Iné bytosti 2.časť

          Sedela som pri bare s pohárikom vodky na osmelenie. Martina sa niekam vytratila už pred pol hodinou. Zrejme znovu niekde obháňa nejakého chalana na dnešný večer. Čas som si krátila pozorovaním ľudí, ktorí vystupovali na javisku. Niekomu to šlo dobre, iným zas trochu menej, no i tak sa pri tom skvele bavili. Možno to nebude až taký trapas ako som sa obávala. Zatiaľ som ani nezahliadla nikoho známeho. Pozdravila ma síce skupinka chalanov, ktorí prechádzali okolo, no ani jedného z nich som nepoznala. Práve dospievalo nejaké dievča. Mohlo mať okolo dvadsať rokov. Vysoká blondína, štíhla, vymaľovaná a oblečená z značkových, športových veciach. Zoskočila z pódia a ťapla si rukou s kamarátkou. Bola dobrá a ak je tu dnes večer skutočne nejaký agent, ktorý hľadá nové talenty, ona má veľmi veľkú šancu, aby si ju vybral. Prisadol si ku mne starší pán. Mal šedivú, krátku, udržiavanú bradu a šedivé, krátke vlasy. Sedel neprirodzene vzpriamene. Objednal si pivo a pozeral smerom na pódium, kde sa už pripravovalo ďalšie dievča. Od chrbta ma po pleci potľapkala Maťa. „DJ chce vedieť, akú pesničku budeš spievať.“ „Neviem.“ Odpovedala som je a mykla som plecami. „Aj vy dnes budete spievať?“ opýtal sa pán, ktorý si nedávno prisadol. „Pokiaľ si nevyberie akú pesničku bude spievať, tak nebude.“ Odpovedala mu Martina povýšenecky. „Poznáte Set to fire od Adele?“ znovu prehovoril ku mne a Martinu si nevšímal. „Poznám, ale to je príliš ťažká pesnička, neviem, či by som ju dokázala dobre zaspievať.“ Priznala som možno trochu sklamane. „Urobte starému pánovi radosť a zaspievajte mi ju.“ Žmurkol na mňa a usmial sa. Martina ma už ťahala za ruku smerom k pódiu. „To je určite on. Ten agent, je to on.“ Povedala mi. „Bude spievať Adele – Set to fire.“ Oznámila DJovi. „Tú pesničku nedokážem zaspievať.“ Snažila som sa ju zastaviť. „Netrep! Počula som ťa ju spievať asi milión krát a vždy to bolo vynikajúce. Prestaň sa už konečne podceňovať!“ Kričala cez hudbu. Ďalšia vojna, ktorú nemám šancu vyhrať...

            Dozneli posledné tóny pesničky, po ktorej som mala spievať ja. Prepadla ma panika a úplne som zabudla text. Potom som si spomenula na to, že je to karaoke. Text teda budem vidieť na obrazovke pred sebou. Vystúpila som na pódium a takmer nikto si ma nevšímal. Keď som začala spievať, nebola som si istá, či som trafila správny tón. Takmer všetci na mňa upreli zrak. Trochu som sa osmelila a už mi to šlo ako doma v kuchyni. Začala som premýšľať nad tým, čo sa spieva v pesničke. Ľudí, ktorí na mňa doslova zízali, som si nevšímala. Nebyť  Mati v prvej rade, ktorá mi ukazovala dva palce hore, úplne by som zabudla , že tam nejakí ľudia okrem mňa sú. Pesnička pomaly končila a ja som si neďaleko Martiny všimla stáť Logana. Nadšene sa usmieval a tlieskal. Preboha!

            Pesnička skončila a všetci nadšene tlieskali, kričali a pískali. Niektorí ľudia sa dokonca postavili od stolov a tak tlieskali. Pohľadom som blúdila po miestnosti. Tlieskali dokonca aj čašníci a pán, ktorý si ku mne prisadol sa zoširoka usmieval a rovnako, ako ostatní, nadšene tlieskal. Moja hanblivosť teraz zaúradovala na stopäťdesiat percent a ja som z pódia doslova ušla. Nie však ďaleko. Pri schodíkoch ma čakala Maťa a silne ma objala. Vrátili sme sa spolu k baru, no ten starší pán tam už nebol. „Smiem vás na niečo pozvať?“ opýtal sa hlboký, mužský hlas za mnou. Otočila som sa a uvidela som vysokého, dobre stavaného tridsiatnika s vyholenou hlavou a tetovaním na krku. Bola som v rozpakoch a určite som ešte bola celá zapýrená. „Nebojte sa. Nechcem vás baliť. Tamto sedí moja manželka.“ Ukázal rukou na ženu pri bare, ktorá mi zakývala. „Som majiteľ tohto podniku a chcel by som vás pozvať na nejaký drink a niečo sa vás opýtať.“ Martina sa odhrnula zo svojej stoličky a postavila sa za mňa, aby mu uvoľnila miesto. „Už som dnes mala vodku a myslím, že to stačilo. Chcela som sa len zbaviť trémy. Radšej si dám kolu.“ Povedala som rázne. „Počul si slečnu, Marian.“ Povedal čašníkovi. „Slečnu?“ opýtal sa ma. „Áno som slečna.“ Odpovedala som. „A poviete mi aj svoje meno, slečna?“ „Volám sa Lena.“ Určite som sa zapýrila ešte viac. „Ďakujem Lenka, môžem vám tykať? Ja som Stano.“ „Samozrejme, teší ma.“ Hovorila som nesmelo a trochu sa mi triasol hlas. „Vieš cez víkendy tu zvykneme mávať také akcie so živou kapelou. Ale oni sú len kapela, nemajú speváka, ani speváčku. Nechcela by si si niekedy zaspievať s nimi? Si výborná speváčka. A samozrejme, by som ti za to zaplatil.“ Povedal a skúmal pri tom pohárik, ktorý mu barman medzičasom položil na pult. Odpila som si z koly a uvažovala som. Vedela som, že Maťa ma bude presviedčať, aby som sa na to dala. „ Mohla by som sa na tú kapelu prísť pozrieť.“ Zamyslela som sa. „Možno by som si s nimi mohla zaspievať jednu pesničku, aby som vedela, či nám to spolu pôjde.“ Pozrela som na neho a čakala som, ako zareaguje. Konečne odvrátil zrak od pohára a pozrel mi priamo do očí. „Dobre. To je dobrý nápad. Budú tu túto sobotu Zahrajú ti všetko k čomu existujú noty. Sú fakt dobrí.“ „O tom nepochybujem, určite je to skvelá kapela, keď tu hrávajú každý víkend.“ Maťa za mnou začala vyskakovať od radosti -  teší sa hlavne tomu, že ma každý víkend dostane niekam von.

            Nemohla som zaspať. Zrejme to bude tým vzrušením. Nemôžem  uveriť tomu, že sa môj spev páčil aj niekomu inému, ako Mati. Som fakt až taká dobrá a vôbec som to netušila?  Z myšlienok ma vytrhla mačka, ktorá sa snažila dostať ku mne na balkón. Otvorila som jej dvere, vyskočila si na parapet okna za mnou a tam si ľahla. Bola tichá, jasná noc. Zaklonila som hlavu na sedačke a pozerala som na hviezdy. Prišlo mi trochu ľúto. Tam niekde mám oboch rodičov a sestru. Zahynuli pri havárii na diaľnici, keď som začala chodiť na vysokú. Nemyslela som si, že to zvládnem bez nich. Dokonca som uvažovala o tom, že odídem zo školy a určite sa zbláznim. Chvalabohu, že som mala Martinu. Ona mi pomohla vo všetkom.

            Neochotne otváram oči. Prvé, čo vidím je budík, ktorý mi oznamuje, že je pol siedmej a teda čas vstávať. Keď sa tak rozhliadam, zisťujem, že by sa tu zišlo upratať. Nie je to také hrozné, ale menšie upratovanie by nezaškodilo. Ani neviem keby som naposledy utierala prach. Otvorila som skriňu. Bola poloprázdna. Väčšina jej obsahu sa váľala niekde okolo.

            Poznámky, učenie, skúšky, prednášky, poznámky, učenie, skúšky. Toto je deväťdesiat percent môjho života. Je štvrtok -  to znamená, že dnes mám dve prednášky, obed a knižnica. Do pekla. Knižnica. Logan. Viem, že včera bol v klube. Videla som ho. Videla som ho ako tlieskal. No potom som ho už nevidela. Bude dnes v knižnici?

            Bude. Je presne 18:30 a Logan práve otvoril dvere do knižnice. Moje podvedomie ho vycítilo skôr ako stihol vojsť dnu. Rýchlo som posunula knihu s lístkom na jeho stranu. Nemala som tam napísať niečo viac? Do pekla! Už sa to nedá vrátiť späť. Pokiaľ by som sa teraz nečiahla po tú príručku, uvidel by ma. Nechcem zmätkovať. Ale tiež nechcem vyzerať povýšenecky. Keby som bola vedela, že bude v tom klube, napísala by som niečo viac. Ale rozumel by tomu?  Myslím, že by som sa s ním mala porozprávať. Znovu som pocítila jeho prítomnosť a jeho pohľad ma mojom zátylku. Prišiel, pozrel sa na stôl a usmial sa, keď videl knihu. Podvedome asi očakával odpoveď. Vyzliekol si tentoraz hnedý kabát, tašku prevesil cez operadlo stoličky a posadil sa. Vytrhla som zo zošita jednu dvojstránku a zakývala mu s úsmevom. Usmial sa a odkýval. Bez dlhšieho  rozmýšľania začal dychtivo listovať v knihe. Našiel odkaz. Uvidel moje kódy a v očiach sa mu zrkadlilo šťastie a očakávanie. Vyzeral ako malý chlapec, ktorý práve dostal veľkú krabicu zabalenú v darčekovom papieri. Takže kódy sú tým, čo ho robí šťastným? Naozaj vždy, keď s ním budem chcieť ´hovoriť´, budem mu musieť napísať takýto odkaz? „Dúfal som, že odpíšeš.“ Prehovoril. „Veľmi ma to potešilo.“ Bol rázny, slová vyslovoval zreteľne a spisovne. Človek by nikdy nespoznal, že je zo zahraničia. „Ahoj.“ Pozdravila som ho. „Volám sa Logan.“ Usmial sa na mňa. „Ja som Lena.“ „Lena? Prečo tak škaredo? Lenka  znie lepšie. Môžem ťa tak volať?“ Hoci hovoril len jednoduché, nerozvité vety, nebolo poznať nič, čo by malo spojitosť s jeho cudzím menom. „Ak chceš, môžeš.“ „Lenka.“ Usmial sa, pritiahol si tašku a začal z nej vyberať knihy a zošity.  Usmiala som sa a začala som si písať poznámky.

            Pozeral na mňa. Viem to. Cítim to. Cítim jeho pohľad na mojej pokožke. Je to zvláštny, nepríjemný pocit. V knižnici sa zhromaždilo pár ľudí. Nie je vhodné, aby som ich rušila rozprávaním. Ani oni to nerobia. Vybrala som teda papier a napísala som: Prečo na mňa stále pozeráš? A posunula som mu ho. Prečítal si to a usmial sa. Znovu sa na mňa zapozeral. Pozeral sa a usmieval sa. Zodvihla som hlavu od poznámok a pozrela som mu priamo do očí. Bolo to zvláštne. Cítila som ako sa mi zrýchľuje tep. Začínalo mi byť teplo. A celkom určite sa mi začali červenať  líca. Zoširoka sa usmial, akoby sa chcel nahlas zasmiať. Potom potichu obrátil zrak k papieru. Aké oslobodzujúce... Mala som pocit,  že som bola zviazaná hrubým povrazom. Niečo napísal a podal mi papier. Neviem. Fascinuje ma to. Čože?  Zavolajte niekto psychiatra, prosím. Keby som stála, moje nohy by celkom určite urobili otočku o stoosemdesiat stupňov a utekali by niekam ďaleko na druhý koniec sveta. Dievča vzchop sa! Veď sa mu páčiš...

-Vieš, že je to trochu úchylné? Zasmial sa a náhle stíchol, lebo si uvedomil, že tým vyrušil dvoch ľudí vedľa neho.

-Ďakujem.  Nemyslel som si, že si o mne budeš myslieť, že som úchyl. Rozvitá veta? Ako vážne?

-Nemyslím si o tebe, že si úchyl. Len to, že na mňa už sedem mesiacov zízaš bez slov, je trochu úchylné.

-Zízal som už skôr...

-Koľko?

- 21 mesiacov, 6 týždňov a 4 dni

-??? Fakt si nemyslíš, že je to úchylné?

-Nie! Dobre, dobre, kľud.

-Prečo to počítaš?

-Presne toľko mi trvalo kým som sa naučil po slovensky, aby som ťa mohol osloviť a porozprávať sa s tebou.

-Učil si sa slovensky kvôli mne?

-Dá sa to tak povedať.

-Aj to je trochu úchylné. A prosím, nepozeraj tak na mňa. O chvíľu mi vypáliš dieru do hlavy. Je to nepríjemné. Nedokážem sa takto sústrediť.

-Ako sa mám pozerať? Upriamila som pohľad na neho. Otvorila som ústa a tak som na neho hľadela. Vzal si papier späť. To mi snáď nechceš povedať, že takto vyzerám!

-Podobne... potichu sa zasmial.

-Kedy odchádzaš?

-Aj hneď. Nedokážem sa takto sústrediť.

-Smiem ísť s tebou?

-To malo byť pozvanie na rande? Zasmiala som sa.

-Smiem ťa pozvať na rande?

-Ak sa nebudeš chovať úchylne...

-Rozkaz!

            Pobalila som si zošity a knihy. Logan sa postavil, aby mi pomohol obliecť si sako. Džentlmen? Uviazala som si šál okolo krku a čakala som kým sa oblečie. Je večer a vonku už je takmer tma. Dúfam, že naozaj nie je žiaden psychopat. Mala by som asi pre každý prípad napísať Martine správu. Vybrala som si z vrecka mobil a zatiaľ, čo Logan odnášal knihy do regálov, napísala som jej sms.

Ahoj. Logan ma pozval na rande. Budem ti písať, aby si vedela, kde som. Ak by som sa  viac ako hodinu neozvala, zavolaj políciu.

Takmer okamžite mi prišla odpoveď.

Zbláznila si sa? Nemám prísť za tebou, že sme sa ´akože´ náhodou stretli?

Môj vtip s políciou zrejme nepochopila. Hm, čo ak má predsa len pravdu a Logan je naozaj nejaký psychopat? To je blbosť. Pozoruje ma už dlhú dobu, ak by mi chcel ublížiť, určite by to už dávno urobil. Mal predsa mnoho príležitostí kedy. A ja som ho vtedy ani nepoznala. Odpisujem teda Mati.

Keby mi chcel nejako ublížiť, už by  to mohol dávno urobiť. Veď chodím každý deň domov sama po tme.

Znovu takmer okamžitá odpoveď.

Vidíš ako hazarduješ? V žiadnom prípade ho hneď neber domov. Prídem pre teba. Povedz mu, že bývaš ďaleko.

Som na konci...

Dobre. O všetkom ťa budem informovať.

„Môžeme vyraziť?“ opýtal sa tichým hlasom za mojim chrbtom. Jeho dych mi spôsobil husiu kožu. Bol až príliš blízko. Až príliš... Otočila som sa a snažila som sa polapiť dych. „Áno.“ Odpovedala som. Mobil som si zablokovala, ale neodložila som ho. Keď sme vyšli na ulicu poobzerala som sa. „Tak, kam pôjdeme?“ „Smiem?“ usmial sa a chytil ma ruku. Usmiala som sa a on správne vytušil, že to bol súhlas. „Parkujem tu neďaleko.“ Povedal po chvíli cesty. Auto? Počkať, počkať!