Iné bytosti 32.časť

„Potrebujem ťa na dokončenie môjho plánu...“ „Akého plánu?“ Skočila som mu do rečí. Štve ma jeho správanie. Napochoduje si sem a tvári sa ako majster svete a ešte chce odo mňa pomoc. „Hovoríš, ako by si o mojich plánoch nevedela.“ Zasmial sa. „Čo o nich mám vedieť? A vlastne...  Načo potrebuješ práve mňa?“ „Stretol som ženu. Matku. S dvoma deťmi. Nič nehovorila. Len sa na mňa usmievala. Zo všetkých ľudí si na ulici vybrala mňa..“ „No a? veď to mohla byť náhoda.“ „Nebola to náhoda. Bola iné. A jej deti. Takého človeka nestretneš hocikedy.“ „Celkom nerozumiem tomu, čo mi chceš povedať.“ „Bola si to ty..“ Natlačil si do úst ďalší kus chleba. Tentoraz zabehlo mne. Musela som sa postaviť a ísť sa napiť. Ja a deti? Nie... Nie, určite som to nebola ja. „Ako vieš, že som to bola ja?“ Opýtala som sa ticho. „Viem. A ak pôjdeš so mnou ukážem ti to.“ „Nie.“ Povedala som rázne. „Nepôjdem nikam, môže to byť len ďalšia tvoja hlúpa pasca.“ „Oceňujem tvoju obozretnosť. No neuvedomila si si pár vecí. Dostal som sa sem. Ak by som ťa chcel zabiť urobím to už hore. Mal som možnosť zabiť tam aj Logana. Aj tú tvoju nebezpečnú kamošku. Nie si tu premiestnená bolo by to až príliš ľahké. Zatiaľ, čo mne  sa nič nestane, vy by ste všetci boli už mŕtvy.“ S každým slovom pohupoval hlavou z boku na bok. Najradšej by som ho udrela. Ale je pravda, čo hovorí. Mohol ma zabiť už pred tým. Neurobil to. „Kde je Logan?“ „Ktorý?“ znovu sa zarehotal. „Určite sa sem tak skoro nedostane. To sa skôr zblázni, stačí len, aby si sa ma začala báť.“  „Báť sa teba?“ Vysmiala som ho. „Som rád, že som ťa pobavil. Tak ideš?“ Natiahol ku mne ruku. Posadila som sa nazad k stolu. Ruky som si na protest založila na prsiach. „Čo z toho budem mať ja?“ Namyslený tón mi vyšiel dokonale. „Čo si len zažiadaš.“ Vyceril na mňa zuby v širokom úsmeve. „Nadosmrti na nás zabudneš. Myslím do tvojej smrti...“ „To je myslím trochu ťažko zvládnuteľná požiadavka.“ Skočil mi do rečí. „V tom prípade, zabudni na moju pomoc.“ Ironicky som sa na neho usmiala. Úsmev mu z tváre nadobro zmizol. Ejha... Takúto odpoveď asi nečakal. Postavil sa. Myslela som, že je na odchode. „Tak kde to máme toho Logana? Stále odpočíva?“ Žmurkol na mňa jedným okom a vybral sa smerom ku schodom. „Jean!“ Skríkla som na neho. So  mnou nech si robí, čo chce, ale mojim blízkym ubližovať nebude. Zastavil sa. „Naposledy sa pýtam. Ideš so mnou?“ Nemám na výber. „Nemôžem odísť bez nej.“ Ukázala som rukou na Martinu, ktorá stále stála ako prikovaná k zemi na tom istom mieste a v ruke neiste zvierala zbraň. „Tak si ju zober so sebou.“ Mykol plecom. „Ale tú zbraň nech radšej nechá doma. Mohla by si s ňou ublížiť. A to by si nechcela, že nie?“ Vydierač. Zobrala som Martine zbraň z ruky a položila som ju na stôl. Vzala som ju za ruku. „Pôjdeme s ním. Sľubujem ti, že sa ti nič nestane.“ Podala som Druhú ruku Jeanovi. „Tak sa mi to páči. Nemám rád, keď mi ľudia odporujú.“ „Vydieranie je tvoja silná stránka.“ Skonštatovala som sucho.