Iné bytosti 28.časť

+++
          Viem, že je Lenka inteligentná mladá dáma. Nemám dôvod o tom pochybovať. Logan mal vždy dobrý úsudok pri výbere svojich priateľov. Myslel som však, že už je viac pripravená.
          Zišiel som dolu. Manželka sa na mňa usmievala z nádherného obrazu, ktorý som nechal namaľovať pred desiatimi rokmi na naše výročie. Bola skvelá žena. Skvelá matka. Logana milovala nadovšetko, aj keď nebol jej synom. Veľmi ju zlomilo, keď sa dozvedela, že nemôže mať vlastné deti. Takmer sa vtedy zosypala. Snažila sa predo mnou a pred rodinou a známymi tváriť, že je všetko v poriadku. Ja som však vedel, že ju to vo vnútri zožiera a že ak niečo urýchlene neurobím, stratím ju navždy. Mal som priateľku, ktorá pracovala v detskom domove. Sám som začal všetko vybavovať a chodil po celých Štátoch len, aby som našiel dieťa, ktoré bude naše. Vedel som, že ak ju zoberiem so sebou, upne na prvom dieťati, ktoré uvidí a to som nechcel. Hľadal som dieťa, ktoré by bolo, rovnako ako ja, iné. A našiel som Logana. Jeho tmavé, veľké oči ma presvedčili. Okamžite som si ho zamiloval. Po príchode domov s malým Loganom, si ho hneď zamilovala aj moja žena.
           Môj malý chlapček však vyrástol. Možno až príliš rýchlo. Roky ubiehali a ja som si bol istý, že je všetko v našej rodine v poriadku. Emily však túžila po veľkej rodine. Ja som však nechcel pristúpiť na to, aby sme mali normálne deti. Nájsť tie iné bol problém. Veľký problém. Nikto nevie presne zistiť, kde sa narodia. Ani komu. Akokoľvek veľmi by si to človek prial, nemal by šancu to zistiť. Často sme sa kvôli tomu hádali po nociach, kým Logan spal. Ani jeden z nás nechcel, aby zistil, že nie je náš. Je síce silný, no určite by to bola pre neho hrozná rana.
          Posadil som sa na gauč a snažil som sa pohľadom oživiť spomienku na moju milovanú. Ách, ako veľmi mi chýba. Istým, svojským, spôsobom mi ju mladá Lenka pripomína. Tá iskra v jej očiach, keď uvidela prvý krát toto miesto, bola presne rovnaká, akú mala v očiach Emily.  Dal by som čokoľvek za to, aby tu teraz mohla byť s nami. Otrel som si slzu z líca. Už nedokážem byť silný, nedokážem sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nevládzem. Musím deti pripraviť na to, že čoskoro ostanú samé. Nie som najmladší. Značnú časť života mám už za sebou a oni... Oni si na to musia zvyknúť. Snažím sa  nemiešať sa do ich života. Len ich ochraňujem, aby sa im nič zlé nestalo. Neuniesol by som stratu ešte aj ich. Lenku som si veľmi obľúbil. Dúfam, že sa dožijem šťastného konca. Takého, kde budem stáť spolu s Loganom pri oltári a uvidím Lenku kráčať v krásnych bielych šatách k nám. Alebo aspoň takého, kde budú okolo mňa pobehovať malé vnúčence. Budú sa smiať, kričať a ja  budem s láskou na ne pozerať.
          Pre Lenku je však ešte všetko nové. Nemala toľko času, aby sa stihla všetko naučiť. Vlastne väčšinu času, čo ju poznám, bola na tom veľmi zle. Bál som sa o ňu vtedy. Miestami vyzerala ako mŕtva, miestami ako chodiaca mŕtvola. Najviac ma však bolel Loganov žiaľ, ktorý vtedy zažíval. Pred ňou sa usmieval, len aby sa netrápila aj ona. Potajme však plakal, keď jej pripravoval jedlo. Dennodenne sa týral myšlienkou na jej smrť. Bolo mi ho veľmi ľúto. Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som z neho tento strach dostať. Až potom, čo Anthony povedal, že už je z najhoršieho vonku,  s tým prestal. Snažil som sa im pomôcť ako som vedel. Cvičil som s ňou jednoduché rehabilitačné cviky ako s deťmi, kým som bol lekárom. V niečom jej to pomohlo a teraz je opäť v celkom dobrej forme, hoci ešte stále nie v takej v akej bola pred tým. Začal som si trochu vyčítať ten dnešný podraz. Dôverovala mi, že som jej prišiel na pomoc. Nevedela, že ten čaj nie je ako ten pred tým. Zachoval som sa hnusne. Teraz viem, že to bola chyba. Nebola pripravená a ja som zneužil jej dôveru. Mrzí ma to. Mám však istotu, že už sa k svetlu nikdy nepriblíži, hoci som ju k nemu viedol, nakoniec predsa len poslúchla Logana. Preto som jej daroval ten prívesok. Viem, že pokiaľ si spomenie na jedného z ľudí, ktorých miluje viac než seba, bude schopná sa vrátiť do reality. Navyše Logan jej je neustále na blízku.  On ju povedie. Je to šikovný chlapec, stále sa niečomu novému učí. On ju privedie na správnu cestu.
          Mučí ma pohľad na Em. Tak veľmi mi chýba. Ostala mi po nej už len veľká, prázdna diera v srdci. Miloval som ju presne tak, ako Lenka miluje Logana – viac než seba, viac než čokoľvek na svete. Takúto lásku zažije človek len raz za život. Postavil som sa, aby som Emily pohladil po líci, naposledy sa dnes na ňu usmial a pobral som sa spať. Na moje prekvapenie však Lenka sedela na schodoch. Vyzerala ako zlá nočná mora. Doslova sa obklopovala strachom. Nevnímala ma. Skúsil som tlesknúť rukami. Takmer bez pohnutia, len trochu podvihla oči a uprela na mňa temný pohľad.
+++
        „Takéto podrazy sa nerobia.“ Precedila som nahnevane pomedzi zuby.  „Viem. Mrzí ma to.“ Povedal a snažil sa priblížiť bližšie ku mne.  Rozmnožila som energiu ešte ďalej odo mňa. „Čo by na to povedal Logan? Umrel by žiaľom, že mu celý čas klamete.“ Hnevala som sa na neho. Veľmi. Nechcela som mu však ublížiť, to nie. Prišlo mi ľúto toho, že Loganovi vlastne celý život klamali. O mňa vôbec nešlo. To, že ma zdrogoval mi bolo jedno. Ale ak trpí niekto koho milujem... Nie! To proste nedovolím! „Preto sa o tom nesmie dozvedieť. Prosím...“ Jeho kajúcny pohľad a slzy na krajíčku ma takmer presvedčili. Odhodlanie povedať Loganovi pravdu postupne cúvalo za roh mojej duše. Pokrútila som hlavou, zodvihla som sa a zišla som do kuchyne. Pre každý prípad som si okolo seba nechávala štít, ak by sa pokúsil, čo i len priblížiť. Stále som bola na neho veľmi nahnevaná. Naliala som si pohár vody, pre ktorý som sem pôvodne šla, než som započula jeho myšlienky. Vedela som, že ma nasleduje. Otočila som sa a videla som ako sa opiera o stôl v jedálni. „Čo je?“ vyprskla som. Možno trochu prehnane arogantne. „Môžem sa na teba spoľahnúť, že to ostane len medzi nami?“ Ostane... No ešte sa tráp! „Ja som sa na vás rovnako spoliehala a namiesto pomoci ste ma zdrogoval a nechal napospas preludom mojej mysle niekde uprostred lesa.“ „Ver mi nie je to tak ako si myslíš...“ „Nie? A ako to teda je?“ „Nedovolil by som, aby sa ti niečo zlé stalo. Nikdy. To mi môžeš veriť.“ „Ale to som ja vtedy nevedela. Vlastne som nevedela vôbec nič. Bolo to dosť hnusné.“  „Prepáč..“ Sklopil zrak. Jedno posraté ´prepáč´ stačiť nebude. Nie za to všetko, čo som si vypočula. „Tak čo mám urobiť?“ Nekontrolujem svoje myšlienky... Usmiala som sa neho. Ironicky. Nechala som ho tam stáť a odišla som hore na poschodie do izby. Logan na mňa škaredo zazeral. A kruci... „O čom ste sa tam hádali?“ „Nehádali sme sa. Len sme sa trochu nepochopili.“ Snažila som sa trochu zaklamať. Nebola som ďaleko od pravdy. „Mne sa zdá, že ste sa hádali.“ Povedal prísne. „Tak chcem vedieť prečo.“ „Vážne sa tým nemusíš zaťažovať. A nehovor tak nahlas, zobudíš Martinu.“ Miernila som svoj hlas už aj ja. „V podstate mi je to jedno.  Ale aspoň viem aké sú tvoje priority.“ Založil si ruky na hrudi. „Priority? Aké priority? Snáď tu nebudeš robiť žiarlivostné scény. Už pred tým som vám obom jasne povedala, že si medzi vami vyberať nebudem. Tak sa s tým buď zmierite, alebo odídem ja. Navyše v týchto sračkách je to dievča tvojou vinou. To ty si sa tu objavil  z čista jasna a ukázal mi, že nie som normálna. Akosi si však zabudol na to, že ona tu bola oveľa skôr ako ty. Ty to nikdy nepochopiš. Donedávna si mal dvoch milujúcich rodičov. Ja nemám nikoho okrem nej a ešte aj jej sa mám vzdať len kvôli tomu, že som iná?“ Nepáčia sa mi hádky s Loganom. Nepáčia sa mi vôbec s nikým. No už som to zo seba musela dostať. Viem, že ho tá veta o rodičoch ranila. Ja som prišla o oboch naraz, viem ako veľmi tá strata bolí. Nepovedal nič, len sa postavil, prešiel okolo mňa ako by som bola vzduch a odišiel z izby. Nech sa hnevá koľko chce. Ak spolu chceme fungovať, musíme chápať jeden druhého. Sama dobre viem, že je  Martina veľakrát tretie koleso na voze, ale čo mám robiť? Nikoho okrem nás tu nepozná. Možno by pomohlo ak by mal Logan nejakého kamaráta, s ktorým by sme ju zoznámili. Neviem...