Iné bytosti 24.časť

Hneď ako som k nej prišla, všimla som si, že sa jej trasú ruky. „Znovu fajčíš?“ Opýtala som sa možno až príliš karhavo. „Prepáč.“ Chystala sa zahasiť cigaretu o zem. „Kľudne fajči. Ja ti to zakazovať nebudem. Popravde, ťa aj chápem.“ Posadila som sa vedľa nej. Bolo mi absolútne jedno, že budem celá špinavá.  „Ty vieš kam ideme?“ Opýtala sa ma a dym vyfúkla na opačnú stranu. Aj tak mi to rovnako smrdelo, ako keby ho fúkala priamo na mňa. „Neviem, kam presne. Len viem, že ideme na Chatu v horách, pravdepodobne.“ Znovu si potiahla poriadny šluk. „Čo teraz? Čo s nami bude?“ Videla som ako sa jej v očiach zaleskli slzy. Nie, nie, prosím neplač. „Nič sa nám nestane. Je to len na chvíľu. Potom opäť budeme žiť úplne normálne.“ „Chcem sa vrátiť späť na Slovensko.“ Povedala som sklonenou hlavou. „To nemôžeš. Nechcem o teba prísť. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Pohladila som ju po chrbte. „Kým si so mnou, sľubujem, že sa ti nič nestane.“ Prekonala som ten smrad a objala som ju.  Veľmi ma mrzí, že niečo takéto musí zažívať. A vlastne je to všetko moja vina...

          Po asi desiatich minútach sa Loganov otec vrátil. „Pôjdeme?“ Opýtal sa ma a pomáhal mi vstať.  Postavila som sa  podala som ruku Mati. „Tak poď pôjdeme.“ Pokúšala som sa o úsmev.  Všetci sme sa chytili za ruky. Logan si Martinu pritiahol bližšie do objatia. Započula som ako jej hovorí: „Zavri oči.“ Rovnako som ich zavrela aj ja. Na tvári som ucítila čerstvý horský vánok. Keď som otvorila oči stáli sme pred veľkou chatou celou z dreva. Taký klasický, prepychový, dvojposchodový zrub, aký vidíte vo filmoch. Pred domom dlhá, úzka veranda, na ktorej na ľavej strane boli dve drevené hojdacie kreslá a medzi nimi malý drevený stolík. Rovnako aj schody na verandu a zábradlie bolo z dreva. Otočila som sa dozadu a videla som jedno neveľké jazero obklopené vysokými stromami. Je to tu nádherné, ako v rozprávke. Pustila som sa Loganovho otca a pohladila som Martinu po ramene. „Sme tu.“ Povedala som jej ticho.  Váhavo otvorila oči. No z jej výrazu som mala pocit, že si to tu hneď zamilovala. Obzerala sa okolo seba a zabudla pri tom zavrieť ústa. „Páči sa ti tu?“ opýtal sa ma Logan. Jasné, že sa mi tu páči. Prikývla som sa  a ďalej som sa kochala výhľadom. „Veci máte na poschodí. Izby si rozdeľte, ako chcete vy. My s Agátou budeme mať izby dolu.“ Viac mi nebolo treba. Na poschodí som si vyhliadla okná, z ktorých bolo vidieť na jazero. Tak chcem mať izbu určite. Zobrala som Martinu za ruku a s nadšením som ju ťahala do vnútra. „Poď, vyberieme si nejaké izby.“ Vybehli sme hore piatimi schodíkmi a otvorila som dvere. Ocitli sme sa rovno v spoločenskej miestnosti. Na strednej stene bol krb a nad ním obraz nejakej ženy na koni. Až keď som podišla bližšie zistila som, že je to Loganova mama. Bola o niečo mladšia ako si ju pamätám. Usmiala som sa na jej portrét. Ovládol ma pocit pokoja. Verím, že na nás dá pozor. Martine sa pri pohľade na ňu tlačili slzy do očí. Viem, že jej je to, čo sa stalo, veľmi ľúto. Rovnako si Loganovu mamu obľúbila, tak ako aj ja. Ona nás tiež mala veľmi rada. Prešli sme okolo koženého gauča ku schodisku. Hore to bolo asi pätnásť schodov. Nebolo to nejako vysoko. Hore som videla naše kufre. Už len pohľadať izbu, z ktorej bude ten najlepší výhľad.

            Po pootváraní všetkých dverí na poschodí som našla dve kúpeľne. Jedno samostatné wc, jednu miestnosť, ktorá vyzerala ako šatník  a tri spálne. Z každej je však výhľad na jazero, takže je to asi jedno, ktorú si vyberiem. „Môžem pár dní bývať s tebou?“ Opýtala sa ma Maťa tichým hláskom. Myslím, že Logan bude veľmi sklamaný. Posledné dni sa mu skoro vôbec nevenujem. Určite sa bude hnevať, že ešte aj tu, nám bude robiť Maťa spoločnosť nonstop