Iné bytosti 26.časť

Začínalo sa pred nami rozvidnievať. Nie je možné, aby noc tak rýchlo prešla. „Lenka!“ Začula som znovu svoje meno. Opäť som nedokázala zistiť odkiaľ prišiel hlas, ktorý ma volal. „Počuješ ich? Sme blízko.“ Oznámila mi postava, ktorá ma šikovala nevedno kam. „Blízko čomu?“ Opýtala som sa znovu bez odpovedi. Môj prízrak ma ťahal ďalej k svetlu. Umieram snáď? „Lenka, tak kde si?!“ Znel ten hlas naliehavo. „Niekto ma hľadá.“ Povedala som rázne a vytrhla som ruku z jej zovretia. „Nepôjdem s tebou nikam.“ Osopila som sa na prízrak. Neviem, kto ma to vlastne hľadá a či nie je lepšie ísť s prízrakom kamkoľvek kam ma chcel odviesť. No niečo mi hovorí, že to tak nie je správne. Myslím, že bude lepšie ak ostanem sama. Ale čo potom? Čo ak nenájdem toho, kto ma hľadá? Čo ak on nenájde mňa? Ostanem tu stratená navždy. Prízrak odišiel do tmy. Vypočul moje skryté rozhodnutie ostať sama. Ale čo teraz? Pôjdem k svetlu v diaľke? Čo ak to naozaj znamená moju smrť? Čo ak ma naopak práve tam čaká koniec mojej nočnej mory? Zvedavosť zvíťazila a ja som sa rýchlym krokom pobrala smerom bližšie k svetlu. Les redol. Už tu nebolo toľko stromov ako na miestach pred tým. Čím bližšie svetlu som bola, tým bolo stromov okolo mňa menej. Nakoniec som ostala stáť na čistine. Svetlo predo mnou ma priťahovalo ako magnet. Mala som chuť sa ho dotknúť. Vystrela som ruku, no ono sa vzdialilo. Urobila som krok dopredu a znovu som  vystrela ruku. „Nerob to.“ Zdalo sa mi, že niekto stojí za mnou. Otočila som sa ale nikoho som nevidela. Prízrak? „Kto si?“ „Poď za mojim hlasom.“ Odpovedal mi. Blúznim? Som šialená? „Kam mám ísť? Neviem, kde si.“ Opýtala som sa nikoho. „Poď, privediem ťa späť.“ Kam späť? Skúšam sa zamyslieť, aby som zistila, ako som sa sem dostala. Neviem si spomenúť na nič. Viem vlastne len svoje meno. Lenka. Ale je  pravdivé? Nie je to len ďalší prelud mojej mysle? „Ty vieš kto som?“ Opýtala som sa neznámeho hlasu. „Viem. Vieš to aj ty, len si to teraz nepamätáš.“ No radšej by som to vedela. „A kto si ty?“ opýtala som sa miernym hlasom. „Volám sa Logan.“ Logan? To mi niečo pripomína. Nedokážem si však spomenúť čo. Teraz však prichádza dilema. Chce mi pomôcť, alebo mi ublížiť? „Dobre Logan, prečo sa mi neukážeš?“ „Pretože si ma nepamätáš. Celé toto je len tvoja halucinácia. Pokiaľ si na mňa nespomenieš, nedokážem sa k tebe dostať.“ No dobre, ale ako si spomeniem na niekoho koho nepoznám. Sakra, začínam sa strácať vo výmysle vlastnej mysle. „Ako sa mám z tadeto dostať preč? Neviem kam mám ísť. Neviem ani odkiaľ sa ozýva tvoj hlas. Nechcem sa vrátiť do toho lesa, nie je tam vôbec nič vidieť. Tu je svetlo.“ Posadila som sa na zem do tureckého sedu. Neviem, asi som čakala, že sa stane zázrak a ten tajomný hlas nadobudne vizuálnu podobu. Márne. Môj tajomný záchranca neprichádzal. Ostala som tu znovu sama. Spoločnosť mi robil len žiarivý bod uprostred ničoho. Logan. Kto to vlastne je? Musím si na to spomenúť. Musím! Darmo som sa snažila spomenúť si. Nič. Tak kto vlastne si, Logan? „Logan?“ Zavolala som na neho. „Áno?“ „Povedz mi, kto si. Neviem si spomenúť na nič okrem svojho mena.“ Ticho. Čo sa deje? Prečo mi neodpovedá? „Logan?“ Ticho. Asi som ho nahnevala. Možno len nechce, aby som vedela, kto v skutočnosti je. Ale keď ja si sama na neho nedokážem spomenúť. Chcela som len aby mi pomohol. ´Neplač.´ znel mi jeho hlas v hlave, keď sa mi po líci skotúľala obrovská slza.  Ako je možné, že sa to deje? Nie je tu a vie, že plačem. ´Hľadám spôsob, ako sa k tebe dostať, zlatíčko.´ Zlatíčko? Som ešte viac zmätená. Hlavu som si položila do dlaní a rozplakala sa ešte viac. Vtedy som si uvedomila, že za každú cenu chcem byť pri ňom. Vidieť jeho tvár. Môcť sa ho dotknúť. Lenže ako?