Iné bytosti 36.časť

„Potrebujem pomoc.“ Cítila som sa previnilo, že práve od neho musím žiadať pomoc. Žiaľ. Inak sa nedalo. „Viem.“ Odpovedal suverénne. Prevrátila som očami. Nakoniec som ich prižmúrila. „Dobre, ty chytrák, tak kde je?“ Posadila som sa na druhý gauč oproti nemu. Delil nás len malý, asi šesťdesiat centimetrov široký, konferenčný stolík. Hlavou mi prebehli rôzne scenáre toho, ako by som ho najrýchlejšie zabila. „Kde je kto?“ Uškŕňal sa. „Kto asi? Koho môžem hľadať? Logan, predsa.“ Ďalšie pomyselné zabitie. „Neviem, kde je tvoj milovaný Logan.“ Rehotal sa. Určite.. On a niečo nevedieť? To asi ťažko... „Samozrejme. A tomu mám akože veriť?“ Zazerala som na neho s kamennou tvárou. Nemám náladu na žarty a už vôbec nie s ním. Možno keby prišla Martina a povedala mi nejaký trápny vtip, ktorý poznám už desať rokov, zasmiala by som sa. Ale on? „Vyklop láskavo, kde je. Nebaví ma sa tu s tebou dohadovať.“ „Ja som v tvojej prítomnosti, náhodou, veľmi rád.“ „Kde-je-Lo-gan?“ Vyslabikovala som. Pripadám si ako v pomocnej škole. Aj hluchonemý a slepý debil by pochopil, čo od neho chcem skôr, ako to vytiahnem z Jeana. „Od-kiaľ-to-mám-asi-tak-ve-dieť?“ Rovnako slabikoval. „Nehovor mi, že ho nevieš nájsť.“ „Viem, ale to si odo mňa nechcela. Chcela si, aby som ti povedal, kde je. A to neviem.“ Prisahám, určite mi tečie pena z úst. „Nájdi ho.“ „Ako?“ zdvihol jedno obočie a urobil nejakú hlúpu grimasu. „Prosím.“ Nehorázne, ale nehorázne ma štve. On odo mňa niečo chce a ja sa mu ešte musím prosiť. Viem, že ho Logan niekde hľadá. Jean zasalutoval a zmizol. Chvalabohu. Netrvalo by dlho, kým by som na neho nevyletela za tie jeho sprosté reči, ako je rád v mojej prítomnosti. Mňa jeho prítomnosť teda vôbec neteší. Je však pravdou, že v poslednej dobe už k nemu nechovám takú nenávisť. Proste jeho stálu prítomnosť akceptujem, ale nepotrebujem ju. Ani ju nevyhľadávam a ani nechcem. Ale prečo potom robí Loganovi napriek? Mal mu dať pokoj. No zas na druhej strane... Logan nevie čo sa tu stalo. Možno si myslí, že mi nejako ublížil alebo, že ma drží ako rukojemníka a tak nehľadá len jeho ale aj mňa. Keby sa tak aspoň raz vrátil, aby som mu to mohla vysvetliť... Ale čo mu poviem? Že som dobrovoľne odišla s Jeanom, že mi ukázal mojich aj jeho mŕtvych rodičov, že mi ukázal budúcnosť, že som k nemu bola tak blízko a nezabila som ho? Z toho by nadšený teda nebol. Ani z toho, že som pristúpila na nejakú dohodu s ním. A už vonkoncom by nebol nadšený z toho, že je na mňa naviazaný a že ho žiadam o pomoc. Som v poriadnom prúseri... Sakra!

       Pozerám von veľkým francúzskym oknom a poklopávam na neho prstami. Nech mi nehovorí, že nájsť niekoho, kto sa ho snaží zabiť, trvá tri hodiny. „Ospravedlňujem sa. Musel som niekoho zabiť.“ Myklo ma. Znovu ma chytal odzadu za vlasy. Čo to je? Nejaké znamenie, že ju tu? „Snáď nie.. „ Nedokončila som „Nie.“ Postavil sa vedľa mňa. Nevyzeral nebezpečne. Skôr, ako by ho niečo trápilo. Nejaké divné, sebe vražedné sklony vo mne chceli zistiť, čo. „Je tu pekný výhľad.“ „Nie si tu preto, aby si sa kochal výhľadom.“ Odbila som ho. „Prečo sa vlastne takto ku mne správaš?“ Otočil sa ku mne. Prepaľoval do mňa očami dieru. Neuhla som mu pohľadom, tentoraz som ochotná mu čeliť za každú cenu. Zaťala som zuby a nespúšťala som z neho zrak. Prečo vlastne? Neurobil mi nič. Ak nerátam rozbité dvere na mojom byte. „Ubližuješ ľuďom, ktorých mám rada.“ Vysúkala som zo seba nakoniec. Slabý argument... „Keď si to zaslúžia.“ Mykol plecom a otočil sa znovu k oknu. Zaslúžia? „Logan je v bludisku.“ Odišiel. Snáď som ho neranila. Vyzeral dosť sklamane. Navyše odišiel bez zbytočnej poznámky, to sa mi nezdá.

         Noc, čo noc sa mi sníva s Loganom. Nič krásne. Nič romantické. Sníva sa mi o tom, ako ma opúšťa. Zakaždým, nech urobím čokoľvek a akokoľvek sa snažím ten sen zmeniť, on stále nakoniec odíde. Už zas. Cítim jeho prítomnosť. „Viem, že si tu.“ Sedel v pri okne potichu. „Príde mi to úchylné.“ Otočila som sa na druhú stranu, aby som ho nevidela. „Keď tak nad tým uvažujem.. Prečo si ho nezavoláš?“ Konečne prehovoril. „Začínaš mať strach. Je nebodaj blízko?“ Šomrala som. „Keby on vedel, aká dlhá cesta ho ku mne ešte čaká, mučil by radšej teba, aby si ho ku mne doviedla.“ Potiahla som si prikrývku vyššie. „Vypadni.“ „Nemôžem.“ „Pre boha, Jean. Choď sa vyspať. Ja tiež potrebujem spať.“ „Len som sa chcel presvedčiť, či si v poriadku.“ „Neumieram. Keby áno, určite by si to vedel, ako prvý.“ „Veď práve...“ Odišiel. Jeho hlúpa poznámka o tom, že keby Logan vedel, aká dlhá cesta ho ešte k Jeanovi čaká, tak by ma radšej mučil, aby som mu povedala, kde je, mi nedala spať. Zas raz odišiel s hlúpou odpoveďou, bez vysvetlenia. Logan by snáď nebol schopný ma mučiť. Snáď...

         Do rána som sa prehadzovala. Nemohla som zaspať. Každý deň mi dá Jean chrobáka do hlavy a ja potom ako magor o všetkom uvažujem nekonečne dlho. Logan je preč, Martina sa mi snaží vyhýbať, keď vidí akú mám náladu. Nemám žiadne rozptýlenie. Ale čo tu mám robiť? To mám snáď ísť do lesa a zabiť medveďa, aby som si dokázala, že na to mám dostatok síl? ´Walking alone´- zaznelo z rádia v nejakej pesničke. Všetko. Ale že úplne všetko okolo mňa sa mi snaží nahovoriť, aby som ostala sama. Martinu ale neopustím, ani za svet.                     „Jean!“ Bežala som akurát dolu schodmi a za cesty som si obliekala sveter. Som rozhodnutá ísť za Loganom a presvedčiť ho, aby sa vrátil. Nemá zmyslel, aby ho naháňal. „Ideš niekam?“ Opýtal sa ma. Ledva som pred ním zabrzdila. „Za Loganom.“ „No fajn. Ale ako ho chceš nájsť?“ Opýtal sa ironicky. „Ty mi v tom pomôžeš.“ Oznámila som mu na rovinu. „Poznám lepší spôsob.“ Chytil ma pod krk a oprel o stenu. „Zbláznil si sa?“ Ledva som dokázala hovoriť. Ľutovala som v tej chvíli každú jednu sekundu, čo som mu verila.