Iné bytosti 4.časť

Nakupovať vianočné darčeky v októbri? No, prečo nie. Aspoň sme medzi ľuďmi a Logan sa nemôže správať ako zviera. Ja nemám rodinu. Mám len Martinu. Je mi vlastne skoro ako sestra. Mnohí ľudia si to aj myslia. V nákupnom centre sme sa rozdelili. Dohodli sme sa, že sa stretneme o dve hodiny v kaviarni na treťom poschodí. Povedala som si, že ten čas využijem na to, aby som jej niečo kúpila. Chytila som Logana za ruku a ťahala som ho do najbližšieho zlatníctva. Prezerala som si prstene, náramky, hodinky, prívesky, retiazky, náušnice a dokonca aj spony do vlasov. Čo by sa jej asi páčilo? Logan vybral z vrecka malú škatuľku a zavolal si druhú predavačku bokom. Kým spolu niečo riešili vybrala som Mati set náušníc, retiazky a náramku z bieleho zlata. Ona je jediná na koho míňam peniaze a vôbec mi to nevadí. Ona je pre mňa celá moja rodina, nikoho iného nemám. Ona mi pomohla zo všetkých ľudí  na svete najviac. Bola mi pevnou oporou, keď som ju najviac potrebovala. „Čo povieš?“ Opýtala som sa Logana. Videla som, že rýchlo zavrel tú krabičku. Zrejme nechcel, aby som vedela, čo tam má. Inak by to tak neschovával. „Hm... Je to pekné. A muselo to byť aj pekne drahé. To je pre Maťu?“ začudoval sa. „Nikoho iného okrem nej nemám.“ Zatváril sa kyslo, ale nekomentoval. Zrejme sa ho toto prehlásenie dotklo.  „Tak čo myslíš, bude sa jej to páčiť?“ Naklonil hlavu napravo, potom naľavo a znovu napravo. „Myslím, že áno.“ Vyšli sme vonku a obzerali sa, kam pôjdeme teraz. Tá krabička mi stále  behala hlavou. „Nemali by sme mať medzi sebou tajnosti.“ Trochu stuhol, ale snažil sa to maskovať, aby som si to nevšimla. „Ale to znamená niečo viac.“ Odpovedal. „Čo viac?“ nechápala som. Otočil sa ku mne a pobozkal ma. Viem, že sa veľmi premáhal, aby sa ovládol. „Takže na to, aby si mi hovoril pravdu, chceš so mnou chodiť?“ pýtala som sa ďalej nechápavo. „Myslíš, že ti klamem?“ neodpovedal. Vlastne odpovedal, ale otázkou, ktorá nijako neobjasňovala moju otázku. „Myslím, že mi nehovoríš všetko...“ „To predsa ani ty mne.“ Prosím?! Čože? Taká úprimná a otvorená som nebola ešte k nikomu snáď okrem Mati. „O čom to hovoríš?“ „Napríklad o tom, že mladá baba bez práce má vlastný byt. Alebo o tom, že kupuje kamarátke drahé darčeky.“ Naozaj som sa nechcela o mojej finančnej situácii vyjadrovať hneď v prvý deň, keď niekoho spoznám. Nechcela som riskovať, že by ma zneužíval len kvôli peniazom. O takú lásku fakt nestojím. Zastala som a premýšľala som, čo povedať. Myslím, že vyjdem s pravdou von. I tak by sa to časom dozvedel. Tak prečo nie práve teraz? „Po rodičoch mi ostali peniaze, dve autá a dom. Všetko, čo by mi mohlo pripomínať ich stratu som predala, darovala alebo vyhodila. Nechala som si len naše spoločné fotky. Kúpila som si len ten byt a zaplatila za školu. Ostatné peniaze si šetrím na cestu preč. Nemusím pracovať, nemusela by som pracovať celý život...“ Pozeral na mňa s otvorenými ústami. „Už tomu chápem. Nechcela si, aby bol niekto s tebou len kvôli peniazom.“ „Presne pre to o tom nikomu nehovorím hneď v prvý deň.“ „Chápem. Mrzí ma to.“ „Nemusí. Pokiaľ by sme spolu boli dlhšie aj tak by si to zistil.“ „Boli dlhšie? To znamená, že už nebudeme?“ „ Nie. Tak som to nemyslela. Proste som to myslela tak, že by si sa to časom aj tak dozvedel.“ „Nevedel som o tebe nič. Potom si mi niečo o sebe povedala a vedel som len to. Mal som ťa rád už predtým. Viac než len rád. A podľa mňa sa na tom nič nemení ani teraz. Nikdy by som si nedovolil od tebe žiadať peniaze.“ Neviem, čo povedať. Mal ma rád? Viac než len rád? Čo? To ma akože ľúbil a pritom o mne nič nevedel? Zmohla som sa len na: „Ďakujem.“ A aby som zmenila túto trochu nepríjemnú tému, viac menej pre nás oboch, navrhla som, aby sme šli Mati vybrať ešte nejaké topánky a kabelku.
            Dve hodiny ubehli ako voda. My už sme sedeli v kaviarni, keď sme videli Maťu prichádzať. Bola ovešaná taškami. „Ona má prístup k tvojmu účtu?“ opýtal sa ma Logan ironicky. „Áno.“ Odpovedala som zo srandy a zasmiala som sa. Periférne som si všimla, že na mňa zazerá. Nebudem mu vysvetľovať, čo presne robí, aby mala peniaze na byt, školu a podobné nákupy. Každá z vás si zrejme predstavila správne. Maťa s nadšením začala vyťahovať rôzne veci z tašiek a vysvetľovala nám, pre ktorého člena rodiny sú. Ani ja som ich všetkých nepoznala a pre Logana to bola úplná španielska dedina. Pokiaľ by som ja mala takú veľkú rodinu, nestačili by mi všetky peniaze sveta. Teraz viem, že rodina je niečo nezaplatiteľné. „Čo máte vy?“ opýtala sa. „To je tajomstvo.“ Odpovedala som jej. „Tajomstvo? Takže je tam niečo pre mňa?“ „Samozrejme, keby to bolo pre niekoho iného, ukázala by som ti to.“ Usmiala som sa. Postavila sa, aby ma objala. Logan zrejme týmto ženským prejavom vďačnosti nechápe. „Vidí sa mi, že si na jednu tašku zabudla. Znamená to, že je tam niečo pre Lenku?“ opýtal sa uštipačne. Maťa potiahla tašku bližšie k sebe, aby nevidel, čo je v nej. „To je tajomstvo.“ Odpovedala mu. „Aj ty si dnes niečo niekomu kúpil?“ pýtala som ho dosť ironicky. Dobre videla, že pri sebe nemá nič. „Ja som dnes len poradca  a nosič tašiek.“ Drgla som do neho lakťom a vydala ťažko identifikovateľný zvuk, ktorý mal pripomínať nazlosteného leva. Namietala som tak proti tomu, že je nosič. Tie tašky si kľudne viem odniesť aj sama. „Takže tie veci si vybral ty?“ opýtala sa neveriacky. „Aspoň uvidím, či máš dobrý vkus.“ Mykla plecom. Zazvonil jej telefón a tak sa vzdialila. Zrejme je to nejaký klient, ktorý si chce dohodnúť schôdzku. Po chvíli sa vrátila. „Budem už musieť ísť. Mám nejakú prácu.“ „V pohode. Aj my môžeme ísť.“ Povedala som skôr,  ako by sa v tom Logan stihol začať vŕtať. Myslím, že si sadli a nakoniec z nich budú celkom dobrí kamaráti.
            Boli sme dvoma autami. Ja s Loganom na jeho a Maťa na svojom. Parkovali sme vedľa seba. Rozlúčili sme sa a každý sme šli inou cestou. „Takže domov, slečna?“ opýtal sa Logan a mal na tvári šibalský úsmev. „Áno, ale k tebe domov.“ Odpovedala som pohotovo. „Ty si videl, kde bývam ja. Teraz je čas, aby som ja videla, kde bývaš ty.“ „Len to nie. Mám doma hrozný bordel.“ „Neporiadok sa dá upratať. A tiež budeš potrebovať nejaké oblečenie.“ „No...“ zamyslel sa. „To oblečenie ma presvedčilo. Plánuješ si ma nechať cez víkend?“ „Uvidím. Podľa toho, či budeš poslúchať.“ Zasmiala som sa.
            Logan býval v nízkom paneláku na kraji mesta. Býval na treťom poschodí, teda na samom vrchu. Jeho byt bola garsónka s balkónom. Taká malá, útulná. Vlastne tu mal len veci nevyhnutné pre život – kuchyňa, rozťahovací gauč, skriňa, malý stolík a televízor. S tým neporiadkom neklamal. Bol tu fakt riadny bordel. Asi ako u každého chlapa, ktorý žije sám. Pokiaľ nemusí bordel preskakovať, lebo prekročiť sa už nedá, tak neupratuje. „Máš počítač?“ opýtal sa. Z bezpečnostných dôvodov som stála pri dverách. „Áno.“ „A máš aj skype?“ „Mám.“ „Môžem potom zavolať našim? Včera som sa im nestihol ozvať.“ „Hm.. Takto zanedbávať rodičov. Určite si myslia, že umieraš niekde v tomto bordeli.“ Zasmiala som sa. „Ani nehovor. Toto mi hovorieva aj mama. Mimochodom, myslí si, že som pravdepodobne na chlapov.“ Zasmial sa. „Včera si tak nevyzeral.“ Zastal a spýtavo sa na mňa pozeral. „A ako som vyzeral?“ „Ako šialenec.“ So smiechom som sa musela uhnúť letiacemu klbku ponožiek. „Fuj.“ Skonštatovala som s primerane znechutenou grimasou. „Tie boli, náhodou, čisté.“ „Náhodou...“ Znovu som sa zasmiala. „Mali by sme ísť. Hrozí tu nákaza neznámou baktériou.“ „Ty si teda rozmaznaná.“ Vysmial ma. „Ccc, poď už.“ Prehodil si tašku cez plece, poprekračoval pár vecí na zemi a konečne sa dostal k dverám.
            Po návrate ku mne som si uvedomila, že aj tu treba upratať. „Aj tu by sa zišlo upratať.“ Poznamenala som nahlas. „To počká. Máme tu nejaké nevybavené účty.“ Potľapkal po kuchynskej linke. „Tak nevybavené účty?“ opýtala som sa. Vyskočila som na kuchynskú linku a pritiahla som si ho nohami k sebe.
             Už som si takmer zvykla na tie náhle prívaly zvieracích pudov, ktoré ma pri Loganovi ovládajú viac, ako pri komkoľvek inom. Zvieracie pudy? Prečo sa všetko okolo Logana točí okolo zvierat? To mi pripomenulo, že mi dnes niečo nestihol dopovedať. „Logan, prosím, vysvetlíš mi, prečo tak niekedy na mňa pozeráš?“ Sadla som si k nemu na gauč do tureckého sedu. Mia mu vyskočila na kolená a spokojne si mu ľahla do klina. Tá mačka sa správa viac než divne. Tak ku mne sa horko-ťažko priblíži, aj to len, keď mám  pre ňu nejaké jedlo a k nemu ide len tak, sama od seba? „Ako sa na teba pozerám?“ znovu sa na mňa tak zahľadel.  Ten jeho temný pohľad mi stále naháňal strach. „Presne takto.“ Ukázala som na neho. „Neviem. A myslím, že ti to nedokážem ani vysvetliť.“ „Ale mohol by si sa o to aspoň pokúsiť. Popravde,  ak by som sa v noci zobudila a videla ťa, ako sa na mňa takto pozeráš, ušla by som, hoci je to môj byt.“ Zasmial sa. Pohladil mačku a zapozeral sa na ňu. „V noci to nerobím.“ Stíchol a znovu sa tak na mňa zapozeral. „Vážne mi takto naháňaš strach. Vyzeráš pri tom ako hladné zviera, ktoré čaká kým sa otočím, aby mi mohlo skočiť po krku a roztrhať ma na kusy.“ Znovu sa zasmial. „To dúfam nikdy neurobím. Aj keď sa musím naozaj veľmi premáhať, aby som po tebe neskočil hneď teraz.“ „Nerob si z toho srandu.“ „Nerobím...“ položil mačku na zem. Oprel sa o ruky a dal sa na štyri. Inštinktívne som zvýskla, keď sa na mňa vrhol. Bezmocne som pod ním ležala a poddávala sa jeho rytmu. Keď sme skončili zapozerala som sa na mačku. Ležal mi na hrudi a ešte stále rýchlo dýchal. Rukou som mu prešla do vlasov. Trochu sa pomrvil a jeho dych sa  ustálil. „Vidíš, aj tá mačka ťa má rada. Nikto sa jej nemôže ani dotknúť, lebo ho škriabe a hryzie.“ „To vážne? Možno som jej len ukázal, že sa jej nebojím.“ „Možno. No tie tvoje zvieracie pudy, sú fakt divné.“ „Zvieracie pudy?“ zasmial sa. „Myslíš, že som nejaké zviera? To nevyzerám dosť ľudsky?“ „No vyzeráš, ale niekedy sa rozhodne nesprávaš ako človek. Hlavne, keď tak na mňa hľadíš.“ „Ako hľadím? Podľa mňa je to normálne.“  „Nie je to normálne.“ Snažila som sa ho zo seba striasť, ale držal sa ma ako kliešť. Na okamih som mala pocit, že snáď váži pol tony a rozpučí mi všetky kosti v tele. „Si ťažký.“ Poznamenala som. Prešiel mi po tele mráz a potom som cítila ako sa uvoľnil a odľahčil. „Niečo ti ukážem. Ale musíš mi sľúbiť, že necháš oči zavreté, až kým ti nepoviem.“ „Dobre.“ Zavrela som oči.