Iné bytosti 33.časť

Zaškeril sa na mňa v akože úsmeve. „Zvládne cestu?“ Ukázal prstom na Martinu. „Áno.“ Mykol plecom a pokrčil ústami.  Ucítila som nepríjemný impulz, ktorý mi prešiel telom. Martina odpadla. Než som sa stihla spamätať svet sa stiahol do úzkej špirály a boli sme niekde na ulici, na ktorej nebolo ani živej nohy. Pravdou je, že ani mŕtvej. Ostala som teda na pochybách, či je to dobré alebo nie. Najviac ma však trápila Martina. Viem, že žije. Tlkot jej srdca doslova počujem. Pulzuje mi v ušiach. „Čo si jej urobil?“ Opýtala som sa nahnevane. „Nič.“ Stiahol bradu. „Kde to sme?“ „V budúcnosti. Našej budúcnosti.“ „Bez ľudí? Toto je tvoj plán? Aby na svete neostal nikto?“ „Akože nikto? Ostali len iní. To je predsa pekná predstava nie?“ „No to veru nie je. Mal by si prestať byť taký egoistický. Dobre, keď chceš mať na svete len iných, prečo potom zbytočne umreli v Thomasovom dome, pri výbuchoch tvojich bômb, prečo umrel Loganov otec a v neposlednom rade, prečo umrela Agáta. Všetci  z nich boli iní. Nehovoriac o tom, že sa s Loganom naháňate ako dva psy...“ „Tak počkať! Ja ho nenaháňam. A ani teba, ani nikoho. To Logan sa ma snaží nájsť za každú cenu. Lenže hľadá ďaleko a ja som až príliš blízko.“ „Príliš blízko? Čo to znamená?“ Zasmial sa. Prevrátila som očami. „Načo sme tu? Začni mi odpovedať, inak odídem.“ Menšia vyhrážka nezaškodí. „Kam by si chodila?“ Rehotal sa ďalej. „Hocikam, kde ma blázon ako ty, nenájde.“ Konečne sa prestal rehotať. „S tým bláznom máš pravdu. Mimochodom jeden ťa pravdepodobne bude čakať doma.“ Logan? Podarilo sa mu vrátiť? Možno ho Jeanova prítomnosť nejako blokovala a bránila mu vrátiť sa. Musel sa nejako poistiť, aby som s ním šla. Určite teraz vyšiľuje. Viem aký je, keď ma nemá pod dozorom. Navyše teraz som niekde s niekým kto mu zabil rodinu aj niekoľko priateľov. Riskujem. Viem. Veľmi riskujem. Ale radšej nech umriem ja ako by mal ublížiť jemu, keď sa mu nemohol vôbec brániť. Jean nehrá férovo, to som už zistila. No radšej si budem nahovárať, že mu môžem dôverovať v tom, že mi neublíži, ako by som mu mala ukázať strach. „Niekoho ti ukážem. Poď.“ „A čo ona?“ Zatváril sa znechutene podišiel k Martine a chytil ju za ruku.  Ona opatrene otvorila oči. Pomohol jej posadiť sa. „Nemá na každom rohu odpadávať.“ Zašomral si popod nos.  Čo? Nie som taká hlúpa ako si myslí. Čupla som si k nim. „Veľmi dobre viem, že si to urobil naschvál.“ Precedila som pomedzi zuby a zazrela som po ňom. Pomohla som Mati vstať. „Si v poriadku?“ Opýtala som sa držiac ju za ruky. „Keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že ju miluješ viac ako Logana.“ Chlípne sa usmieval. Ako čo mu mám na toto odpovedať? Nemám náladu tu s ním vtipkovať. Tak nech láskavo ukáže, čo chcel a vypadneme. A nech z nášho života vypadne aj on. 
          Vybral sa smerom k opustenej budove. Nebolo to ako by svet zničili vandali alebo nejaká živelná pohroma. Všade bol poriadok. Budovy boli čisté, okná a dvere na nich celé. Ale nikde ani živej duše. Otvoril veľké drevené dvere a rukou nás pozýval dnu. Ostala som stáť. Vedela som, že sa Martina bojí. Nie len o seba ale hlavne o mňa. To ma zvnútra rozožieralo ako kyselina. Zopakovala som to, čo urobil on. Ponúkla som ho rukou nech ide dnu prvý. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nepáči sa mi, že mi neveríš.  Mučil ma jeho hlas v hlave.
            Má ma dokonale prečítanú bez toho, aby som tomu mohla nejako zabrániť. Vidí a počuje moje myšlienky. Je na mňa naviazaný, preto si ma dokáže všade nájsť. Začalo to strachom z neho keď sme sa videli na schodoch. Už vtedy sa ku mne pripútal. A ja? Ja som tomu nedokázala zabrániť. Koniec koncov som o tom nemala ani potuchy. Je to puto rovnaké, aké máme s Loganom. Ibaže toto puto je jednostranné. Zatiaľ čo my s Loganom sme na seba naviazaný obaja, jeden druhého ochraňujeme, vzájomne cítime všetky svoje pocity, s Jeanom je to len z jeho strany. Nahnevalo ma, že som sa to dozvedela. Pustil ma do svojej mysle len, aby mi ukázal ako mi v každej situácii je blízko. Dokonca aj keď bol Logan preč, to on sedával na gauči pri okne. Tie sny, ktoré som mala vlastne neboli sny. Bola to realita, ktorú si ale stále odmietam pripustiť. Doviezli sme sa výťahom na najvyššie poschodie budovy. Celý čas sa vo výťahu debilne usmieval. Ako by si liboval na mojom utrpení z toho, čo som zistila.  „Sme tu.“ Povedal ešte skôr ako sa dvere stihli otvoriť. Jedno však viem. Nejde mu o to, aby nám dnes ublížil. Možno inokedy. Možno, keď  mu odmietnem pomôcť v jeho šialenom pláne.

          „Lenka!“ Rozbehla sa oproti mne nejaká žena. Zozadu ju osvetľovalo jasné slnko z okna. Nevidela som ju, len jej siluetu. No jej hlas mi bol známy. Až dôverne známy. Mama? Cítila som ako ma pichlo v hrudi. Srdce mi zvieral jeden ukrutný kŕč a nemohla som sa ani pohnúť. Nemohla som zo seba vydať ani hlások. Bola som paralyzovaná. Skutočne je to moja mama? „Dokážem vrátiť každého, kto umrel, späť. Stačí povedať.“ Odpovedal mi.
      Láska k matke je nekonečná. Nikdy neskončí. Tak ako trvá kým je na žive, tak isto trvá aj po smrti. Vtedy človek miluje spomienku. Miluje fotku. Miluje veci, ktoré patrili jej. Miluje všetko, čo mu aspoň máličko pripomína matku. Hodila som sa jej okolo krku. Oslobodzujúci pocit. „Neplač dievčatko moje. Neplač.“ Pohladila ma po vlasoch.