Iné bytosti 25.časť

„Myslím, že pár dní určite môžeš ostať.“ Dôraz som kládla na slová ´pár dni´. Verím, že Logan bude aj tak dosť nahnevaný. Radostne podskočila a vybehla z izby. Z chodby dotiahla svoj kufor a posadila sa na posteľ. Bolo na nej vidieť, že ju aj tak niečo trápi. Posadila som sa k nej a chytila som ju za ruku. „Tak čo sa deje?“ Opýtala som sa mierne. „Vieš...“ Zaváhala. „Mam z tohto celého strach.“ „Kým si so mnou, alebo s Loganom nikdy sa ti nič nestane. Niečo také by sme v živote nedopustili.“ Pohladila som ju druhou rukou po ramene. „Ja viem. Ale aj tak mám strach.“ Privinula som si ju do objatia. „Drž sa vždy pri niekom z nás. My ťa vždy ochránime.“ „Dokedy to takto bude?“ Potláčala vzlyknutie. Ako ju uistiť? Čo urobiť? Alebo čo povedať? Sama neviem dokedy sa takto budeme strachovať a skrývať. Na istý čas sme tu v bezpečí. Objala som ju silnejšie. Nechcem, aby plakala. Keď plače ona, plačem aj ja. Bolí ma srdce rovnako ako ju. Do izby vošiel Logan. Márne som dúfala, že aspoň on túto situáciu zachráni. Keď nás uvidel, ako sa nám kotúľajú slzy po lícach, posadil sa na posteľ za nás a obe nás objal. Je jedno, kde sme. Pokiaľ sme spolu, sme všade doma. Hoci je náš život zložitý a možno to bude ešte horšie. Sedeli sme, objímali sme sa a plakali. Aj Loganovi prišlo všetko z uplynulých dní ľúto. Toto je zrejme prvý raz, čo ho vidím prejaviť nejakú emóciu a plakať. Niekedy sa až príliš ovláda. Viem podľa seba, že ak by sa prestal kontrolovať mohlo by to dopadnúť veľmi zle. Na počudovanie svoje emócie teraz dokážem udržať na uzde bez problémov.
          Agáta dnes varila na obed nejaké mäso so zemiakmi. Nemala som chuť jesť. Sedela som vonku na verande a pozerala som na nejaký neurčitý bod nad jazerom. Keby ma takto videl Logan iste by ma šiel hľadať. Myslel by si, že som sa niekam premiestnila. Nemám chuť na nič. Som vyčerpaná viac než obvykle. Loganov otec vedľa mňa položil čaj a bez slov odišiel. Ten smrad sa nedal prehliadnuť. Je to tá istá bylina, ktorú mi dal už pred tým. Logan vtedy spomínal že naposledy droga pôsobila vyše roka. Teraz je to sotva pár mesiacov a už neúčinkuje skoro vôbec. Je pravda, že som potrebovala na uzdravenie príliš veľa energie, a asi je na čase doplniť zásoby. S nechuťou som si odpila niekoľko glgov. Rovnako odporná chuť. Znovu som sa zapozerala niekam do diaľky. Začala som sa cítiť ospalo.  Dopila som čaj a posadila som sa do tureckého sedu. Aspoň nespadnem ak náhodou zaspím.
        Kráčam lesom. Začína už byť šero. O Chvíľu sa zotmie a ja ani len netuším, kde som. Miestami ma nejaký pocit ťahá doprava. Miestami doľava. Niekedy sa neviem rozhodnúť, na ktorú stranu isť tak kráčam priamo pred seba. V hlave sa mi ozýva povedomý hlas. Neviem si ale spomenúť komu patrí. ´Kde si?´ Šepká. Kričí. Podľa toho, na ktorú stranu sa pohnem. Pomedzi husté stromy takmer  nevidieť oblohu. Sem-tam zbadám svetlý kúsok. Podľa toho viem, že ešte nie je noc, hoci pod nohy si už takmer nevidím. Kde som? A ako som sa sem vôbec dostala? Zakopla som o spadnutý konár na zemi. Takmer som skončila veľa neho. ´Lenka, tak kde si?´ Znovu sa mi ozval ten istý hlas v hlave. „Neviem, kde som!“ Zakričala som do tmy pred sebou. Neprestávala som kráčať dopredu. Neviem, kam idem. Neviem, či idem z lesa von, alebo sa každým krokom dostávam hlbšie do neho. „Lenka! Lenka!“ Počula som hlasy. Neviem, z ktorej strany prichádzali. Začínam mať halucinácie. Vidím ako sa predo mnou z tmy vynárajú postavy. Prichádzajú bližšie ku mne. Prejdu okolo mňa ako by som tu ani nebola a znovu zmiznú niekde v tme. Nemajú tváre len bledú pokožku. Jedna z nich prišla ku mne. Zodvihla hlavu a vyzeralo to ako by sa mi pozerala do očí. „Stratená duša. Poď.“ Podala mi ruku. „Kam ideme?“ Opýtala som sa, ale odpoveď som nedostala. Viedla ma lesom a každým krkom mi  pripadalo, že je väčšia tma. Berie ma niekam do zatratenia? Odkiaľ už nie je cesty späť?