Iné bytosti 7.časť

Otvorila som teda aj druhé oko. A až potom som zistila, že som naozaj vo svojom byte. Len akosi tu bol všade ukážkový poriadok a všetko vyzeralo ako na fotke v časopise. Potichu som sa postavila, ale zradila ma posteľ, ktorá trochu zavŕzgala. Určite to počul. Počuje všetko, snáď aj to ako dýcham. Pobehoval okolo kuchynskej linky a pripravoval raňajky. Znovu mal na sebe rifle a nič pod nimi, súdiac podľa toho ako nízko ich mal padnuté. Snažila som sa k nemu priblížiť, čo najtichšie. Doslova som sa zakrádala a snažila sa ho uloviť ako svoju rannú korisť. Moje zmysly pracovali na plné obrátky. Zrak, sluch pohyb – ako najkvalitnejšie švajčiarske hodinky. Posledných pätnásť centimetrov za ním... „Dobré ráno.“ Pozdravil ma. „Dosť dobré, ale nezabúdaj na to, že cítim tvoju prítomnosť skôr ako ťa vidím.“ Ha? Toto nebola  myšlienka, ktorú som mu prezradila. Vyšlo to priamo z jeho hlavy. Znamená to, že obaja cítime to isté? Sme ako magnety – jeden druhého cítime a vzájomne sa priťahujeme aj cez prekážky. „Dobré ráno. Prezradila ma tá vŕzgajúca posteľ, že?“ Vybral volské oko na tanier a panvicu dal bokom.  Otočil sa ku mne. Vyskočila som na neho a aj keď to vôbec nečakal, chytil ma, akoby som bola ľahká ako pierko. „Nie. Prezradil ťa tvoj zrýchlený tep, keď si sa prebrala.“ To predsa nie je možné! „ Nedomyslel som to, že keď nebudeš cítiť vôňu svojho bytu, nebudeš vedieť , kde si. Prepáč.“ „Nič sa nestalo.“ Pobozkala som ho. „Teraz už viem, že je všetko v poriadku. Nudil si sa?“ „Prečo?“ opýtal sa pobavene. „Hm... Neviem... Je tu poriadok a robíš raňajky. Kde si bol doteraz?“ „Strácal som čas tvojim pozorovaním miesto toho, aby som bol skutočne s tebou. Raňajky?“ nahodil svoj šibalský úsmev a pohľad lovca. „Nie.“ „Nie?“ „Nie.“ Odpovedala som znovu. „Ale ja som včera nič nejedol.“ „Ani aj nie." Vycerila som na neho zuby v úsmeve. Uhryzla som ho do spodnej sánky. „Ako si želáte, slečna.“ Odniesol ma nazad do postele.
            Raňajky boli síce studené, ale o to chutnejšie. „Čo dnes?“ opýtal sa ma, keď dojedol. „Čakám, že každú chvíľu zazvoní pri dverách Martina.“ Nestihla som to ani dopovedať a už zvonil zvonček. „Čaute, hrdličky.“ Nahrnula sa dnu ako veľká voda. Logan  len nechápavo stál pri dverách. Na to, že ona na pozvanie nečaká, si bude musieť zvyknúť. „Ahoj.“ Odpovedala som jej aspoň ja, keďže Logan bol stále v miernom šoku. Aspoň tak teda vyzeral. „Ako bolo v práci?“ opýtala som sa. Zazrela po mne. „Ako vždy.“ Zasmiala sa. „Kde pracuješ?“ opýtal sa Logan, keď sa vrátil do kuchyne. „Všade.“ Odpovedala som mu. Maťa len pokrútila hlavou. „To musí byť zaujímavá práca.“ Zdalo sa mi, že slovo ´všade´ nepochopil správne. Len my dvaja chápeme pravému významu slova. Obaja totiž môžeme byť všade, kde len chceme. Pevne verím tomu, že by teraz najradšej niekam ďaleko odišiel. Popravde, najradšej by som urobila to isté. Postavil sa za mňa a vyhodil ma zo stoličky. Prekročil ju jednou nohou a sadol si na ňu. Potom ma chytil za boky a posadil si ma na kolená. Manipuluje so mnou ako by som mala päť kíl miesto päťdesiatich piatich. Pripomenulo mi to stav, keď pred tým ležal na mne a ja som ho vôbec necítila. Schoval si hlavu za moje rameno a cítila som, že ma prestal štekliť jeho dych. Znovu tu nie je. Ako veľmi mi dôveruje, keď takto odíde preč? Nebojí sa, že by sa mohol takto prezradiť?  Pokiaľ nie je doma v Kanade, bude ma počuť. Chytila som sa jeho ukazováku mojim. Logan, vráť sa! Vydýchol a jeho dych ma opäť pošteklil na ramene. Kde si bol? Ukázal mi miesto, kde veľmi ostro svietilo slnko. Teplota určite presahovala štyridsať stupňov Celzia.  On sa radšej vyberie do púšte akoby bol s ňou... Pustil môj prst a znovu prestal dýchať. Toto si vypije! „Deje sa niečo?“ opýtala sa Maťa. „Neruším vás?“ Odpila som si z kávy. „Nie. V pohode. Čo budeme dnes robiť? Myslím, že budeme samé, Logan je asi dosť unavený.“ Na ramene som pocítila jeho dych. Vitaj. Pomyslela som si ironicky. Pocítila som dotyk na ukazováku.  Na to zabudni. Sľúbil som, že dám na teba pozor a ochránim ťa. Ozval sa mi v hlave jeho nahnevaný hlas. Ona mi neublíži. Pomyslela som si. „Ste dnes nejakí divní. Zrejme ste toho v noci veľa nenaspali.“ Logan zdvihol hlavu. „Lenka spala ako zabitá. Zobudila sa len pred hodinou.“ „Hm. Ste predsa  dospelí, máte svoj rozum.“ Došlo jej to...  Znovu sa mi ozval Loganov hlas v hlave. „Skoro som zabudla.“ Vystrela som sa. „Dnes večer sa predsa máme ísť pozrieť na tú kapelu, ako hrajú.“ „Akú kapelu?“ spozornel Logan. „Majiteľ toho klubu, kde Lenka v stredu spievala, jej navrhol, aby tam spievala cez víkendy s kapelou.“ Odpovedala mu Maťa. „Aha. To mi Lenka ešte nestihla povedať.“ Usmial sa na mňa. Vedela som, že je totálne vytočený, stále ma totiž držal za ukazovák. Zvykla som si na ten pocit. Už nechladil ani nepálil, tak ako pred tým. Teraz ho takmer nevnímam, viem, že ma drží za prst, ale to je všetko.  „Kedy tam chceš ísť?“ opýtala sa ma. „Neviem. Kedy začínajú? Vieš to nejako zistiť?“ „Jasné, hneď to bude.“ Vybrala telefón zo zadného vrecka nohavíc a vyšla na balkón. „Mal som iné plány.“ Rukou ma chytil za brucho pod tričkom. „Snáď sa nehneváš?“ usmiala som sa. Otočila som sa bokom tak, aby som na neho videla. „Hnevám – Nehnevám. To je jedno. Mohla si mi o tom povedať.“ „Tak som na to, pri tom všetkom, zabudla. Bolo toho viac než dosť za jeden deň. Ty si sem prídeš, ukážeš mi, že nie som normálna, a potom sa ideš hnevať za to, že som ti niečo  zabudla povedať?“ Zasmial sa. „Nebudeš tomu veriť, ale aj dokonca vtedy, keď sa hneváš, si nádherná.“ Ďalší s kým nemá cenu sa hádať. Okej, vzdávam sa. Chytil ma za bradu a pobozkal ma. Všetky nezhody sa dajú vyriešiť a zrejme sme našli spôsob, ako sa ľahko prenesieme cez to, čo práve riešime. Otvorili sa balkónové dvere, tak sme prestali. Maťa vošla dnu, oznámila nám, že si ešte musí odbehnúť, ale že večer okolo ôsmej príde a spolu potom pôjdeme do baru. Odišla.          
            Logan mi ukazoval prstom, aby som si šla sadnúť k nemu na gauč. „Nemôžem bez teba stráviť ani sekundu. Nepáčilo sa mi, keď si jej povedala, že pôjdete samé.“ „Logan...“ Sadla som si mu na kolená a prešla som mu rukou do vlasov. „Povedala som to len pre to, aby si sa vrátil. Nikdy by som nikam nešla bez teba.“ Potiahla som ho za  krátke vlasy vzadu na hlave. Poddal sa, zaklonil hlavu a nahlas zastonal. Všetky podnety týkajúce sa jeho vo mne prebúdzali spiace zviera. Navyše to, čo som s ním zažívala, bolo samo o sebe tak vzrušujúce, že ma to k nemu ešte väčšmi pripútavalo.
               Odišiel. Neviem kam šiel. Nejdem ho hľadať. Počkám kým sa vráti sám. Niekto zaklopal. Nie. Do pekla, teraz nie. Čo s Loganom? Pokúsila som sa ho zavolať späť. „Nechoď tam.“ Vydýchol. „Je tu.“ „Kto?“ opýtala som sa potichu. „Našiel ma.“ „Kto?“ „Ten, čo ideme po mojich rodičoch.“ „Ako ťa našiel?“ „Neviem, do pekla.“ Potichu zúril. „Nedostane sa dnu?“ „Nie je tu fyzicky, premiestnil sa sem. Viac krát sa premiestniť nemôže. Nemôžeš mu otvoriť, aby si nezapamätal nič z vnútra.“ „Mýliš sa.“ „V čom?“ „Ja som sa premiestnila u tvojich rodičov dva krát.“ „Ale to si ty. Ty si oveľa silnejšia ako on.“ Znovu odišiel. Mám tip kam šiel – na chodbu. Premiestnila som sa o poschodie nižšie. Ako nárokom som sa stretla s Agátou. Videla ma ako som sa z ničoho nič objavila na schodoch. Jediné, čo mi vtedy napadlo, bolo ukázať jej, aby

bola potichu a šla ku mne. Prikrčila som sa na schodoch a nazrela som spoza výťahovej šachty, čo sa deje na našom poschodí. Videl ma. Skôr si myslím, že ma ucítil, ako ma videl. Alebo ma počul rovnako ako Logan. Netuším, či sa dá premiestňovať aj s normálnymi ľuďmi, no musím to skúsiť. Nemôžem ju tu nechať, určite by jej ublížil. Sedela som na zemi opretá chrbtom o pletivo výťahovej šachty a Agáta čupela pri mne Vynoril sa vedľa mňa. Rovnako bledá pokožka. Rovnaké temné, čierne oči. Na hlave kapucňa, ktorá mu siahala do polky čela. Takmer som umrela od strachu. Rukou som objala Agátu a zmizla. Nestihol ma zachytiť, chvalabohu. Ten obraz ma bude strašiť do konca života. „Čo je s ním?“ opýtala sa Agáta na Logana. „Nič. O chvíľu sa vráti.“ Rozplakala som sa. Ten strach bol neopísateľný.  „Logan!“ zakričala som nahlas. Všetko okolo mňa sa začalo točiť ako tornádo. Agáta ma chytila za ruku. Upokoj sa. Znel mi jej hlas v hlave. Doteraz som si nemyslela, že strach je až taká silná emócia. Pokúsila som sa upokojiť. Všetky veci, ktoré lietali okolo nás popadali na zem a niektoré z nich sa rozbili. „Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Logan. „Takmer mi puklo srdce a nemohol som sa sem vrátiť.“ „Zistila, čo je to strach.“ Odpovedala mu Agáta. Slzy mi nekontrolovateľne tiekli po lícach. Logan sa postavil a objal ma. Vzal si môj ukazovák. Vedela som, že chce vidieť to, čo ma tak veľmi vydesilo. Ukázala som mu ten temný pohľad, ktorý sa odnikiaľ vynoril priamo pri mne. „Fuj.“ Povedal znechutene. „Agáta, vezmeš jej prosím tú spomienku?“ opýtal sa jej.
            Už zase som mimo. Znovu mi niekto ´vyhodil poistky´, ale teraz neviem, kto to bol. Netušila som, že aj Agáta je iná. Hm, do nedávna som to netušila ani o sebe. Neverila som, že niečo také môže existovať. Že existuje aj iný svet, ako ten, ktorý som poznala. Asi začnem veriť aj na vlkolakov a kukuričné deti. Ležala som v posteli a keď som sa postavila, krútila sa mi hlava. Otvorila som dvere do obývačky a na moje počudovanie bol znovu všade poriadok. „Mohli by ste s tým prestať?“ opýtala som sa nahnevane. „Prepáč, inak to nešlo.“ Povedala Agáta a zodvihla sa z gauča. Vybrala sa smerom k dverám. Chcela som vedieť, ako je to všetko možné. „Všetko ti povie Logan.“ Takže čo?  Ona číta myšlienky? „Áno.“ Odpovedala mi na otázku, ktorú som nikdy nevyslovila. „Ahojte.“ Rozlúčila sa  a odišla. „Ty si to vedel?“ „Ja nečítam myšlienky. Neviem, čo myslíš.“ „To, že je Agáta iná.“ „Áno. Vedel som to.“ „Kedy si mi to chcel povedať?“ „Skôr než by si to zistila sama, ale nestihol som.“ „Nestihol...“ zašomrala som si pre seba. „Kde si vlastne bol? Myslela som, že si šiel za ním vonku.“ „Nemyslel som, že pôjdeš za mnou. Myslel som, že budeš mať dosť rozumu na to, aby si ostala tu. Videla si, že keď sa premiestnim, nemôžem zomrieť. Potom sa sem vrátim nazad a nič sa mi nestane. Musím ho nájsť v jeho normálnej podobe, nie premiestneného.“ „Čo bude teraz?“ „Pravdepodobne bude hľadať jedného z nás troch a rodičom dá nateraz pokoj.“ Takže niekto mi chce ublížiť, alebo ma rovno zabiť a to len kvôli Loganovi. „Za všetko môžeš ty!“ kričala som na neho. To je prvý krát, čo na neho kričím. Nepáči sa mi to, no on ma vystavil riziku. Vstal a objal ma. Buchla som mu päsťou do hrude. Objal ma silnejšie, aby som sa nemohla hýbať. Snažila som sa mu vytrhnúť. Nepustil ma. „Pokiaľ sa neukľudníš, znovu ti vyhodím poistky, ako tomu hovoríš ty.“ „Skús to a uvidíš.“ Vrčala som na neho. Toto vôbec nie som ja... „Viem, že si schopná mi ublížiť, no ak sa neupokojíš budeš to ty komu sa tu ublíži.“ „Vážne?“ opýtala som sa ironicky. Dokážem hýbať predmetmi. Stačí mi na to iba silná emócia. Napríklad strach o svoj vlastný život. Nože? „Prestaň s tým! Okamžite! Vážne ma chceš zabiť?“ kričal po mne, aby som konečne prišla ku zmyslom.