Iné bytosti 13.časť

„Dupeš ako slon.“ Oznámil jej ironicky a odišiel nazad do kuchyne. Vošla dnu a pozerala na mňa. „To ma fakt tak počuť?“ „Robí si srandu. Stál tu pri mne, počul ťa, keď si vystúpila z výťahu.“ Zaklamala som. Videla som, ako sa trochu upokojila. Najradšej by som mu jednu capla. Takmer nás prezradil. „Namaľuješ ma?“ opýtala som sa, aby sa tým už nezaoberala. „Jasné.“ Usmiala sa. Zobrala si kozmetickú taštičku a šla si sadnúť na gauč. Konečne som si upravila vlasy. Nechala som si ich rozpustené a šla som za ňou do obývačky. Logan pripravoval na raňajky chlieb so šunkou.  Sadla som si k nej a mohla začať. Keď Logan skončil, položil taniere na kuchynský pult a prišiel k nám. Sadol si za Maťu a nazeral jej ponad plece. Robil na mňa grimasy. „Prestaň, nemôžem sa smiať. Ako budem potom vyzerať?“ opýtala som sa ho a potláčala som smiech.
              Je zvláštne, ako teraz všetko vnímam. Dokážem dychtivo čítať knihy a zároveň počúvať výklad profesora. Neuveriteľné, ako  dokážem rýchlo spracovať všetky tie informácie. Chápem už aj tomu, ako sa Logan dokázal tak rýchlo naučiť hovoriť po slovensky. Pokiaľ jeho mozog ukladá informácie rovnako rýchlo, muselo to byť pre neho ľahké. Navyše môžem mnoho informácií čerpať priamo od zdroja. Stačí ak sa na dané miesto premiestnim.
            Logan bol za mnou okolo desiatej. Povedal mi, že sa s riaditeľom dohodol na ukončení školy. Vraj mu povedal, že odchádza nazad do Kanady za rodičmi. Pravda je však taká, že ma chce ochraňovať, kým sa ja budem do školy premiestňovať. V podstate nie som nikde v bezpečí, ani keby som sa zahrabala desať metrov pod zem. Je dosť možné, že aj tak by ma ten neznámy našiel. Neviem, ako to robí, že nás takto dokáže vystopovať. Čoraz viac sa prikláňam k Loganovej myšlienke, že by s tým mohla mať niečo spoločné Agáta. Neviem prečo. Doteraz som jej dôverovala, ale toto sa mi nejako nepozdáva. Navyše Logan hovoril, že ona sama zmenila budúcnosť viacerým ľuďom. Čo to boli za ľudia? Boli dobrí alebo zlí? Keby bola rovnaká ako ten neznámy, zmenila by aj moju aj Loganovu budúcnosť. Veď nás oboch pozná už niekoľko rokov. Mohla. Ale ona to neurobila. Vie, že ak by aj jedného z nás zabila, nezbaví sa všetkých iných. Tak prečo by sem potom volala jeho? Logan tiež hovoril, že keď sem prišiel nehľadal nás, ale ju. O nás vraj nevedel. Čo ak práve ona potrebuje pomoc a ochranu?  Možno ho pozná, ale sama si s ním nevie dať rady. Je tak veľa možností, čo ako môže byť. Sama som z toho zmätená.  Nechápem tiež, prečo keď o mne vedela, neukázala mi toto všetko už skôr.

            San Francisco; Mníchov; lesy Severnej Karolíny; hrad Aggstein v Rakúsku; prales v Nepále, Bingham Canyon Mine v Utahu; Červené námestie v Moskve – rôzne miesta, kde sa neznámy nachádzal. Nedarilo sa nám ho nájsť. Nedarilo sa nám ho ani dostihnúť. Logana to frustrovalo viac, než čokoľvek iné. Bol zúfalý z toho, že sa mu podarí zmiznúť skôr,  ako za ním prídeme my. „Nebolo by lepšie počkať na neho, kým príde on?“ opýtala som sa. „Neviem, ako dlho by to mohlo trvať. Nechcem, aby sa dovtedy niekomu niečo stalo.“ „Ako ho potom chceš nájsť? Nikdy sa nám nepodarí nájsť všetkých iných. Ani len netušíme koľko  nás môže byť.“ „Musíme ich skúsiť vypátrať, čo najviac. Možno ho niekto bude poznať. A navrhujem začať Agátou.“ Povedal rázne. Bol presvedčený, že o ňom Agáta niečo vie. „Pokiaľ ona sama nebude chcieť, nič nám nepovie.“ „ Tak ju donútime.“ „Ako ju chceš donútiť? Čo ju budeš mučiť?“ povedala som ironicky. „Pokiaľ to bude potrebné.“ Mykol plecom. Zobral to vážne. Nechápem, kde sa v ňom berie toľká krutosť. Je to snáď nejaký ochranársky pud, aby ma pred všetkým zlým ochránil?
            Dni mi ubiehali akosi rýchlejšie. Množstvo nových informácií ma odpútavalo od bežných, každodenných problémov. Ráno som sa stretávala s Martinou pred bytovkou. Za dvere bytu som sa premiestňovala a tak som vychádzala z bytu. Logan zatiaľ doma strážil moje telo a sám cestoval všade možne po svete len, aby našiel toho neznámeho. Nedarilo sa mu to ani so mnou a ani samému.
            Je piatok ráno a Maťa znovu zvoní pri dverách. Logan sa vyhrabal z postele ako prvý. Natiahol si na seba tepláky a šiel jej otvoriť. Chodí sem každý deň, buď ma berie do školy alebo len tak, keď nemá, čo iné na robote. „Znovu ty?“ opýtal sa jej ironicky. „Nezabúdaj na to, že som ju poznala skôr než ty.“ Odpovedala mu. „Čo to počujem?“ opýtala som sa, keď som si obliekla Loganove tričko a vyšla som zo spálne. Hodila som po Loganovi druhé tričko.  „Okamžite obaja prestaňte. Nebudem si medzi vami vyberať. Keď ma naštvete, odídem ja a verte tomu, že aj keby ste prehľadali každý centimeter na zemi, nenájdete ma.“ Maťa zastala a začudovane sa na mňa pozerala. Logan stál kúsok za ňou. Rozbehol sa k nej. Nemala šancu ho počuť. Objal ju okolo brucha a zodvihol ju do vzduchu. Odniesol ju do obývačky a zhodil na gauč.  Chrbtom ju priľahol a začal ju štekliť. Smiala sa, kričala nech jej dá pokoj a nech prestane. Snažila sa ho zo seba zhodiť. „Počuli ste to?“ Prestala sa hýbať. Logan spozornel. Spozornela som aj ja, ale nič. Potom sa začala rehotať. „Beriete nejaké drogy?“ Logan jej capol vankúš na hlavu. Pousmial sa a pokrútil hlavou. „Krava.“ Očastoval ju. Postavil sa z nej sadol si do kuchyne za pult. Keď sa postavila vyzerala ako strašidlo. Blonďavé vlasy mala strapaté a zazerala po ňom. Napravila si tričko a šla do kúpeľne. Šla som urobiť kávu. Pohladila som Logana po ramene a prsty som nechala kĺzať dolu po jeho ruke. Prilepil sa o mňa ukazovákom. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Milujem ťa.  Oznámil mi jeho hlas v hlave. Možno teraz je ten správny čas povedať mu, že to isté cítim aj ja. Odtiahla som sa, aby som mu to povedala, no on si ma pritiahol nazad a znovu ma pobozkal. Tak takto to asi nepôjde... Milujem ťa, Logan. Prestal ma bozkávať. Oči mu žiarili a bol skutočne šťastný. Pohladil ma po líci a založil mi prameň vlasov za ucho. Nehovoril, len sa na mňa usmieval. A tak sme tam len tak stáli a pozerali na seba. Kto vie, čo mu behá po rozume. Zodvihla som prst. „Tak ukáž.“ Usmiala som sa na neho. Ukázal mi tie najkrajšie spomienky na nás dvoch. Asi by som si mala zvykať na slová my, naše, spolu a podobné. Odteraz je všetko, čo sme spolu prežili, oficiálne. „Čo dnes budeme robiť?“ opýtala  sa Maťa, keď sa vrátila. „Čo len chceš.“ Odpovedala som jej. Viem, že už má program  pravdepodobne vymyslený a či chceme, alebo nie, aj tak by nám ho časom nanútila. My vlastne okrem naháňania toho neznámeho, nemáme iný program. Trochu vypnúť nám prospeje. Logan sa na mňa nechápavo pozeral. „Tak fajn. Mohli by sme konečne vypadnúť z mesta na nejaký výlet. Čo na to poviete?“ opýtala sa.