Iné bytosti 35.časť

Čo je lepšie? Stáť tu zoči-voči Jeanovi? Alebo stáť zoči-voči smrti. „Neumrieš.“ Skôr než som nejako stihla zareagovať hladil ma po líci. Prudkým pohybom som odrazila jeho ruku. Nechcem, aby sa ma dotýkal. Protiví sa mi celý aký je. Ustúpila som o krok vzad. „Viem veci, ktoré úbohý Logan nevie. Navyše neviem prečo utekáš, to ty si chcela ísť sem. Si tu, a čo teraz? Ujdeš?“ Nie! To rozhodne nie. Urobila som krok v pravo. „Krok v pravo.“ Oznámil mi. Urobila som jeden doľava späť. „Krok v ľavo.“ Znovu mi oznámil môj pohyb. Dobre, keď sa chce hrať. Postavila som sa znovu pred neho. Bol tak blízko, že som mohla cítiť jeho teplý dych. Sústreď sa! Čo robí on? Dokážeš to isté. Nádych, výdych. Nádych výdych. A znovu nádych a znovu výdych. Ak je on naviazaný na mňa v istom zmysle to puto musí byť aj z mojej strany. Aspoň máličko. Nádych, výdych. Je to tu. Znovu dvíhal ruku, aby sa ma dotkol. Miesto toho, aby som znovu udrela po jeho ruke, dostal poriadnu facku on. Konala som bez uváženia. Nemal šancu sa jej uhnúť. Viem, že pár krokov poodišiel. Skóre 1:0, pre mňa.
           Nemám náladu robiť si z neho srandu. Zazerala som do tmy. „Ja som ti neublížil.“ „Že nie? Zabil si Loganovi oboch rodičov, spôsobil si traumu a strach do konca života Martine.“ Smerovala som k nemu. „Nemáš ich tak ochraňovať. Od začiatku si sa mohla pridať ku mne.“ „Akého začiatku? Ty si mi nedal na výber. Pripútal si sa ku mne a ničíš život ľudom, na ktorých mi záleží. Po tom všetkom nekonečnom strachu z teba, si sem napochoduješ a tváriš sa, ako môj dávno stratený kamarát.“ Kričala som na neho. Nezmohla som sa na nič iné len, aby som ho rezignovane buchla do hrude oboma rukami. Chytil ma rukami za obe zápästia. „Kľudne môžu zomrieť ďalší ľudia, len aby si pochopila, že cesta, ktorou ideš nie je správna.“ „Ďalší ľudia? Ako ty, sakra, vieš, čo je pre mňa správne alebo nie!“ Snažila som sa od neho dostať. „Nikam nepôjdeš. Nikam! Rozumieš?!“ Zhúkol po mne.
         Zatváram oči pre ilúziou, ktorú mi ukázal. „Chcela si odísť, tak sa pozeraj, čo sa v tej tvojej budúcnosti stane. Za čo tak bezhlavo bojuješ.“ Videla som seba. Tehotnú. Možno siedmy alebo aj ôsmy mesiac. S Loganom sme sa hádali až nakoniec zobral z gauču kufor a zabuchol za sebou dvere. Ja som ostala bezducho stáť. Zízala som na dvere pred sebou až kým som sa nerozplakala. Zosunula som sa k zemi. V skutočnosti sa mi tiež tlačili slzy do očí. „A vieš čo nastane potom?“ Pokrútila som hlavou. „Tak sleduj... To dieťa je Loganove.“ Kráča ulicou ako duch. Cestou vráža do okoloidúcich ľudí, nakoniec zastane uprostred parku s malými deťmi. Ono samo nie je staršie ako oni. Logan sedí na lavičke a prstom ukazuje na jedno z detí. To moje bez najmenších námietok pristúpi k dieťaťu na hojdačke. Zhodí ho z nej a odtrhne mu hlavu. „Dosť!“ Vykríkla som. Čakala som budúcnosť akúkoľvek, ale takúto teda nie. „Prečo mi to ukazuješ?“ „Hrdo sa biješ do pŕs, za ľudí, ktorí ťa zradia, by si položila ruku do ohňa. Čo ruku. Pokojne by si do toho ohňa skočila celá.“ „Neverím ti. Neverím tomu čo mi ukazuješ.“ Zlostne ma zdrapil za rameno. „Myslíš, že ti klamem. Tak sa pozeraj čo spôsobíš!“ Syčal cez zaťaté zuby. „Nie!“ Zavrela som oči, nechcem vidieť už nič. Vôbec nič. „Tak sa pozeraj!“ Kričal. „Nie!“
„Ako chceš. Nútiť ťa nebudem.“ Ostalo ticho. Už nikto nekričal. Nikto neplakal. Znovu ma obklopovala tma jeho brlohu. „Prečo to robíš? Prečo sa ma snažíš zničiť?“ „Zničiť? Potrebujem ťa v najlepšej forme. Priuč sa niečomu a ja si po teba prídem, keď bude treba. Prisahám, že dovtedy tebe aj tvojej kamarátke dám pokoj.“ „A čo Logan?“ „Pokiaľ neprestane s tým lovom na mňa, skončí veľmi zle.“ „Vieš, že neprestane. Ani vtedy ak mu to poviem ja. Ak sa dozvie o dnešku bude sa snažiť ešte viac.“ „Ale on nemá žiadnu šancu.“ Rozčuľoval sa. Akože nemá? To si snáď nemyslí, že je najmocnejší zo všetkých.  „To sa ešte uvidí.“
            Logan sa nevracal niekoľko ďalších dní. Znovu som o ňom nič nevedela. Znovu sa neozýval. A vlastne... Je to moja vina. Nenašiel nás doma, boh vie, čo si myslel. Hrala som sa s náhrdelníkom, ktorý mi daroval jeho otec. Je pravda, že ak budem naozaj veľmi chcieť dokážem sa dostať k ľuďom, ktorých milujem? Milujem? Po tom čo mi prednedávnom ukázal Jean som bola zmätená. Nevedela som či je to len jeho výmysel alebo je to naozaj moja budúcnosť.
           Sedím v obývačke na mäkkom gauči a hľadím niekam pred seba. Prestávam vnímať realitu ako takú. Všetko sa mi zdá ako ilúzia. Ako keby toto všetko bol len zlý sen. Viem, že za tento stav mojej mysle môže Jean. No doteraz som sa ho nepokúsila vyhľadať. Viem,  že je niekde nablízku. Tu jeho odpornú energiu cítim všade, kde sa pohnem. Sľúbil však, že mi dá pokoj. Ibaže... Potrebujem vedieť, kde je Logan a to či je v poriadku. Postavila som sa a začala som sa prechádzať po miestnosti ako zúrivý lev. Nedá mi to. Koľko je tomu, čo si zas Logan niekam zmizol bez vysvetlenia? Takmer mesiac a za ten čas o sebe vôbec nedal vedieť. A tentoraz o ňom nič nevie ani Martina. Žeby mal Jean predsa len pravdu a láska, ktorú som k nemu cítila bola len jednostranná. Nevydržím to. Nemôžem sa takto už viac týrať. „Jean!“ Takmer okamžite sedel na gauči, kde som sedela pred tým. Znovu ten jeho debilný úsmev. Bila by som ho za to, ako sa teší z môjho nešťastia. No je jediný kto mi môže pomôcť nájsť Logana.