Iné bytosti 37.časť

Na ten šialený výraz v jeho tvári sa nedá zabudnúť. Myslím, že toto bude moja ďalšia mora. Objavil sa tu Logan. Jeho prítomnosť cítim kedykoľvek, dokonca aj vtedy ak umieram. To čo sa odohrávalo ďalej už boli len sekundy. Videla som Jeana ako žmurkol jedným okom. Pustil ma. Vypálil Loganovi, ktorý stál za nim, spakruky takú ranu, až sa zložil k zemi. S úsmevom na tvári odišiel. Naozaj hlúpy plán, no vyšiel mu. Ledva som lapala po dychu, no prvé čo som urobila, bolo to, že som šla ratovať Logana.  Chcela som ho chytiť za ruku a pomôcť mu vstať, no od ma odstrčil. Utrel si opakom ruky krv na brade z rozbitej pery.  Stála som vedľa neho s otázkou na kraji jazyka. No on vyzeral ako by ma vôbec nepotreboval. Nahnevane vstal, zazrel po mne a odišiel do kuchyne. Z mrazničky vybral kus zamrznutého mäsa a obalil ho utierkou. Tváril sa ako by mu na mne vôbec nezáležalo. Ako by ani nevidel, že ma Jean takmer uškrtil. Zatmelo sa mi pred očami. Svet sa odrazu začal točiť. Odpadla som.
           Niekto ma hladí po vlasoch. Opatrne otváram oči. Sklamanie prichádza hneď ako uvidím Jeanovu siluetu. „Tak čo? Ešte stále ho rovnako miluješ?“ Posmešne sa opýtal, len čo som otvorila oči poriadne. „Kde je?“ Okamžite som sa posadila. „Odišiel. Len čo si odpadla. Vykašľal sa na teba.“ „To nie je pravda.“ Snažila som sa ho presvedčiť. Alebo seba? Do izby vošla Martina. Priniesla pohár s vodou. Jeana oblúkom obišla. Chápem jej strach. Pred chvíľou sa ma pokúšal zabiť a teraz tu znovu sedí pri mojej posteli. „Budeš ... V pohode?“ Opýtala sa roztraseným hlasom. „Nevidela si Logana?“ Opýtala som sa pre istotu aj jej. „Odišiel hneď keď si odpadla. Tento... On sa pri tebe hneď objavil a odniesol ťa sem.“ Pozerala na neho s veľkou nedôverou.  Aj v tomto ju chápem. „Naozaj len tak odišiel? Ani sa o mňa nezaujímal?“ Pokrútila hlavou. „Nie.“ Dodala. Ale čo to má vlastne znamenať? Prišiel predsa kvôli mne. To ho Jean tak naštval, že ma mal úplne na háku, nerozumiem tomu...
           V noci som sa zobudila na rovnakú nočnú moru. Znovu ma myklo, keď som si, zas pri okne, všimla postavu sediacu na gauči. „Baví ťa to?“ Opýtala som sa ho. „Nedá mi spávať, keď vidím ako sa trápiš.“ Odpovedal. „Je to tvoja vina.“ Otočila som sa na druhú stranu. „Keby som vedel, aké to bude mať následky, neukázal by som ti to.“ „Tomu neverím.“ Namrzene som šomrala. Odišiel. Vie, že do rána už nezaspím, tak sa šiel v kľude vyspať on. Aké šľachetné...
           Hovorí sa, že ženu nikdy nemáte nechávať dlho osamote, lebo má potom veľa času rozmýšľať. A to presne sa teraz deje. Sú to ďalšie dva dni, čo sa Logan bezhlavo chytá každej slamky a snaží sa Jeana nájsť. Sú to rovnako dva dni, čo sa naposledy ukázal Jean. Začínam myslieť na to, že s Loganom to pravdepodobne vyzerá na rozchod. Skôr ako v budúcnosti, ktorú mi Jean ukázal. „Tak už ti to došlo?“ Vždy keď sa tu objaví, prepadne ma nepríjemný pocit. „Docielil si svoje. Čo ešte viac chceš?“ Opýtala som sa rezignovane. „Čo chcem, dobre vieš.“ „Hej mňa, ale načo ti budem ja?“ „Si silnejšia ako si myslíš.“ „To nemáš najmenší strach, že ťa zabijem?“ „Prečo by si to robila? Ja si myslím, že k tomu nemáš najmenší dôvod.“ „Už len z recesie...“ Šomrala som si popod nos sotva počuteľne. Pokrútil hlavou a znovu zmizol. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla nosom. Všetko je úplne zle...