Iné bytosti 15.časť

„Zbláznil si sa?“ opýtal sa ma nechápavo.  Prišiel som k nemu a vytrhol som  mu hadičku z ruky. „Je to len obyčajná glukóza.“ Povedal mi. Stále neviem, či mu môžem dôverovať. „Prečo by som jej mal ubližovať?“ pýtal sa ďalej. „Započul som niečo o tom, že som ju nenechal v bezpečí a s ľuďmi, ktorým môžem veriť.“ „Skôr by si sa mala zaujímať o ňu.“ Ukázal hlavou na Martinu. „Vôbec sa mi nepáči, že je tu. Nechce sa od Lenky pohnúť ani na krok.“ „Ona je úplne neškodná.“ Povedal som mu. Trochu som sa upokojil. To, že je Lenka v nebezpečí, mohlo byť iba klamstvo, aby ma ešte viac zmiatol. Vedel, že tak nepôjdem za ním, ale budem sa ponáhľať k nej. Do riti! Znovu ma dobehol...

                        Sadol som si na sedačku vedľa Martiny. Lenka ležala na mojej posteli. Mala na krku golier, aby nemohla hýbať hlavou. Vyzerala takmer ako mŕtva. Viem, že ešte žije, počujem ako pokojne dýcha. Nevie o ničom, čo sa stalo. Maťa ju drží za ruku a tečú jej slzy po lícach. Neviem, čo robiť v takejto situácii. Pohladil som ju po pleci. Otočila sa ku mne. Oči mala červené a plné sĺz. „Bude v poriadku?“ opýtala sa ma. „Je v poriadku.“ Odpovedal som jej v prítomnom čase, aby som ju upokojil.  Utrela si opakom ruky slzy z líc a hodila sa mi okolo krku. Možno naozaj nie je až taká zlá. Pochopil som, že mi Lenku nechcela ukradnúť len pre seba.  Bojí sa o ňu. Má ju rovnako rada ako ja.  Predsa len by sme mohli byť priatelia... Je asi  správny čas vysvetliť jej, čo sa deje. „Zavri oči, prosím.“ Neveriacky na mňa pozrela. „Prečo? Nechcem ísť nikam od nej.“ „Nepôjdeme nikam. Ostaneme pri nej.“ Sklonila hlavu a tvárou sa oprela o moje rameno. Ukázal som jej Lenku, aká bola šťastná s ňou, kým ma nepoznala. Ukázal som jej nás dvoch s Lenkou. Nás troch všetkých. Ukázal som jej, ako veľmi  ju má Lenka rada. Ukázal som jej aj to, že je pre ňu stále tá najdôležitejšia osoba na svete. Bola z toho mierne zmätená. „Takže vy obaja vidíte  myšlienky?“ „Nie len to. Sme proste iní. Vidíme a počujeme svoje myšlienky, minulosť, spomienky, pocity, proste všetko.“ „A to, že sme tu znamená čo?“ „Len to, že sa dokážeme premiestňovať. Môžeme ísť kamkoľvek. Hocikde, kde si len zmyslíme. Pomyslíme na to miesto a sme tam. Zvyčajne necestujeme takto. Pôvodné telo ostáva nehybne čakať na mieste odkiaľ sa premiestňujeme.“ „Prečo som tu ja? Veď ja nie som ako vy.“ „Čo som ťa tam mal nechať, aby ťa zabil? Potom by ona zabila mňa.“ Pousmial som sa. Myslím, že som ju trochu upokojil. Teda, aspoň prestala plakať. Usmiala sa na Lenku a znovu ju chytila za ruku.

+++

           Otvorila som oči. Nepríjemne ma rezali a pálili. Nemohla som pohnúť hlavou. Mala som ju zafixovanú v golieri.  Cítila som vôňu vanilkovej cigary. Viem, že som u Logana v Kanade. Niekto ma drží za ruku. Nie je to Logan. Je to ženská ruka. Je menšia ako Loganova. Martina? Čo tu robí? Ako sa sem dostala? Prečo sme tu? Skúsila som pohnúť druhou rukou ale ucítila som v nej niečo pichľavé. Kanyla?  Čo to má všetko znamenať? Nohami hýbať môžem. Skopala som zo seba prikrývku. Aspoň na seba upozorním a aj tak mi bolo teplo. „Už si hore?“ opýtala sa ma Maťa rozospatým hlasom. Postavila sa nado mňa, aby som ju videla.  Chcela som jej odpovedať, no ešte ma celkom nepočúval hlas.  „Ako sa cítiš?“ pýtala sa. „Dobre.“ Odpovedala som jej tak potichu, že to bolo sotva počuť. No tak, vzchop sa! „Čo sa stalo?“ opýtala som sa potichu. To už prišiel do izby aj Logan. Cítila som ho. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa aj on. „Je to celkom dobré, pomaly sa mi vracia hlas.“ Zašepkala som. „Dnes sa na teba príde pozrieť doktor. Nepredpokladal, že sa preberieš takto skoro.“ Čože? Doktor?  Prečo?  A prečo tu vlastne ležím?  Povie mi konečne niekto, čo sa stalo. Do miestnosti vošiel aj Loganov otec. „Anthony je tiež iný, nemusíš sa ničoho obávať. Je to najlepší doktor akého poznám.“ Prehovoril na mňa našou rečou. Pozrela som na Maťu a ju to nijako neznepokojilo. „Už mi poviete, čo sa stalo?“ Začínala som byť podráždená.  „Našiel nás znovu. Ty si odpadla a máš zrejme otras mozgu. Nemalo by to byť nič vážne. Otec nás sem premiestnil a zachránil nám tak život všetkým.“ Povedal Logan. Hovoril našim jazykom. Bolo mi jasné, že nechce, aby sa tým Martina znepokojovala. „Vie to už?“ opýtala som sa ich a pohľad som namierila na Maťu. „Vie.“ Odpovedal mi znovu Logan. „Nechajte nás s ňou osamote. Chcem sa s ňou porozprávať.“ Logan vyzeral trochu sklamane, ale nakoniec odišiel bez zbytočných rečí. Počkala som kým za sebou zavrú dvere. „Mrzí ma to.“ Povedala som jej.  „Zlatko... Nič ťa nemusí mrzieť.“ Posadila sa ku mne na posteľ. „ Vďaka Loganovi stále žijem. Za to mu budem  vďačná do konca života.“ Chcelo sa mi plakať. Pamätám si, že som stratila vedomie a nebyť Logana a jeho otca, nebola by som nažive. „Vieš o všetkom?“ „Logan mi o tom hovoril. Niečo mi aj ukázal. Nevedela som, že sa vás nieto snaží zabiť. Prečo si mi o tom nič nepovedala?“ „Snažila som sa ťa pred tým uchrániť a mojou vinou si mohla zomrieť.“ „Nie zlatíčko . Nebola to tvoja vina. Nemohla si nič urobiť. Už chápem prečo ťa Logan od začiatku tak priťahoval. Verila si mu, zatiaľ čo ja som ho podozrievala, ale on ti nikdy nechcel ublížiť.“ „Maťa...“ povzdychla som si. „Ako dlho tu takto ležím?“ „Už je to skoro týždeň. Dnes je štvrtok.“ To snáď nie je možné. Čo, do pekla, sa stalo, že ma to vyradilo na tak dlho? Niekto zaklopal. „Nechcem vás vyrušovať, ale prišiel doktor a chcel by sa na teba pozrieť.“ Oznámil mi Loganov otec. „Vraj prišiel doktor.“ Tlmočila som Mati. Zoskočila z postele.  „Dobre. Pôjdem. Potom sa hneď k tebe vrátim.“ Pohladila ma po vlasoch. „Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu.

            Anthony má asi päťdesiat rokov. Možno ročník Loganovho otca. „Máte nejaké bolesti?“ opýtal sa ma s patričným odstupom. Zdalo sa mi, že sa ma bojí. „Teraz žiadne.“ Odpovedala som. „A mala ste nejaké pred tým?“ „Bolí ma len ruka.“ Trochu som podvihla ruku, v ktorej som mala zavedenú kanylu.  „To už môžem vybrať. Ak ste pri vedomí, nebudete to už potrebovať.“ Oznovu odmeraná reakcia. Snažil sa odo mňa držať, čo najďalej. „Čo sa deje? Snáď sa ma nebojíte?“ Trochu sa zarazil. Zrejme nečakal takúto otázku. „Myslím, že moje obavy sú adekvátne, slečna. Počul som toho o vás dosť.“ „Nemusíte si robiť starosti. Neplánujem vám nijako ublížiť.“ „Veď práve, slečna. Vy toho veľa nestíhate plánovať.“ A dosť! Som zvedavá, kto mu čo o mne narozprával. Nikomu som ani vedome a ani nevedome, neublížila. „Nemal by ste veriť všetkému, čo vám povedia. Myslela som, že ste lekár, mal by ste brať ľudí bez rozdielu.“ „Zdá sa vám, že k vám pristupujem málo profesionálne?“ Idiot... „Tak som to nemyslela. Kto vám o mne hovoril? Je váš zdroj dostatočne dôveryhodný?“ Posadil sa ku mne. „Pokúste sa pomaly otočiť hlavu doprava.“ No jasné, samozrejme. Veď prečo nie? Hlavou nemôžem ani pohnúť. „Bohužiaľ, to nepôjde.“ Oznámila som mu ironicky. Rozopol klipsu na ľavej strane golieru. „Skúste to znovu.“ „Neodpovedal ste na moju otázku, či je váš zdroj dôveryhodný.“ Otočila som hlavu doprava. Trochu ma zabolelo v oblasti spánku. „Povedzte mi vy, slečna. Ako veľmi dôverujete človeku, ktorého milujete?“ Pomaly mi otočil hlavu späť. „Bezvýhradne.“ Odpovedala som s pohľadom namiereným priamo do jeho očí. „Tak potom iste chápete moju obozretnosť voči vám. Otočte hlavu doľava, prosím.“ Otočila som ju. Nič ma nebolelo.  „V poriadku?“ opýtal sa. „Áno.“ „Ak dovolíte.“ Dvihol mi ruku. Čakala som, čo vlastne chce. „Potrebujem kvapku vašej krvi.“ Podala som mu ukazovák. Podvedome. Neuvedomila som si žiadnu súvislosť. Je to predsa len odber krvi. „Iný prst, prosím.“ Zazrel po mne. Ako by som mu chcela odhryznúť hlavu... Podala som mu prostredník. Snáď bude spokojný. Bol. Otrel ho alkoholom a pichol mi do neho malou ihlou. Do malej tuby nabral dve alebo tri kvapky. „Potrebujem zistiť, či máte správnu hladinu cukru, bude to trvať necelú minútu.“ Odišiel k stolu pri dverách. Naozaj trvalo veľmi krátko, kým prístroj zapípal. Chvíľu kontroloval výsledky na monitore a porovnával ich s papierom v ruke. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa ho. Chvíľu mlčal. „Myslím, že áno. Je až neuveriteľné, ako rýchlo ste sa zotavili.“ Znovu sa vrátil ku mne. Sadol si na kraj postele. „Ak chcete, môžete sa skúsiť posadiť. Ale len posadiť.“ Podával mi ruky. Nedôverčivo. Najprv dokonca cukol. „Pozerajte priamo pred seba, nikam inam.“ To teraz neviem, či sa obáva, že ho uškvarím pohľadom, alebo je to naozaj potrebné. „Netočí sa vám hlava?“ pustil ma. „Nie.“  Vydýchla som. „Skúste sa poobzerať.“ V pohode. Kde to som? Je to Loganova izba? Alebo nejaká hosťovská? Je zaujímavá, celá obložená dreveným obkladom. Vyžaruje z nej teplo. „Smiem si dať nohy do tureckého sedu?“ opýtala som sa. „Ak to dokážete.“ Mykol plecom. Vybral z náprsného vrecka malú baterku, ktorá vyzerala skôr ako pero. „Pozerajte sa na môj prst.“ Dobre sa ubezpečil, či nie je v mojom zornom poli. Začínala som pociťovať pyšnosť.  Niekto oveľa vyspelejší má predo mnou takýto rešpekt? Fakt?  Zaškvŕkalo mi v bruchu. No ďakujem pekne. Po týždni bez jedla len s infúziou s cukrom, by sa patrilo niečo zjesť. „Kedy môžem začať znovu jesť?“ opýtala som sa, keď odložil baterku. „Oči sú v poriadku. Mozog pravdepodobne tiež. Motorické funkcie rovnako. Pokiaľ máte hlad, odporúčam vám začať dnes niečím diétnym. Ak vám nebude zle, zajtra už môžete jesť normálne. Ale pár dní žiadna káva ani cigarety. Beriete antikoncepciu?“ Nie je to tak trochu osobná otázka?  Alebo je okrem iného aj gynekológom? „Neberiem žiadne tabletky. Nechávam si pichať injekcie.“ „Všetky tieto aspekty by totiž mohli ovplyvniť váš stav a mohlo by sa stať, že by váš organizmus znovu skolaboval.“ „Viete mi povedať, čo sa mi vlastne stalo?“ Prosím, nech to vie aspoň on, keď už nikto na túto moju otázku doteraz neodpovedal. „Nedokážem to presne určiť. Podľa toho, čo mi povedal Logan, vás podľa všetkého zasiahla nejaká vlna neznámej energie. Nevedel som však presne určiť, aký dopad by to mohlo mať na vás. Očakával som, že sa preberiete neskôr, ak sa vôbec preberiete. Zdá sa, že to nebola silná energia. Šlo len o to, aby vás vyradila na krátky čas. Čo si z toho okamihu pamätáte vy?“ „Stála som medzi dverami do spálne a začalo mi hučať v hlave. Bolo to akoby som hlavu mala priamo pri lodnej trúbe. Po niekoľkých sekundách sa to už nedalo vydržať. Potom som mala pocit, ako keby do mňa niečo veľkou silou narazilo a zrazilo ma to k zemi, ale nič som nevidela. Viem, že som si udrela hlavu pri dopade na zem a viac si už nepamätám.“ „Takže tá energia prišla zpredu? Čo  bolo pred vami?“ „Gauč a potom je tam už len stena.“ Agáta... Za tou stenou je predsa jej byt. Ale prečo by na mňa takto útočila? Anthony vybral z tašky prístroj na vyšetrenie sluchu a kázal mi, aby som otočila hlavu nabok. Ten zvuk ich nijako nepoškodil, bola to len myšlienka. Ten zvuk bol len v mojej hlave. „Myslím, že ste v poriadku.“ Prehlásil a zdvihol sa. „ Moja úloha tu končí. Ak by sa vám priťažilo povedzte o tom Thomasovi, on mi dá vedieť.“ „Ďakujem.“ Pokorne som poďakovala. Mala som pocit, že sa silou mocou snaží utiecť. Nebudem ho zdržiavať, ale Logan by si za tie reči, čo mu nehovoril, zaslúžil poza uši.

           Len, čo Anthony odišiel, vrátila sa nazad Maťa. Logan ho určite spovedá na chodbe. „Tak čo? Je všetko v poriadku?“ opýtala sa. „Myslím, že áno.“ Usmiala som sa na ňu. „Chvalabohu, mala som o teba strach.“ Ukázala som jej nech ide ku mne na posteľ. Objala ma. Ďakujem všetkým za to, že ju mám. Bez nej by som tu dnes už nebola. Dokáže človek milovať dvoch ľudí? Nehovorím o sexuálnej orientácii, ale dokáže človek mať skutočne rád viac, než len jedného človeka? Môže. Tak ako každá matka ma svoje srdce rozdelené na toľko častí, koľko má detí, tak aj ja mám svoje srdce rozdelené na dve presné polovice. Jedna patrí Martine a druhá Loganovi.