Iné bytosti 14.časť

Trochu ma zaskočilo, že chce ísť niekam mimo mesta. Zrejme na dnes nepredpokladá žiaden iný program, ktorý by ju nečakane odvolal. Znamená to, že bude celý čas s nami. Myslím, že  Loganovi nebude takýto program asi po chuti. „No fajn. A čo keby sme šli niekam na celý víkend?“ opýtal sa nás. To vážne? Dobrovoľne súhlasí s tým, že nielenže bude s nami celý deň, ale rovno celý víkend?  „No a kam by si chcel ísť?“ opýtala som sa mierne nechápavo. „Hocikam. Maťa nech si vyberie, alebo ty ak chceš.“ „Úplne hocikam?“ opýtala sa neveriacky Maťa. „Hocikam.“ Odpovedal jej. „Nemusí to byť na Slovensku?“ „Ako chceš.“ Odpovedal. Otvorila som ústa. Čože? Takže čo? Chce sa s ňou niekam premiestniť? „Logan..“ povedala som potichu a drgla som do neho. Iba sa na mňa pozrel a usmial sa. Potom pokrútil hlavou, ako by vedel, na čo myslím. „Tak poďme do Paríža.“ Vytešovala sa Maťa. Viem, že do Paríža chce ísť už od detstva. Veľmi sa na to teší a veľakrát mi hovorila o tom, čo je tam nové. Dokonca má napísaný celý zoznam vecí a miest, ktoré by tam chcela vidieť. „Súhlasíš s tým?“ usmial sa na mňa. „Jasné. Maťa mi o Paríži hovorí už roky. Tak nech sa tam konečne ide pozrieť.“ Odpovedala som. Podskočila od radosti a vrhla sa na Logana. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Úprimne sa radovala z toho, že konečne uvidí svoje vysnívané mesto. Utekala si domov zbaliť veci. „Prečo si to urobil? Vedel si, že bude chcieť ísť do Paríža, preto si jej dovolil vybrať si hociake miesto?“ „Vedel som, že tam bude chcieť ísť. Navyše je to ďalšie miesto, kde by mohla byť nejaká stopa.“ Stopa, ktorá by nás konečne doviedla k neznámemu.
           Maťa sa vrátila asi o hodinu. Rovno s cestovnou taškou. Už sa nedokážem čudovať tomu, koľko vecí si so sebou všade berie – zvykla som si na to. Väčšinu jej tašky aj tak tvoria topánky, no tých má teda požehnane. Asi nikdy som ju nevidela v tých istých topánkach dva dni po sebe. Šla som vybrať môj kufor zo skrine a ona mi pomohla zbaliť vhodné veci. Vhodné? Skôr by som povedala, že sa chystá na odovzdávanie Oscarov. Nevadí, veď auto odvezie. Bola taká šťastná.
          Akurát sa s Loganom dohadovali na trase, ktorou pôjdeme, aby sme toho videli, čo najviac. Aby ona videla všetko, čo vždy chcela. Začalo mi hučať v hlave. Musela som sa pridržať zárubne, keď som vychádzala zo spálne. Prešlo pár sekúnd a už bol ten hluk neznesiteľný. Mala som pocit, že do mňa niečo veľkou silou narazilo. Bolo to tak silné, že som pri páde dozadu stratila vedomie.
+++
          „Čo sa deje?“ opýtal som sa Lenky. Neodpovedala. Zrejme pri tom páde stratila vedomie. Vtedy kopol do dverí ten chlap, ktorý po nás ide. Okamžite som šiel k Lenke a bol som pevne rozhodnutý ju pred všetkým ochrániť, aj za tú cenu, že by ma to stálo život. Zodvihol som jej hlavu. Nie je mŕtva. Dýcha. Pravdepodobne ma otras mozgu. Kopol znovu do dverí. Neviem koľko takýchto kopancov tie dvere ešte znesú. Neplánoval som to Martine prezradiť takto skoro, ale asi budem musieť. „Okamžite poď sem!“ prikázal som jej. Stála v kuchyni ako prikovaná.  „Poď sem!“  zreval som na ňu. Až, keď znovu kopol do dverí, pohla sa. „Čo sa to deje? A čo je s Lenkou?“ pýtala sa. Ignoroval som ju. Nie je čas na to, aby som jej to vysvetľoval. Aj tak by tomu nechápala. „Otec!“ zavolal som na neho. Kde do pekla je?  Teraz, keď ho potrebujeme obaja. Nemôžem sa za ním premiestniť, pokiaľ sa sem ten debil dostane, zabije náš všetkých troch. Do šľaka! „Otec!“ zavolal som na neho znovu. Konečne ma počul. „Logan, čo sa to tu deje?“ „Keby to nebolo dôležité, nevolal by som ťa. Musíš s nimi zmiznúť.“ Periférne som zaregistroval Martinin zdesený výraz. Je jasné, že je úplne mimo z toho, že sa tu zrazu objavil môj otec. Kiež by sa to radšej dozvedela inak ako takto. Ozvalo sa ďalšie kopnutie do dverí. Už nech sú preč – v bezpečí. „Na to zabudni. Logan, si môj syn, nenechám ťa tu.“ Nestihol som namietať. Držal ma za rameno. Viem, že ma tak ľahko nepustí. „Kto je to?“ opýtal sa na Martinu. „Musí ísť s nami. Dokážeš to?“ Usmial sa na mňa. Znovu kopol do dverí. Tie už dlho nevydržia. „Zavrite oči, slečna.“ Povedal Martine po anglicky. Nič. Zízala na neho. Prisahám, že keby to nebola Lenkina najlepšia priateľka, rovno ju zabijem a nechám tu. Zdrapil som ju za ruku a pritiahol bližšie k sebe. „Rob, čo ti hovorí, ak tu nechceš umrieť.“ Zazrel som po nej. Zavrela oči. Konečne... Ticho. Žiadne kopanie do dverí. Nič. Vôňa otcovej vanilkovej cigary sa nedá prehliadnuť. „Musím sa vrátiť späť. Už sa mi takáto príležitosť nenaskytne.“ Pustil ma. Vedel, že budem v bezpečí, keď sa tam len premiestnim. Tak mi nemôže nič urobiť. Trochu sa obávam toho, ako na to všetko bude reagovať Martina. Zrazu sa ocitla v neznámom prostredí s neznámym človekom. Aspoň bude pri Lenke, kým sa nevrátim. „Musím ísť späť.“ Nečakal som na zvolenie. Vrátil som sa späť do Lenkinho bytu. Počkám si na neho, kým sa sem dostane. Neuľahčím mu to tým, že mu pôjdem tie dvere otvoriť. Nech minie, čo najviac energie. Postavil som sa do obývačky tak, aby ma hneď uvidel. Prvé kopnutie. Druhé kopnutie. Tretie kopnutie. Nič. Začínalo mi byť do smiechu. Asi by som mu vážne mal ísť otvoriť skôr, ako si to všimnú nejaký susedia. Štvrté kopnutie. No paráda, začala opadávať omietka okolo zárubne. Piate kopnutie. Šieste kopnutie. Zrejme mu dochádzajú nervy. Rozleteli sa dvere. Konečne. „Kde je to dievčatko, ktoré zo strachu zo mňa, vyvoláva tornáda v strede púšte? Vážne Logan? Myslel si si, že to nezistím? Že tam neprídem? Že ju neuvidím, keď ju tam necháš samotnú? Taká zraniteľná, len tak tam ležala a vyzerala, že umrie.“ „Nemohla umrieť.“ Prerušil som jeho trápny monológ.“ „Nikdy ju nenájdeš. Čo vlastne od nej chceš?“ „Zničiť ju. Tak ako ona zničila mňa.“ „Ale prosím ťa. Ako ťa mohla zničiť? Veď si stále tu. Pokiaľ to urobila predtým, teraz o tom nevie. A aj tak nikdy nezomrie. Vieš  o tom, že aj keby si sa akokoľvek snažil, nikdy sa ti nepodarí vyhladiť všetkých iných?“ rozprávali sme sa spolu našim jazykom, nedalo sa rozoznať odkiaľ by mohol pochádzať. „Vážne?“ Rozbehol sa oproti mne. Lenka sa dokáže premiestniť dva krát. Skúsim to. Uhol som mu. „Nemá to význam.“ Ozval som sa spoza neho. „Premiestnil si sa sem? Myslíš, že ti to v niečom pomôže?“ „Mám aspoň istotu, že ma takto nezničíš. O čo sa tu vlastne snažíš?“ Posadil sa na gauč. Zrejme pochopil, že aj keby ma teraz zabil, tak sa mi vlastne nič nestane. „Prečo ju tak ochraňuješ?“ opýtal sa. „Prečo sa ju snažíš zabiť?“ opýtal som sa ja jeho. Moje dôvody sú viac než jasné – milujem ju. Nejde mi len o ňu, Logan. Toto, čo sa deje je choré a niekto by mal mať nad tým kontrolu.“ Zasmial som sa. „A akože tým niekým by si mal byť ty?“ Jemu snáď načisto šibe. „A prečo nie? Keď vás všetkých dostanem, zmeníte sa na malé bezbranné deti, s ktorými sa dá veľmi ľahko manipulovať.“ „Nikdy sa ti nepodarí nájsť všetkých a ak áno nikdy nenájdeš všetky deti, ktoré o tomto ani len netušia.“ „Logan, Logan. Čo ak už o všetkých viem?“ Znovu som ho vysmial. „O tom pochybujem. Pokiaľ by si o nich vedel, zabil by si ich skôr, ako by ťa zahliadli, ibaže to sa nestalo. Všetci, ktorých poznám, ešte stále žijú. Tak kde je chyba?“ „Niektorí sa dobrovoľne pridali na moju stranu a rovnako ako ja, aj oni menia budúcnosť iných.“ „Ďalšia rozprávka, o ktorej pochybujem.“ „ Mal by si tomu začať veriť. Kde si nechal svoju lásku?  Môžeš dôverovať ľuďom, čo sú s ňou?“ Zmizol. Otec? Je možné, že by prešiel na jeho stranu?  Do pekla! Čo ak je toto celé len zámienka, aby s ňou mohol ostať osamote a ublížiť jej? Koľko to je? Desať minút? Pätnásť?
          Vrátil som sa späť domov.  Nikoho nikde.  Kde, do pekla, všetci sú?  Začul som kroky na poschodí. Vybehol som hore. Schody som bral po dvoch a niekedy po troch naraz. „Vypadni od nej!“ skríkol som na otca, ktorý sa práve chystal pustiť jej niečo z infúzie.