapil ma otázkou. „Nebojím. Vyzeráš byť v pohode. Len proste nedôverujem ľuďom hneď v prvý deň.“  „Chápem ťa.“ Povedal skleslo. Pravdepodobne mi naozaj neplánuje ublížiť...

            Zastali sme pred malým bistrom. Cez presklenú stenu bolo vidieť dnu. Sedeli tam piati ľudia pri jednom stole a dvaja pri druhom. Dva malé stoly boli voľné. „Si hladná?“ „Dnes som mala len obed po škole. Niečo by som zjedla a ty mi zatiaľ môžeš o sebe povedať viac.“ „Len v tom prípade, že mi niečo o sebe povieš aj ty.“ Pousmial sa. „Tak teda nech sa páči.“ Otvoril mi dvere. Objednali sme si pizzu a kým sme čakali, rozprával mi o sebe. Na Slovensko prišiel za kamarátom z detstva. Zapáčilo sa mu tu, tak tu začal študovať. Nepozná tu vlastne nikoho, okrem toho kamaráta. Povedala som mu, čo to o sebe. Ostal veľmi zaskočený tým, že už nemám rodičov. Prišlo mu to ľúto. On má oboch rodičov a každý deň je s nimi v kontakte cez skype. Po krátkej chvíli som nadobudla pocit, že ho poznám snáď celý život. Cítila som sa príjemne. Postupne som sa začala uvoľňovať. Prestala som myslieť na to, že by mi mohol nejako ublížiť. Zazvonil mi telefón. Martina.

-Si v poriadku?

-Áno som. Šli sme na pizzu.

-Mala si sa mi ozvať..

-Prepáč, zabudla som. Všetko je v poriadku.

          Sedela som pri bare s pohárikom vodky na osmelenie. Martina sa niekam vytratila už pred pol hodinou. Zrejme znovu niekde obháňa nejakého chalana na dnešný večer. Čas som si krátila pozorovaním ľudí, ktorí vystupovali na javisku. Niekomu to šlo dobre, iným zas trochu menej, no i tak sa pri tom skvele bavili. Možno to nebude až taký trapas ako som sa obávala. Zatiaľ som ani nezahliadla nikoho známeho. Pozdravila ma síce skupinka chalanov, ktorí prechádzali okolo, no ani jedného z nich som nepoznala. Práve dospievalo nejaké dievča. Mohlo mať okolo dvadsať rokov. Vysoká blondína, štíhla, vymaľovaná a oblečená z značkových, športových veciach. Zoskočila z pódia a ťapla si rukou s kamarátkou. Bola dobrá a ak je tu dnes večer skutočne nejaký agent, ktorý hľadá nové talenty, ona má veľmi veľkú šancu, aby si ju vybral. Prisadol si ku mne starší pán. Mal šedivú, krátku, udržiavanú bradu a šedivé, krátke vlasy. Sedel neprirodzene vzpriamene. Objednal si pivo a pozeral smerom na pódium, kde sa už pripravovalo ďalšie dievča. Od chrbta ma po pleci potľapkala Maťa. „DJ chce vedieť, akú pesničku budeš spievať.“ „Neviem.“ Odpovedala som je a mykla som plecami. „Aj vy dnes budete spievať?“ opýtal sa pán, ktorý si nedávno prisadol. „Pokiaľ si nevyberie akú pesničku bude spievať, tak nebude.“ Odpovedala mu Martina povýšenecky. „Poznáte Set to fire od Adele?“ znovu prehovoril ku mne a Martinu si nevšímal. „Poznám, ale to je príliš ťažká pesnička, neviem, či by som ju dokázala dobre zaspievať.“ Priznala som možno trochu sklamane. „Urobte starému pánovi radosť a zaspievajte mi ju.“ Žmurkol na mňa a usmial sa. Martina ma už ťahala za ruku smerom k pódiu. „To je určite on. Ten agent, je to on.“ Povedala mi. „Bude spievať Adele – Set to fire.“ Oznámila DJovi. „Tú pesničku nedokážem zaspievať.“ Snažila som sa ju zastaviť. „Netrep! Počula som ťa ju spievať asi milión krát a vždy to bolo vynikajúce. Prestaň sa už konečne podceňovať!“ Kričala cez hudbu. Ďalšia vojna, ktorú nemám šancu vyhrať...

            Dozneli posledné tóny pesničky, po ktorej som mala spievať ja. Prepadla ma panika a úplne som zabudla text. Potom som si spomenula na to, že je to karaoke. Text teda budem vidieť na obrazovke pred sebou. Vystúpila som na pódium a takmer nikto si ma nevšímal. Keď som začala spievať, nebola som si istá, či som trafila správny tón. Takmer všetci na mňa upreli zrak. Trochu som sa osmelila a už mi to šlo ako doma v kuchyni. Začala som premýšľať nad tým, čo sa spieva v pesničke. Ľudí, ktorí na mňa doslova zízali, som si nevšímala. Nebyť  Mati v prvej rade, ktorá mi ukazovala dva palce hore, úplne by som zabudla , že tam nejakí ľudia okrem mňa sú. Pesnička pomaly končila a ja som si neďaleko Martiny všimla stáť Logana. Nadšene sa usmieval a tlieskal. Preboha!

            Pesnička skončila a všetci nadšene tlieskali, kričali a pískali. Niektorí ľudia sa dokonca postavili od stolov a tak tlieskali. Pohľadom som blúdila po miestnosti. Tlieskali dokonca aj čašníci a pán, ktorý si ku mne prisadol sa zoširoka usmieval a rovnako, ako ostatní, nadšene tlieskal. Moja hanblivosť teraz zaúradovala na stopäťdesiat percent a ja som z pódia doslova ušla. Nie však ďaleko. Pri schodíkoch ma čakala Maťa a silne ma objala. Vrátili sme sa spolu k baru, no ten starší pán tam už nebol. „Smiem vás na niečo pozvať?“ opýtal sa hlboký, mužský hlas za mnou. Otočila som sa a uvidela som vysokého, dobre stavaného tridsiatnika s vyholenou hlavou a tetovaním na krku. Bola som v rozpakoch a určite som ešte bola celá zapýrená. „Nebojte sa. Nechcem vás baliť. Tamto sedí moja manželka.“ Ukázal rukou na ženu pri bare, ktorá mi zakývala. „Som majiteľ tohto podniku a chcel by som vás pozvať na nejaký drink a niečo sa vás opýtať.“ Martina sa odhrnula zo svojej stoličky a postavila sa za mňa, aby mu uvoľnila miesto. „Už som dnes mala vodku a myslím, že to stačilo. Chcela som sa len zbaviť trémy. Radšej si dám kolu.“ Povedala som rázne. „Počul si slečnu, Marian.“ Povedal čašníkovi. „Slečnu?“ opýtal sa ma. „Áno som slečna.“ Odpovedala som. „A poviete mi aj svoje meno, slečna?“ „Volám sa Lena.“ Určite som sa zapýrila ešte viac. „Ďakujem Lenka, môžem vám tykať? Ja som Stano.“ „Samozrejme, teší ma.“ Hovorila som nesmelo a trochu sa mi triasol hlas. „Vieš cez víkendy tu zvykneme mávať také akcie so živou kapelou. Ale oni sú len kapela, nemajú speváka, ani speváčku. Nechcela by si si niekedy zaspievať s nimi? Si výborná speváčka. A samozrejme, by som ti za to zaplatil.“ Povedal a skúmal pri tom pohárik, ktorý mu barman medzičasom položil na pult. Odpila som si z koly a uvažovala som. Vedela som, že Maťa ma bude presviedčať, aby som sa na to dala. „ Mohla by som sa na tú kapelu prísť pozrieť.“ Zamyslela som sa. „Možno by som si s nimi mohla zaspievať jednu pesničku, aby som vedela, či nám to spolu pôjde.“ Pozrela som na neho a čakala som, ako zareaguje. Konečne odvrátil zrak od pohára a pozrel mi priamo do očí. „Dobre. To je dobrý nápad. Budú tu túto sobotu Zahrajú ti všetko k čomu existujú noty. Sú fakt dobrí.“ „O tom nepochybujem, určite je to skvelá kapela, keď tu hrávajú každý víkend.“ Maťa za mnou začala vyskakovať od radosti -  teší sa hlavne tomu, že ma každý víkend dostane niekam von.

            Nemohla som zaspať. Zrejme to bude tým vzrušením. Nemôžem  uveriť tomu, že sa môj spev páčil aj niekomu inému, ako Mati. Som fakt až taká dobrá a vôbec som to netušila?  Z myšlienok ma vytrhla mačka, ktorá sa snažila dostať ku mne na balkón. Otvorila som jej dvere, vyskočila si na parapet okna za mnou a tam si ľahla. Bola tichá, jasná noc. Zaklonila som hlavu na sedačke a pozerala som na hviezdy. Prišlo mi trochu ľúto. Tam niekde mám oboch rodičov a sestru. Zahynuli pri havárii na diaľnici, keď som začala chodiť na vysokú. Nemyslela som si, že to zvládnem bez nich. Dokonca som uvažovala o tom, že odídem zo školy a určite sa zbláznim. Chvalabohu, že som mala Martinu. Ona mi pomohla vo všetkom.

            Neochotne otváram oči. Prvé, čo vidím je budík, ktorý mi oznamuje, že je pol siedmej a teda čas vstávať. Keď sa tak rozhliadam, zisťujem, že by sa tu zišlo upratať. Nie je to také hrozné, ale menšie upratovanie by nezaškodilo. Ani neviem keby som naposledy utierala prach. Otvorila som skriňu. Bola poloprázdna. Väčšina jej obsahu sa váľala niekde okolo.

            Poznámky, učenie, skúšky, prednášky, poznámky, učenie, skúšky. Toto je deväťdesiat percent môjho života. Je štvrtok -  to znamená, že dnes mám dve prednášky, obed a knižnica. Do pekla. Knižnica. Logan. Viem, že včera bol v klube. Videla som ho. Videla som ho ako tlieskal. No potom som ho už nevidela. Bude dnes v knižnici?

            Logan sa na mňa potajomky pozeral. Zakaždým, keď zodvihol zrak, videla som ho. Bol to zahraničný študent z Kanady. Chodil do knižnice každý utorok a štvrtok. Niekedy tu trávil aj piatky. Nevyzeral ako spoločenský typ, ktorý sa rád zabáva pri pive s kamarátmi niekde na diskotéke. Mal tmavé skoro až čierne vlasy a temný pohľad. Jeho tmavohnedé oči do mňa občas vypaľovali dieru. Cítila som sa pri tom nesvoja, občas som sa ho až bála. V očiach sa mu premietali emócie, ktoré som nevedela presne definovať. Začala som si ho všímať pred niekoľkými mesiacmi. Možno sem chodil už aj pred tým, ale ja som mu nevenovala žiadnu pozornosť. Začalo sa to tým, že raz, keď prechádzal okolo mňa, zakopol o stoličku, na ktorej som sedela. Povedal „ I´m sorry“ a posadil sa k stolu oproti mne. Od vtedy sem vždy chodí o pol siedmej a ostáva až kým knižnicu nezatvoria. Pokiaľ nemám veľa učenia odchádzam okolo deviatej domov, no on tu vždy ostane sedieť. Občas mi pripadá ako nejaký psychopat alebo možno nájomný vrah – len tu tak sedí a pozoruje ma. Bez slov. A to ma desí asi najviac. Premýšľala som, či s ním nenadviažem rozhovor ja. Anglicky hovorím celkom slušne. Naučila som sa toho dosť za päť rokov na základnej, štyri roky na strednej a takmer päť rokov na vysokej. Ale čo mu mám povedať?  Skúsila som ho raz pozdraviť, keď prišiel, no neodpovedal. Skúsila som to aj druhý krát, trochu hlasnejšie, ak ma predtým náhodou nepočul, no znovu žiadna odpoveď. Prestala som s tým. Cítila som sa trápne, keď bol ticho. Prišlo mi to tak, že ma, z mne neznámych dôvodov, ignoruje. Neviem ani to, či vie aspoň trochu po slovensky. Neviem o ňom nič...
            Dopísal, zacvakol si pero o vrecko košele, zavrel knihu, postavil sa a obliekol si šedý kabát. Uviazal si šál okolo krku a celý čas zo mňa nespustil oči. Jeho pohľad bol niekedy až príliš nepríjemný. Keď prechádzal okolo mňa, posunul ku mne svoju knihu a šiel ďalej. „Logan.“, zavolala som na neho, ale on pokračoval ďalej bez toho, aby mi venoval akúkoľvek pozornosť. To, že sa volá Logan viem len preto, lebo ma občas na košeli stále pripnutú kartičku s menom zo školy. Pozerala som za ním ako odchádza. Pozdravil knihovníčku a prešiel dverami. A už je preč.
            Pozrela som na knihu. Príručka o pravopise? Oh, aké príhodné. Všimla som si, že z boku vytŕča nejaký papierik. Videla som, že si pred tým niečo zapisoval, ale myslela som si, že sú to nejaké poznámky do školy. Na papieriku boli napísané čísla po tri v jednom riadku. Boli oddelené pomlčkami a vyzerali ako nejaká šifra. Čo to môže byť? Nechápala som prečo mi to tu nechal. Otvorila som knihu a zapozerala som sa do nej. Jediné čísla sú čísla, ktoré označujú strany. Jasné! Že mi to hneď nedošlo. Ako deti sme si so sestrou nechávali takéto odkazy, aby ich nikto nevedel rozlúštiť. S odstupom času mi je viac než jasné, že tie šifry mohol so správnou knihou rozlúštiť ktokoľvek. Pokiaľ sa nemýlim prvé číslo je číslo strany, druhé je riadok na tej strane a tretie číslo označuje písmeno v danom riadku. Jeho kód mal však len osem písmen. Zrejme je to len jedno slovo. 32-12-1, otvorila som knihu na tridsiatej druhej strane a začala som rátať. S- prvé písmeno v dvanástom riadku. Zapísala som si ho na okraj zošita, aby som nezabudla. Ďalej 40-1-33 – začala som čítať, hľadať a počítať. I – ďalšie písmeno, ktoré som si zapísala. Nasledovala medzera cez jeden riadok. Potom šifra pokračovala: 21-18-10 – K, 53-1-8 – R, 81-9-21 – A, 13-62-3 – S, 85-43-22 – N, 90-1-15 –A. Takže sú to vlastne dve slová – SI KRASNA – aké milé a zároveň trochu strašidelné. Toto je naozaj divný začiatok konverzácie. Napíšem mu odpoveď? Ako? Normálne na ten lístoček napíšem ĎAKUJEM, alebo  mu to napíšem v kódoch, ako on mne? Myslím, že kódy budú v tomto prípade asi lepšie rozhodnutie. Obrátila som papierik a začala som hľadať v rovnakej knihe písmená, ktoré potrebujem k odpovedi. Keď som skončila, založila som lístok do knihy a zavrela ju. Postavila som sa a šla som knihovníčke povedať, že si túto knihu požičiam. Neprotestovala. Vždy som si brala nejaké knihy, keď som toho mala veľa, alebo som ich potrebovala na prednášky. Ešte som mala nejakú prácu a tak som si sadla opäť ku stolu a ďalej som si robila poznámky z biológie.

            Už ako malá som mala sen, že sa stanem opatrovateľkou zvierat niekde pri mori, kde je pekne teplúčko celý rok. Najviac ma fascinovali opice, pretože nám boli najviac podobné. Tiež zbožňujem papagáje. Mala som teda sen, že raz odídem a budem pomáhať zvieratám. A zatiaľ sa mi darí svoj sen plniť, teda aspoň čo sa potrebného vzdelania týka.
            Na dnes som toho mala už dosť. Pobalila som si poznámkové bloky, zopár kníh som odložila nazad do políc a ostatné som si uložila na kôpku, aby si ich knihovníčka mohla zapísať. Mimochodom, volá sa Agáta. Je to pani v stredných rokoch a je to moja suseda. Bývame v jednom paneláku a dokonca na jednom poschodí. Aj napriek tomu, že sa poznáme jej aj v súkromí hovorím ´pani knihovníčka´. Vždy sa nad tým pousmeje, ale nijak vážne to neberie -  asi si na to za tie roky už zvykla. Pamätám sa, že v knižnici robila už keď som chodila na základnú. Vtedy to bola poriadna kočka. Nehovorím, že teraz nie je príťažlivá, no stále žije sama. Sama... Hm, s dvoma otravnými mačkami, ktoré neustále škrabú po stenách. Vždy po otvorení dverí vám vbehnú do bytu a nedajú sa dokonca ani pohladkať. No ona ich miluje -  z nepochopiteľného dôvodu. Ľudia majú rôzne úchylky...
            Bolo krátko pred deviatou večer. V uliciach už bola tma a pár miest osvetľovali  pouličné lampy. Ach, ako som neznášala cestu domov. Knižnica bola asi dva kilometre od sídliska, kde som bývala. V tomto čase nechodili ani žiadne autobusy a tak som musela ísť pešo. Menšia prechádzka na ´čerstvom´ mestskom vzduchu mi len prospeje. Niekedy to však nebola len prechádzka. Musela som totiž prejsť cez park, kde bolo veľa stromov a kríkov, ktoré komukoľvek poskytovali úkryt. Bolo to miesto, kde na osvetlení dosť šetrili. I keď sa veľa ľudí sťažovalo, nikto s tým nič nerobil. Po večeroch sa tam stretávali  rôzny ľudia – od úchylov, cez feťákov, po nadržané páry, ktoré prepadla náhla chuť na sex. Neraz sa mi zdalo, že ma niekto prenasleduje a tak som domov utekala, čo mi nohy stačili. No ak som sa chcela dostať domov musela som tade prejsť. Teda, bola tu ešte jedna cesta, no tak by mi cesta trvala cez dve hodiny. Mala by som si kúpiť auto...

            Dnes som sa snažila nemyslieť na nič a na nikoho. Proste som šla. Ako kôň, ktorý ma na očiach klapky – hľadela som len priamo pred seba. Domov som prišla bez nejakej psychickej, či nebodaj fyzickej ujmy. Odomkla som, zhodila kabelku na  gauč a zapla telku. Zapálila som svetlo a keď som chcela zatiahnuť rolety, uvidela som Miu – knihovníčkinu bielu perzskú mačku. Vždy ku mne príde po rímse a sadne si na parapet okna. Buď ma mlčky pozoruje, alebo zamňauká, aby som ju vpustila dnu. Vtedy vyskočí na gauč, schúli sa mi k nohám a leží.  Agáta si ju niekedy príde vyzdvihnúť, inokedy je u mňa aj niekoľko dní. Nemá cenu ju z okna odháňať -  nevie sa vrátiť späť. Neostáva mi tak nič iné, ako ju vpustiť dnu. Nedá sa však chytiť a nechce sa dať ani pohladkať. Ale keď sa ona dotýka mňa, to jej nevadí. Dokonca som jej začala kupovať žrádlo. Vtedy si mi ľahne na brucho a kľudne sa kŕmi. Aj z ruky. Keď sa jej však snažím dotknúť, ujde znovu k mojim nohám. Po chvíli sa upokojí, osmelí a vráti sa nazad a znovu si pochutnáva na granulkách. Zvykla som si na ňu. Občas si dokonca príde ľahnúť ku mne do postele. Vtedy si pripadám ako  stará dievka, ktorá žije a spáva len s mačkou, ale aspoň tu nie som úplne sama.
            Ráno som sa zobudila na zvonček pri dverách. Mia zoskočila z postele a smerovala k dverám. Neochotne som sa postavila a kútikom oka som pozrela na hodiny pri posteli. 7:32 – do pekla! Komu šibe? Nohou som odstrčila mačku, ktorá škrabala po dverách, aby na nich neurobila ešte väčšie škrabance. „Dobre ránko, Šípková Ruženka.“ Pozdravila Martina. Bez pozvania sa nahrnula  dnu. Už som si na to zvykla. „Čo dnes podnikneme?“ opýtala sa. „Neviem.“ Odpovedala som neochotne. „Pôjdem sa dať dokopy a ty zatiaľ niečo vymysli.“ Martina bola moja najlepšia kamarátka. Bola trochu šialená, no mne to vôbec nevadilo. Prinášala do môjho nudného života trochu vzrušenia a adrenalínu. „Znovu si bola včera v knižnici?“ Zrejme to usúdila podľa kôpky kníh na stole, ktoré som si včera priniesla domov. „Áno.“ Odpovedala som jej so zubnou kefkou v ústach. „Bol tam aj ten psychoš?“ Psychoš = psychopat. „Myslíš Logana?“ Vybrala som si kefku z úst a vyšla som z kúpeľne. „Hej.“ No, samozrejme, že tam bol. Včera bol predsa utorok a vždy v utorok tam chodí. „Áno, bol tam a znovu ma len pozoroval.“ Rozhodla som sa jej nepovedať o odkaze, ktorý mi nechal. Ešte viac by ju to utvrdilo v myšlienke, že je naozaj psychopat. „Ten chlapec je vadný.“ Prehlásila. Odohnala mačku z gauča a zapla si televízor. „Nechápem prečo tú hlúpu mačku nevyhodíš.“ Poznamenala zhnusene. „Robí mi spoločnosť. Aspoň sa necítim osamelá.“ Uviazala som si vysoký cop. „Mohla by si si radšej kúpiť psa.“ „To určite. Za ten čas, čo nie som doma by buď zošalel alebo by zomrel od hladu.“ Zasmiala som sa.

             Konečne vyzerám ako človek. Podarilo sa mi skrotiť moje dlhé, polo kučeravé vlasy a učesať ich. Nemám vo zvyku sa veľmi maľovať – to je Martinina práca. Doniesla som jej teda kozmetickú taštičku s maľovátkami a sadla som si vedľa nej na gauč. „Ty už vieš, čo s tým máš robiť.“ Oznámila som jej. Bez slova sa začala prehrabávať medzi make-upom a očnými tieňmi. Bola nadšená, keď niekoho mohla upravovať. Ja som bola jej pokusný králik. Vždy si vymyslela niečo nové a skúšala to práve na mne. Pokiaľ sa mi to nepáčilo, odmaľovala ma a vymyslela niečo iné. Odchod z domu nám niekedy trval aj viac ako dve hodiny. Teraz sa však trafila na prvý krát. Jemná očná linka, namaľované mihalnice, trochu make-upu a lícenky. Dala mi na výber z dvoch rúžov. Jasne červený alebo tmavo ružový. Volím radšej červený, s ružovým si  pripadám ako bárbina. „Mohli by sme ísť nakupovať. Šoféruješ.“ Oznámila mi. „Fajn. Potrebujem nejaké potraviny a krmivo pre mačku.“ Vyliala som vodu zo včera a naliala som jej do misky čerstvú.  Do druhej misky som jej nasypala zbytok granúl. „Myslím, že s Loganom sa k sebe skvele hodíte. Si rovnako vadná ako on. Veď kto už by dnes chodil do knižnice, keď je všetko na internete?“  „Mala by si ísť niekedy so mnou.“ Nahla som hlavu doprava a čakala som na jej reakciu. Zasmiala sa a neveriacky pokrútila hlavou. „Toto nemyslíš vážne, že nie?“ „Viem, že by som ťa tam nikdy nedostala. Bol to pokus o vtip.“ „Ty a ten tvoj čierny humor. Nikdy ho nepochopím...“

            Sedeli sme v aute a čakali na zelenú v rannej zápche. V rádiu hrala moja obľúbená pesnička. Nemohla som potlačiť nutkanie a dala som ju hlasnejšie. Začala som si spolu so speváčkou hmkať melódiu a potom sme si dali duet v refréne. „Počula si sa niekedy spievať?“ Snažila sa prehlušiť hudbu. Dala som rádio tichšie. „Nie. Myslím, že mi stačí to, čo počujem, keď spievam. Nie je to nič mimoriadne.“ „Nič mimoriadne? Niekedy si ťa nahrám, alebo ťa prihlásim do nejakej súťaže.“ „Nikam nepôjdem. Bude to poriadny trapas. To, že sa môj spev páči tebe, neznamená, že sa bude páčiť aj niekomu inému.“ Pousmiala sa.  Vedela som, že už v hlave spriada plán, ako ma k tomu donútiť. „Už viem kam pôjdeme dnes večer.“ Vytiahla telefón z vrecka.  „Neblázni! Dnes nikam nepôjdem. Zajtra mám školu, musím sa pripraviť.“ Znovu sa nahlas zasmiala. „Máš smolu. Dnes je v bare karaoke. Kamoška mi tvrdila, že tam chodí aj nejaký agent, ktorý hľadá nové talenty.“ „Maťa, bude to trapas. Nepôjdem tam, musím sa učiť.“ „Učíš sa vkuse, vieš toho pomaly viac ako profesor.“ Vedela som, že nemám šancu vyhrať tento boj. Vzdávam sa. V najhoršom prípade to bude trapas na celý život a tak dúfam, že tam nebude nikto zo školy, alebo že si to niekto nenahrá na video a nehodí to na net ako trapas roka s titulkom ´dievča si o sebe myslí, že vie spievať, ale mýli sa!´.