Iné bytosti 27.časť

Milujem ho. Uvedomila som si odkiaľ mi bol jeho hlas známy. Srdce človek neoklame. Ono vždy prezradí pravdu. No aj tak si na neho nemôžem spomenúť. Nedokážem to. „Logan... Viem kto si. Teda nie presne, kto si. Ale viem, čo k tebe cítim.“ Šepkala som cez slzy. „Viem.“ Šepol mi do vlasov. Sedel za mnou a ja som nevedela, či je to realita alebo len ďalší výmysel. „Skutočne som tu.“ Odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Objal ma a ja som sa opäť cítila v bezpečí. Toto je to, čo som celý čas hľadala a potrebovala. Jeho. „Milujem ťa. Pôjdeme domov.“ Vtisol mi bozk do vlasov.
Som späť. Na všetko a všetkých si znovu spomínam. Predo mnou na zemi sedí Martina a drží ma za ruku. To jej žiaľ ma donútil plakať. Opäť som mala slzy v očiach. Tentoraz však od šťastia. Milujem ich oboch. Neopísateľne. Nekonečne. Logan stál vedľa mňa a usmieval sa na mňa.  „Tak ty si na nás zabudla?“ Posmieval sa mi. Čo by som bez jeho nemiestneho humoru robila?  Usmiala som sa na neho.  Slová sú úplne zbytočné. Na to podstatné slová vôbec netreba. „Kam si mi to zmizla?“ Opýtal sa a prerušil tým moje myšlienky. „Netuším, kde som to bola. Bola som v nejakom lese. Odnikiaľ sa začali vynárať nejaké osoby a znovu mizli v tme. Jedna ma doviedla k tomu svetlu, ktorého si sa mi zakázal dotknúť.“  Zasmial sa. „Nikdy, nikde a za žiadnych okolností sa nepribližuj k žiadnemu svetlu ty blázon.“ Tak ja som blázon? Pousmiala som sa.  V istom ohľade určite som, rovnako ako on. To ma mierne upokojilo.
         Večer som zaspávala s divným pocitom. Čo ak sa znovu stratím? To nechcem. Vôbec. Popravde, sa bojím znovu zaspať. Pozerám na Martinu, ako spokojne spí. Logan ma odzadu objíma a pravdepodobne tiež spí. Nechcem to zisťovať, aby som ho náhodou nezobudila. Sú pri mne a to mi stačí. Pri nich sa cítim v bezpečí. Pootvorili sa dvere a do izby preniklo mäkké svetlo z chodby. „Spíš?“ Opýtal sa ma Loganov otec šepky. Trochu som podvihla hlavu, aby som na neho videla.  „Nemusíš sa báť zaspať.“ Snažil sa ma upokojiť. Posadil sa na posteľ vedľa Logana, čo ho prebralo. V ruke držal niečo malé. Posadila som sa potichu, aby som náhodou nezobudila aj Maťu. Logan sa posadil vedľa mňa a neprestával ma objímať. „Chcel som ti niečo dať.“ Podal mi malý prívesok. Taký ten, do ktorého si môžete vložiť nejakú fotku, aby ste mali milovanú osobu stále pri sebe. Otvorila som ho a vnútri bol na jednej strane Logan a na druhej strane Martina. Podvedome som sa začala usmievať. Je to od neho veľmi milé. „Ak sa znovu stratíš, stačí sa pozrieť dovnútra.“ „Kiež by som sa už radšej nikdy nestratila.“ Pousmial sa, vstal a odišiel. Privrel za sebou dvere a v izbe znovu ostala tma. Jeho jednanie mi prišlo niekedy odmerané. Povedal alebo urobil, čo chcel a ďalej sa nestaral. Proste odišiel a nechal ľudí vysporiadať sa so situáciou.