Iné bytosti 20.časť

Labyrint? Vidím, že sa až veľmi dôsledne pripravil na to, že by ho niekto mohol nájsť. Ani len netuším, kde to vlastne môžem byť. Je rýchly a prešpekulovaný. Mám taký pocit, že jeho telo bude niekde uprostred alebo snáď na konci tohto labyrintu. A je len jedna cesta ako ho nájsť. Musím to tu celé prejsť. Lenže väčšina labyrintov nie je jednoduchá, ale majú za úlohu človeka ešte viac zmiasť. A tento labyrint je až príliš mätúci. Holé betónové steny vysoké najmenej päť metrov. A navyše všetko tu vyzerá úplne rovnako, nech sa vydám akýmkoľvek smerom. Neviem ani či sa dokážem vrátiť na pôvodné miesto. „Si blázon.“ Zašepkal za mojim chrbtom Logan. „Nie som. Je to jedinečná možnosť ako ho nájsť a zastaviť ho.“ Nebola som prekvapená, že za mnou prišiel. V kútiku duše, ak vôbec ešte nejakú mám, som dúfala, že mi príde na pomoc. „Nedokážeš si ani predstaviť, čoho všetkého je schopný.“ Prečo mám taký pocit, že tu už bol? „Bol si tu niekedy?“ „Nie raz. Za každým rohom je nejaká nástraha. Niečo alebo niekto, kto je ochotný ťa bez mihnutia oka zabiť a ty ani nebudeš vedieť odkiaľ prišiel.“ „Aj tak sa mi nič nestane. Rozhodne to musím skúsiť.“ Mimoriadne ticho so zatajeným dychom som sa vybrala smerom vpravo. „Stoj.“ Znovu zašepkal. „Logan, ak tu budeme len tak stáť nikdy ho nenájdeme.“ „Daj na moje slova Lenka. Bol som tu už viac krát. Musíme ísť tadiaľto.“ Ukázal smerom na opačnú stranu. „Čo ak sa mýliš? Ani nevieš či sme na tom istom mieste, kde si bol predtým ty. Všetko tu vyzerá úplne rovnako.“ „Určite sa nemýlim. Naposledy, keď som tu bol robil som si značky, aby som vedel kadiaľ mám ísť ak sa sem dostanem znovu.“ Ukázal na malú šípku vyrytú do betónovej steny. „Čo ak ten labyrint nemá koniec? Čo ak je to len ďalšia pasca a on je práve teraz znovu u vás doma?“ Opýtala som sa ho. „Dosiahol, čo chcel. Ide mu o to, aby sme trpeli postupne a dlhú dobu.“ Nemyslím si, že by to bola pravda. Pokiaľ sa dostal tak blízko a podarilo sa mu zabiť Loganovu mamu, je len otázkou pár minút možno hodín, kým sa znovu vráti dokončiť, čo začal. Máme len chvíľu na to aby sme ho našli. Pokiaľ tu aj naďalej budeme stáť nikdy ho nenájdeme a on zatiaľ zabije ďalších nevinných ľudí, len  aby trpeli ich blízky. Bez ďalších slov som sa teda vybrala doľava, kadiaľ ukazovala Loganova šípka. Logan ma nasledoval. Všetko, ale že úplne všetko, je tu navlas rovnaké. Obzerala som sa len po malých šípkach, ktoré tu predtým nechal Logan. „Stoj.“ Znovu zašepkal. Ak s tým neprestane, zabijem ho, aby som tu mohla byť sama. „Čo zas?“ „Myslím, že je tam pasca.“ „Pasca?“ „Pozri sa tam dolu.“ Asi dva metre predo mnou bol asi dva centimetre nad zemou natiahnutý tenký silonový vlasec.  Nebola by som si ho všimla. Sústredila som sa len na tie jeho hlúpe šípky, a nebyť jeho asi by som pravdepodobne bola už znovu mŕtva. Prekročila som silón jednou nohou a čakala som, čo sa stane. Nič. Prekročila som ho aj druhou nohou a znovu som čakala. Znovu nič. Šla som teda ďalej. „Ďakujem.“ Otočila som sa na Logana. On sa len pousmial a šiel ďalej.
         V takomto priestore si človek neuvedomí, ako rýchlo ubieha čas. Koľko je tomu vlastne? Polhodina? Hodina? Sama neviem , ako dlho sa tu potulujeme. Pripadá mi to ako keby sme chodili stále dookola. Ale stále sa pred nami objavujú ďalšie a ďalšie šípky. „Ako ďaleko si sa vlastne dostal?“ „Sám neviem. Strávil som tu veľa hodín. Možno dní. Je to dokonalý spôsob, ako si neuvedomovať realitu.“ Neuvedomovať realitu? Presne to vystihol. Hľadala som niečo, čo by bolo aspoň trochu iné. Aspoň máličko iné, aby som si to dokázala uložiť do pamäti a vrátiť sa sem.  Začínalo ma to tu frustrovať. „Musíme sa vrátiť. Myslím, že nás volá otec.“ „Nie je to len ďalšia pasca? Čo ak sme už blízko?“ Ten pocit strachu poznám. Už som ho zažila. Niečo sa deje. Martina je v ohrození. Ona je jediná koho ochraňujem a pokiaľ sa cíti ohrozená, cítim to aj ja.