Iné bytosti 11.časť

Po krátkej chvíli všetko ustalo. Piesok podo mnou ma začal páliť. Vedela som, že už je všetko v poriadku. Môžem sa vrátiť. Zavrela som oči. „Je ti lepšie?“ „Omnoho.“ Otvorila som oči. Tak a som na začiatku. Myslím, že teraz už svoje emócie udržím pod kontrolou. Ak nie, viem ako sa ich mám na nejaký čas zbaviť a zmierniť ich vplyv na mňa.

            Logan ma pozval na obed niekam von. Dokonca sám pozval aj Martinu. Zrejme chce, aby som sa od všetkého odpútala. Mám však stále divný pocit. Hoci som sa naučila nateraz udržať svoje emócie na uzde, stále sú mojou súčasťou. Logan hovoril, že pokým ich budem úplne ovládať, potrvá to ešte pár dní.  Aspoň ale viem, že sa ho nepokúsim zabiť, keď sa niekedy znovu rozčúlim. Podával mi ruku. Z pohľadu normálnych ľudí to vyzerá ako romantické gesto. Pre nás to znamená rozhovor tak, aby  ho nikto nepočul.

-Čo sa deje? Opýtal sa ma.

-Stále pociťujem tie emócie. Je to síce oveľa lepšie, ale stále sú tu. Odpovedala som mu.

-Ostanú tu stále, len ich budeš vedieť okamžite potlačiť. Videla si ako je na tom Agáta? 

-Áno, ona už má, čo to za sebou.

-Vieš, že ona sama zmenila budúcnosť štyrom ľuďom?

-Ako ju zmenila?

-Odstránila ich.

-A čo ten magor, čo ide po nás?

-Neviem, asi sa dal deň voľna. O čom dosť pochybujem. Bol tak blízko, určite by to len tak nevzdal. Pokiaľ však vieme všetko...

-Čo všetko?

-Agáta sa o neho zaujíma až príliš. Mám taký pocit, že nám nehovorí, čo všetko vie ona.

-Myslíš, že vie kto to je? Alebo, kde je?

-Myslím, že to vie už dávno. Nenašiel by ťa inak. Po jednom dni, čo si používala svoje schopnosti, by ťa nenašiel. Hľadaj ju.

-Ako si ma potom našiel ty?

-Našiel som Agátu. Poznám ju už niekoľko rokov. Ona mi o tebe povedala.

-Ako to o mne vedela ona?

-Pozná ťa odmalička. Sem tam vysielaš signály energie a ona si ich všimla. Povedala mi o tebe a preto som ťa potom začal hľadať.

-Je dosť možné, že aj jemu o mne povedala...

-Podľa mňa by sme jej nemali veriť, pokiaľ nedokážeme vidieť všetky jej myšlienky.

-To nie je fér. Ona tie naše počuje.

-Len tie tvoje. Ja určujem, ktoré moje myšlienky môže počuť.

-Ako? Zastala som .

-Potom ti to ukážem.

„Čo ste dnes takí tichí?“ opýtala sa Maťa. „Hm.. Čo by ste vlastne chceli jesť?“ opýtal sa Logan, aby odviedol jej pozornosť. „V podstate mi to je jedno, som hladná ako vlk.“ Odpovedala mu. „A ty, zlato?“ uškŕňal sa na mňa. „Asi nejaké mäso.“ Pousmiala som sa. „Pripájam sa k mäsu.“ Zdvihol obočie. „Keď inak nedáte.“ Maťa bola trochu sklamaná. Mäso totiž vôbec neje. Vôbec žiadne mäso, dokonca ani ryby. Pokiaľ by ľudstvo vymieralo od hladu, ona a ďalších pár by prežili, lebo by jedli  korienky a kôru stromov. „Vieš o tom, že je veganka? Nezje žiadne mäso, ani ryby, ani vajcia a ani mliečne výrobky.“ „Už chápem tej podvýžive.“ Zasmial sa. „To bude skôr tou jej pracovnou vyťaženosťou.“ Hovorili sme potichu, kým stála v rade a skúmala jedálny lístok na stene, či v ňom náhodou nenájde klíčky. My sme už dávno mali objednané. „Čo vlastne robí?“ „To asi nikto nevie presne pomenovať.“ Zahovorila som ho. Nech len pekne rozmýšľa. Alebo nech sa jej to opýta sám.  Som ale zvedavá, čo by mu odpovedala. S klíčkami neuspela. Musí sa uspokojiť so zeleninovým šalátom. Podľa Logana je  to jedlo pre zajace. Smiali sme sa na tom všetci ako šibnutí.

            Čo robí každá žena, keď má zlú náladu? Spí, alebo nakupuje. Spať sa mi nechce. Ide sa teda nakupovať. Loganov znudený  výraz ma k tomu ešte viac vyhecoval. Čo robia ženy, keď nakupujú? Chodia z obchodu do obchodu a všetko, čo je v ich veľkosti si, samozrejme, skúšajú. To už nás Logan pohľadom vraždil. Ale aspoň nemyslím na moje emócie, ktorým budem musieť aj tak neskôr čeliť. A zdá sa mi, že nie len svojim, ale aj tým Loganovým. Po hodine to vzdal, alebo sa prispôsobil. Začal sa tváriť normálne a dokonca si robil srandu spolu s nami.

             Teraz by sa naozaj mohol hrdiť titulom ´nosič´. Americký vianočný stromček by si mohol ísť pískať. Z času na čas treba ísť s módou a trochu obmeniť šatník. Keďže ja som sa podobným spoločenským udalostiam, ako nakupovaniu oblečenia, zďaleka vyhýbala, dalo sa povedať, že som si to dnes poriadne užila. Nakupovanie štýlom – prídem, vyberiem si, vyskúšam si, zaplatím a odídem, je preč. Takto nakupovať by som mala častejšie. Logan zbadal v zlatníctve tú istú predavačku. Položil tašky pri najbližšej lavičke a povedal nám, aby sme na neho počkali, že sa o chvíľočku vráti. Maťa sa pohodlne usadila a začala sa venovať mobilu. Spomenula som si na tú záhadnú krabičku, ktorú predo mnou skrýval. Pozabudla som na ňu pri tom  všetkom, čo sa stalo. Znovu sa začali moje emócie drať na povrch. Tentoraz prevládala zvedavosť. Nie je to až také strašne, dá sa to zvládnuť. Naozaj sa po krátkej chvíli vrátil. „Tak, čo to máš v tej krabičke, keď to tak veľmi schovávaš?“ opýtala som sa nedočkavo. „Doma ti to poviem. Tu sa to nehodí.“  Tu sa to nehodí? Mala som tušenie, že to má niečo spoločné s našim iným svetom. Nerozoberala som to teda ďalej.

            Vybaliť také množstvo vecí mi určite zaberie pár hodín. Vrhla som sa na to hneď, ako sme sa vrátili. Logan sedel na posteli a pozoroval ma. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa po chvíli. Myslím, že sa pýta na to, ako zvládam svoje emócie. „Je to fajn.“ Odpovedala som a ďalej som ukladala oblečenie do skrine. Nechcem od neho vyzvedať, čo má v tej krabičke. Možno mi to povie sám od seba. Keď sa však nemal k činu ani vtedy, keď som skončila s odpratávaním veci, musela som ho na to opýtať. „Povieš mi teda, čo to máš v tej krabičke?“ Vybral ju z vrecka nohavíc a otvoril. Bol v nej prsteň. Masívny prsteň zo zlata s veľkým  ružovým kameňom.  „Komu patrí?“ opýtala som sa ho.