Iné bytosti 31.časť

Dni ubiehali a Logan sa cítil  lepšie. Bolo mi jasné, že to nebude chvíľková záležitosť a že bude potrebovať veľa času kým sa úplne spamätá. Živil v sebe toľko nenávisti a to ho hnalo vpred. Niekoľko krát potajme odišiel hľadať Jeana, ale vždy sa vrátil. Všimla som si, že sa naučil premiestňovať rovnako ako jeho otec. Bála som sa o neho, keď takto odchádzal. Nemala som tak žiadnu istotu, že sa mu nič nestane. Martina sa presťahovala do vedľajšej izby a my sme tak mali viac času na seba. Náš vzťah sa výrazne zlepšil. Nehovorím, ani pred tým ako odišiel, to nebolo zlé, len sme neboli skoro nikdy osamote. Do vzťahu patrí aj láska, romantika, rozhovory o všetkom. A to nám chýbalo.
           Logan je znovu mimo. Zas niekde naháňa Jeana. Pre istotu mi tu tento krát nechal svoje telo. Nedýcha, nehýbe sa. Srdce mu nebije. Čas sa celkom úplne zastavil. Už viem aké je to ležať vedľa živej mŕtvoly. Presne nejako takto sa cítil aj on po tom, čo sme ušli k jeho rodičom. V poslednej dobe mám veľmi veľa času na to, aby som premýšľala. Zamýšľala som sa už nad kadečím no stále sa vraciam k tomu, čo mohlo byť inak ak by nás Jean vtedy nenašiel. Dlho ma strašil obraz, keď sa znenazdajky zjavil predo mnou. Pokým bol Logan preč jeho obraz sa niekoľkokrát vrátil, no už sa ho nebojím. Živím  v sebe rovnakú nenávisť ako Logan. Všetky svoje pocity prenáša na mňa. Ja som s tým ale súhlasila, aby som mu pomohla sa kontrolovať.
         Je preč už pomerne dlho. Cez tmavé závesy na oknách začína presvitať svetlo. Viem, že sa nemusím báť. Určite sa vráti a tak ho nechávam ležať. Určite bude vyčerpaný a hladný. Zišla som teda dolu do kuchyne  a chystala som sa pripraviť raňajky. Začala som krájať chlieb, keď som za sebou niekoho ucítila. „Kuk.“ Prehovoril na mňa hlboký mužský hlas našim jazykom. Položila som ruky na pracovnú dosku a naklonila som hlavu na stranu. „Jean?“ nechcela som sa otočiť. Dúfala som, že je to len zlý sen. „Koho si čakala?“ Opýtal sa ironicky. „Snáď nie Logana.“ Klam dievča, klam, čo to len dá! „Nie. Keď nepríde, dáš si so mnou raňajky ty?“ Otočila som sa k nemu. Maximálne som predstierala nezáujem a vľúdne som sa na neho usmievala. Na moje prekvapenie si sadol k stolu. Tak fajn. „Prečo si tu? Naraňajkovať si sa asi neprišiel.“ „Prečo nie?“ Odpovedal pohotovo. Položila som teda pred neho tanier s chlebom. „Trošku skromné..“ Poznamenal ironicky. „Neviem na aký luxus si zvyknutý.“ Mykla som plecom a z chladničky som vybrala maslo a salámu. „Môže byť?“ Opýtala som sa jedlo som pred neho pekne položila, aj keď som mala chuť mu ho hodiť do ksichtu. S chuťou sa pustil do jedla. Nechápem túto jeho návštevu. Nevyzerá, že by ma chcel zabiť. Urobil by to už dávno. „Tak čo tu chceš?“ Opýtala som sa znovu. Takmer mu zabehlo. „ Povedz jej, aby odložila tú zbraň. Neprišiel som ti ublížiť. Už som to mohol urobiť dávno, ale načo?“ Poprosila som Martinu, ktorá stála za ním, aby tu zbraň zložila. „Spokojný? A teraz mi láskavo povedz, čo chceš.“ „Teba.“ Odpovedal stroho. Akože mňa? Zdvihla som jedno obočie. Pochopil, že taká odpoveď mi nestačí.