Iné bytosti 30.časť

Takmer každú noc sa budím s divným pocitom, že sa niekto na mňa pozerá. Poznáte tie živé sny, kedy tak veľmi túžite, aby sa človek, ktorého milujete, vrátil až sa vám o tom neustále sníva. Dnes som znovu mala taký sen. Otvorila som oči a zdalo sa mi, že niekto sedí pri okne. Niekto? Logan... Nemohla som uveriť vlastný očiam. Natiahla som ruku, aby som zapla malú lampičku na nočnom stolíku pri posteli. Nebol tam... Sklamanie tentoraz neprišlo. Prišlo prvý raz, druhý raz, tretí raz. Dokonca prišlo aj po päťdesiaty ôsmy krát. Teraz už nie... Viem, že si to len namýšľam.

            Zhasla som. Zavrela som oči a vtom som zdola započula nejaký buchot. Prebrala sa ne neho aj Maťa. Okamžite zo svojho nočného stolíka vybrala zbraň, ktorá tu ostala po Loganovom otcovi. Myslím, že toto jej nepomôže... Celá som sa triasla strachom. Čo to mohlo byť? Obe sme naťahovali uši, čo sa len dalo, ale všade bolo ticho. Nakoniec som sa odhodlala ísť dolu. Ale na to, aby som sa nepremiestnila, som nemala dosť odvahy. Predsa len, čo ak? Pomaly som otvárala dvere a modlila som sa nech ani trošku nezavŕzgajú. Moje prosby boli vyslyšané a ja som sa dostala až ku schodisku. Už odtadiaľ som videla položené tašky s potravinami na kuchynskom stole. Už pred tým som si všimla, že potraviny zo špajze ubúdajú veľmi málo, až takmer vôbec. Niekto ich sem pravidelne nosil. Buď to bol Logan, alebo jeho otec. Preto som v sebe živila to malé svetielko a neprestávala som veriť, že sme v bezpečí a že sa raz niekto vráti. Sadla som si na vrchný schod.

            Premiestnil sa sem. Videla som ako sa z čista jasna objavil v kuchyni. Pohľad na neho mi vyrazil dych. Vyzeral až príliš zanedbane dokonca si nechal narásť bradu. Nie veľkú, ale mal ju. Navyše vyzeral, že aspoň päť kíl schudol. Oblečenie mal špinavé a vyzeral veľmi unavene. Zastavil sa pri stole, aby sa oprel a zhlboka sa nadýchol. Je vyčerpaný, veľmi. „Logan.“ Zašepkala som. Vystrel sa a vyzeral ako by mu telom prešiel nejaký impulz. Pohrával sa s myšlienkou na útek. Nakoniec sa však otočil mojim smerom a pozrel sa na mňa. Nemohla som tomu uveriť. Naozaj je tu. Mala som v hlave toľko otázok. Prečo odišiel? Prečo sa nevrátil? Kde bol? Prečo sa mi neprišiel ukázať? Hlavne to nepokaz dievča... „Ostaneš tu chvíľu, prosím?“ Pomaly som sa postavila a krok za krokom som pomaly schádzala dolu schodmi. Len prosím, nezmizni mi znovu. Nechcela som ho vyplašiť. Naozaj teraz vyzeral ako plachý zajac, ktorý je rozhodnutý utiecť, len čo urobíte prudký pohyb alebo nedajboh vydáte nejaký zvuk. Opatrne som kládla nohy pred seba. Dostupovala som na špičky, aby som bola čo najtichšie. Na poslednom schode som sa zastavila a pomaly som sa zosunula dolu, aby som si na neho sadla. Nespúšťala som z neho oči a rovnako ani on zo mňa. „Povedz mi, prosím, čo sa deje.“ Naďalej som šepkala, no hlas sa mi aj tak triasol. Stál a premýšľal, čo urobiť. Už som ho vymákla. Odchod bez toho, že by som ho znovu spozorovala mu už znovu nevyjde. Prišiel si sadnúť ku mne. „Otec je mŕtvy...“ Pošepkal sotva počuteľne. Bože... Prečo? Nedokázala som sa viac ovládať, musela som ho objať a rozplakala som sa. „Nedokážem ovládať svoje emócie.“ Zmizol mi z náruče. Opäť ma tu nechal samú. Ostala som sedieť na schodoch. Čakala som, či sa náhodou ešte nevráti.

             Jediná, ktorá prišla, bola Martina. Nič sa nepýtala, nič nehovorila. Len sa posadila ku mne a objímala ma. „Bol tu Logan.“ Povedala som jej. „Viem, zlatíčko.“ Odpovedala a pohladila ma po chrbte. „Jeho otec zomrel.“ Vzdychla. „Čo sa stalo?“ „Neviem, to mi nepovedal. Odišiel znovu.“ „Vráti sa, Lenka. Ako každú noc. Sedáva pri tebe a pozerá na teba ako spíš. Nie raz som ho pri tom videla. Nič nehovorí, ani sa ťa nedotkne, len sedí a pozerá sa na teba. Určite mu veľmi chýbaš a robí všetko pre to, aby sa mohol vrátiť.“ Možno mala pravdu. Prekvapilo ma koľko toho vie a nič mi nepovedala. Možno si myslela, že to tiež viem.

             Chápem, že je teraz veľmi citovo rozladený a že je vtedy veľmi ťažké ovládať svoje emócie a preto odišiel. „Poď si ľahnúť. Musíš si oddýchnuť. Poď.“ Pomáhala mi vstať. Nedokázala som jej odporovať. Som vyčerpaná a po dnešnom stretnutí s Loganom totálne zlomená. Jedno však viem. Stále ho rovnako milujem.

+++

          Milujem ju nadovšetko, no nechcem jej nijako ublížiť. Viem, že by mi možno pomohla dostať sa cez toto ťažké obdobie. No strach z toho, že jej, hoc aj neúmyselne, ublížim, keď neovládnem svoje emócie, je väčší.

        Ľútosť. Hnev. Strach... Ani neviem, čo si mám vybrať. Otec tu už nie je, aby mi pomohol a poradil. Ostal som sám, sám na všetko. Kopol som do nejakej krabice od jedla. Prisahám, že Jeana zabijem hneď, ako sa mi ho podarí nájsť. Nebudem rozmýšľať, žiadne hlúpe reči. Jednoducho pôjde bez rozmyslu dolu.  Iba si prilieva horľavinu do ohňa. Najprv moja mama, potom Agáta a nakoniec môj otec. Mal som dobré tušenie, že to celé bol len pasca. Aspoň, že sa mi ho podarilo odlákať skôr ako našiel Lenku s Martinou. Otec mal veľkú smolu, keď ma vtedy šiel hľadať, konal neuvážene a viac sa riadil svojimi citmi ako rozumom. Nestihol som mu povedať, že je to pasca, a že Jean len čaká, kto sa mu do nej chytí a ukáže sa prvý. Nestihol som a kvôli tomu je teraz mŕtvy. Sakra! Aspoň, že sa ho tá suka Agáta snažila zachrániť. Pôvodne to mala byť pasca pre mňa. No ja som to odhalil skôr, než im to vyšlo.

          Nedokážem ju dostať s hlavy. Stále ju mám pre očami. Cez deň chodí ako prízrak okolo mňa. Usmieva sa, nič nehovorí. Potom zmizne. Vidím ju v noci v každom sne ako ma prosí, aby som sa k nej vrátil, aby som jej pomohol. Je všade okolo mňa. Všetko mi ju pripomína. Stále okolo seba cítim jej vôňu. Moja láska... Tak veľmi sa k nej chcem vrátiť, aby sa konečne necítila taká opustená.  Aby už nikdy nebola smutná. Aby už nikdy neplakala.

+++

           Prešiel ďalší týždeň. Nestrácala som nádej. Stale som verila Martininým slovám, že sa  Logan iste vráti. Potrebuje čas a ja to chápem. Počkám na neho tak dlho ako bude potrebovať. Dúfam len, že sa mu za ten čas nič nestane. Začala som sa venovať bežným veciam. A dokonca som sa začala normálne stravovať. Stále viac a viac som sa tešila, že už dlho nepotrvá kým sa mi Logan vráti. Sama seba som presviedčala, že jto pravda. Že naozaj si len nenamýšľam hlúposti.                        
            Viem, že je tu. Ucítila som jeho prítomnosť. Zastala som, aby som sa dokázala nadýchnuť. Bráni mi v tom veľká hrča v krku utvorená zo strachu. Strachu z toho, že znovu odíde. Že mi znovu niekam zmizne. Že sa stratí a nebude si už ku mne vedieť nájsť cestu. Otočila som sa, aby som sa presvedčila, či je tu naozaj. Bol. Stál tak blízko a usmieval sa na mňa. Teraz už nevyzeral tak strhane a zničene ako pred tým. Čo sa to s ním stalo? Určite ho ten úsmev vyčerpáva. A možno sa mu podarilo preniesť sa aspoň cez časť toho všetkého, čo sa stalo. „Milujem ťa.“ Vydýchol mi do vlasov, keď ma objal. Konečne sa pocit domova a istoty vrátil. Sme spolu a spolu zvládneme všetko. „Aj ja teba Logan. Veľmi. Prosím, ostaň tu s nami.“ „Poď si oddýchnuť. Potrebuješ to.“  Pohladila ho Maťa po ramene a usmiala sa na neho. Vedela som, že sa z jeho návratu rovnako teší. Samé sme tu prežívali obrovský strach, obrovský žiaľ, ale oplatilo sa čakať. Oplatilo sa nevzdať sa hneď. Svetielko nádeje v mojej hrudi explodovalo a rozlialo sa mi po celom tele. Už ho nepotrebujem. Všetko, čo potrebujem mám pri sebe.