Iné bytosti 29.časť

Sadla som si na malý gauč pri okne. Možno som v hádke s Loganom prestrelila. Nemala som tak na neho vyletieť. Poslednou dobou spolu trávime veľmi málo času o samote a nemáme možnosť sa spolu normálne rozprávať bez toho, aby sme neriešili Jeana. Lezie mi to všetko už na nervy. Iba som stále zbytočne podráždená a nakoniec si to odnesie niekto, kto si to vôbec nezaslúži. Viem, že ma Logan miluje, nad tým, že by sme sa rozišli ani nerozmýšľal, ale keď sa k nemu budem takto hnusne správať, nebudeme spolu dlho. Mala by som ho nájsť a ospravedlniť sa mu.
          Našla som ho ako v kuchyni pije čaj. Ten odporný čaj, ktorý mu má dodať potrebnú silu. Prišla som k nemu, aby som ho pohladila. Odtiahol sa aj keď sa na mňa ani nepozrel. Viem, cíti moju prítomnosť, no ja nechcem, aby sa hneval. Pozerala som teda smutne na jeho chrbát. „Agáta odišla.“ Oznámil mi stroho. „Kam?“ „To neviem. No už sa sem nevráti. Zbabelec.“ Zasyčal. Nechápem na čo potom šla s nami, keď si potom len tak zmizne. Alebo potrebovala len odvoz? A vlastne... Je mi to jedno, som tu pre niečo iné. „Je to škoda.“ Poznamenala som len. „Nie je. Mám pocit že v tom má prsty Jean. Tá sviňa sa s ním určite spolčila. Tipujem, že on už dobre vie, kam sme ušli.“ „To by neurobila Logan. Možno ju upodozrievaš neprávom.“ Znovu som sa ho pokúsila dotknúť, no znovu uhol. „Logan, prosím.“ Prosila som ticho. „Nie.“ Odpovedal nahnevane a konečne sa otočil ku mne. Videl, že som smutná. Pri pohľade na jeho prísnu, nahnevanú tvár sa mi tlačili slzy do očí. „Nechcem ti ublížiť.“ Prešiel okolo mňa a vyšiel von. Nenechám to len tak. Potrebujem si to vyjasniť. Nasledovala som ho. „Logan počkaj.“ Otvorila som vchodové dvere. Poobzerala som sa v tme, nikde som ho nevidela. Odišiel. A ja neviem kam ani na ako dlho. Jedno čo viem je, že bol nahnevaný. „Logan!“ Zakričala som smerom k lesu. Nič. Vie, že tam za ním po dnešnom zážitku nepôjdem. „Logan!“ Skúsila som to znovu. Nič. Logan sa neozval. Čo teraz? Na verandu za mnou prišiel jeho otec. „Čo sa deje?“ Opýtal sa rozospato. Pravdepodobne som ho tým krikom prebrala, keď sa mu konečne podarilo zaspať. „Agáta odišla a teraz aj Logan.“ „Akože odišiel? Kam?“ „ Ja neviem kam šiel. Proste odišiel.“ „Logan!“ Zakričal na neho. Určite nás počuje ale neozval sa. Jeho otec sa ho vybral hľadať. Dúfa, že ho dokáže nájsť aspoň podľa myšlienok.
            Ostali sme len my dve. Musím ťa ochrániť, nech sa stane čokoľvek. Pozerala som na Martinu ako spokojne spí. Nemá ani len potuchy o tom, čo sa tu odohralo. Netuší, že sme ostali len my dve. Loganov otec sa nevrátil ani po niekoľkých hodinách. Agáta je nadobro preč a Logan odišiel nevedno kam. Začína svitať a ja som vôbec nespala. Lenže spánok je to posledné na čo teraz dokážem myslieť. Ako to všetko vysvetlím Martine? Beztak sa bála, teraz sa bude ešte viac. A ja neviem, či ju sama dokážem ochrániť. No som odhodlaná urobiť pre ňu čokoľvek na svete. Opäť som si sadla na gauč pri okne a pozerala som von. Každou minutou bolo vidieť lepšie až nakoniec vyšlo slnko a mňa oslepil jeden z jeho lúčov, ktorý sa predral pomedzi vysoké stromy. „Nespala si?“ Opýtala sa ma ticho. „Nie.“ „Kde je Logan?“ Obzerala sa po izbe. „Včera večer odišiel. Odišla aj Agáta. Logana šiel hľadať otec ale ani ten sa nevrátil.“ „Čože?!“ Skríkla.  Som v riti.... „Akože odišli? Kam, pre Boha? A v noci?“ „Neviem. Prvá odišla Agáta. Logan bol nahnevaný, myslel si, že nás prezradila a teraz zdrhla, aby si zachránila krk. Následne na to odišiel. Povedal len, že mi nechce ublížiť a zmizol. Jeho otec ho šiel hľadať. No ešte sa nevrátil. Bojím sa, že sa ani nevráti.“ Sklonila som hlavu. Chcelo sa mi plakať. Bolo mi to všetko ľúto. Nie Loganovou vinou, ale mojou, bola Martina v týchto sračkách. Čo som to len dopustila? Prišla si sadnúť ku mne. Pohladila ma po ramene a objala. Neviem, čo bude ďalej. Neviem, či to sama zvládnem. „Pôjdeme ich hľadať?“ Opýtala sa a snažila sa o úsmev. Otrela som si slzy z oboch líc. „Neviem, kam mohli ísť.  Môžu byť kdekoľvek. Asi by sme mali počkať, či sa nevráti aspoň Loganov otec.“ „A ak sa nevráti?“ „Tak odídeme.“ „Dobre...“ Povedala potichu. Viem, že je úplne na dne. Rovnako ako ja.
           Čakali sme deň, dva dni, tri dni... Týždeň... No nikto sa nevrátil. Každý deň som presedela vonku na verande, ak by sa niekto z nich vrátil, aby som ho videla. Niekde hlboko v mojej duši stále nezhasínalo svetielko nádeje. „Pôjdeme?“  Opýtala sa ma Martina. „Kam pôjdeme? Nikoho a nič tu nepoznáme. Neviem ani ako sa dostaneme odtiaľto. Stále verím, že sa niekto vráti. Prosím, ešte počkajme.“ Súhlasila, že ešte počkáme.
           Darmo sme čakali. Napadol prvý sneh, ale do chaty sa nikto nevracal. Kým sa dalo sedávala som celé dni na verande. Cez noc som nechávala svietiť svetlo, aby vedeli kam majú ísť. Niektoré noci som vyšla vonku každú pol hodinu. Prestávala som dúfať. Nikto sa nevracal. Svetielko nádeje pomaly zhasínalo.