Iné bytosti 9.časť

Bolo by lepšie zastaviť, ale ako. Chvalabohu sme na rovnej ceste a už dlhšie som nevidela žiadne auto. Maťa prestala pozerať do mobilu. „Čo mu je?“ „Neviem, asi omdlel.“ Povedala som vystrašene. „Daj mu nohu dole z plynu.“ Pokúsila som sa o to, ale mal ju ťažkú ako kus kameňa. Chvalabohu sa prebral. „Logan, zastav, prosím.“ Vyhodil výstražné a zastal na kraji cesty. Vystúpila som na chodník a snažila som sa zhlboka nadýchnuť. Počula som buchnúť dvere. Nie je to Logan, jeho by som cítila. „Si v poriadku? Nie je ti zle?“ opýtala sa Maťa a pohladila ma po chrbte. „Budem v pohode.“ Odpovedala som jej neisto. „Čo je to s Loganom? Dnes je mimoriadne divný.“ „Necíti sa najlepšie.“ „Je chorý?“ „Nie, nemyslím si. Skôr je unavený a vyčerpaný.“ „Mala by si ho nechať aj vyspať.“ Zavtipkovala. „Asi áno. Kde je teraz?“ „Sedí v aute a vyzerá, že má dobré nervy.“ Pozrela som sa do auta a videla som, ako si pokladá hlavu do dlaní. „No nič. Idem do auta. Je tu zima.“ Povedala a šla nazad k autu. Hneď potom vystúpil Logan. Objal ma. „Mrzí ma to."  Povedala som mu. „Toto nebola tvoja vina. Ja som ti podal ruku. Myslel som si, že to zvládnem a nezvládol som to. Zbytočne som ťa vystavil riziku. Sľúbil som, že ťa ochránim, ale pred sebou ťa ochrániť nedokážem.“ „Už len dnes a sľubujem, že už nikam nebudeme chodiť, ak to bude nebezpečné.“  „Už tu nie je. Nie blízko. Necítim ani náznak jeho prítomnosti.“ „To je fajn, dúfam, že sa už nevráti.“
               Kapela hrala pesničky na želanie. Zväčša moderné s peknou rytmickou hudbou. Niektoré pesničky s nimi spievala tá blondína, ktorá tu spievala aj v stredu. Iné pesničky spievala žena, ktorá mohla mať asi tridsať rokov. Mala hnedé, krátke vlasy, v ktorých mala kvetovanú čelenku. „Môžem to odmietnuť. Nepotrebujú ma. Speváčky majú predsa dve.“ Povedala som Loganovi, ktorý sedel na koženej sedačke za mnou. „Tak si to aspoň vyskúšaj. Spievaš nádherne. Kiež by som ťa počul spievať si častejšie.“ Pohladil ma po ramene. Určite som sa začala červenať. Ako dobre, že je tu len tlmené svetlo. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa tak, aby mi rozumel len on. Pyšne sa na mňa usmial. Potom prikývol. „Pokiaľ sa niečo bude diať, budeš o tom vedieť prvá. Cestou k tebe sa budeme musieť  niekde zastaviť a najesť sa. Umieram od hladu.“ „Ak vážne umieraš, môžeme ísť aj hneď teraz.“ Snažila som sa zavtipkovať. „Nie, nie. Pekne si to tu odspievaš a až potom pôjdeme.“ Dobre vedel, že sa tomu chcem vyhnúť. Vystupovanie pred väčším publikom mi robí problémy. Vždy mám hroznú trému. „Ahoj. Tak si nakoniec prišla.“ Pozdravil ma majiteľ klubu. „Ahoj. Mali sme cestou menšie problémy, ale prišli sme. Vidím, že speváčky si už asi našiel.“ „Pár som ich našiel v stredu, už mi len ostáva si vybrať. Baby si už svoje odspievali, nechceš si to skúsiť teraz ty?“ „Teraz?“ opýtala som sa prekvapene. „No jasné, kľudne aj teraz.“ „Dobre, o chvíľu som tam.“ Zas tá panika. Zbytočne sa stresujem, veď je to len jedna pesnička, to zvládnem. Logan mi dal pusu a ja som šla za kapelou. Akurát si dávali krátku prestávku. Výber pesničky som nechala na nich. Vybrali mi Ninu Simone – Feeling good – jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Toto zvládnem. Teda aspoň dúfam. Povedali, že keď začnú hrať zavolajú ma. Šla som teda naspäť za Loganom a Maťou.
                   Som hrozný trémista, ale že fakt poriadny. Mám ešte väčšiu trému ako naposledy. Logan sa mi hral s vlasmi a Maťa mi vysvetľovala niečo o nejakom chalanovi, ktorého stretla včera. Vôbec som ju nepočúvala. Len som sa tak tvárila a prikyvovala som jej.  Kapela znovu vyšla na pódium a gitarista na mňa zakýval. „Držím palce.“ Povedala Maťa, keď som odchádzala z boxu. Vyšla som na pódium a už vtedy ľudia začali tlieskať. To mi dodalo trochu sebavedomia. Keď počuli prvé tóny pesničky a zistili, čo budem spievať, začali tlieskať ešte viac. Na malom tanečnom parkete predo mnou sa začali zhromažďovať páry, ktoré si chceli zatancovať.
             Povedala som si, že nebudem utekať a nenechám vyhrať svoju hanblivosť. Po skončení pesničky som  počkala kým všetci  dotlieskajú, potom som sa uklonila a dôstojne som zišla dolu schodmi. Tam ma už čakali Logan s Martinou a naraz ma objali. Bolo to také príjemne upokojujúce. „Bolo to znovu výborné.“ Prehovoril na mňa Stano -  majiteľ klubu. Určite by si mala prísť aj budúci víkend, čo na to povieš?“ opýtal sa ma. „Budem musieť popracovať na tej mojej tréme. Ak mi do toho nič nepríde, určite prídem.“ „Tréma sa pominie, keď budeš častejšie spievať medzi ľuďmi.“ „To dúfam.“ „Veľa ľudí sem dnes prišlo kvôli tebe a veľa ďalších sa na teba pýtalo.“ „To je super, teší ma to.“ Popravde som nevedela, čo na to povedať. „Tak si užite večer. Dnes za vás platím ja.“ Usmial sa a odchádzal. „Ďakujem.“ Zavolala som za ním.
            Dali sme si ešte kolu na utlmenie toho alkoholu, čo som vypila. Potom som už na Loganovi videla, že mu naozaj dochádza energia. Niekoľkokrát na pás sekúnd zamdlel. Opýtala som sa ho, či mu môžem nejako pomôcť, aby sa cítil lepšie, ale len pokrútil hlavou a povedal, že nemám ako. Šli sme si dať hamburger, keďže všetko ostatné bolo zavreté. Maťa zatiaľ čakala v aute. Potom ju odviezol o ulicu ďalej, kde býva. A konečne sme šli ku mne. Nevyzeral teda najlepšie. Ledva vošiel do bytu, už sa mu znovu podlamovali nohy. „Logan, teraz vážne. Čo sa deje? Ešte som ťa v takomto stave nevidela nech si bol akokoľvek vyčerpaný.“ Opýtala som sa ustarostene. „Ani sám neviem. Niečo zo mňa ťahá energiu. Chvíľu som v pohode a o päť minút odpadávam. Zrejme je to znovu niečo silnejšie ako ja.“ Posadil sa na gauč. „Skús si trochu pospať.“ Takmer som to nestihla dopovedať a už spal. Nevedela som, ako mu môžem pomôcť. Jediný, kto mi napadol, bol jeho otec. Zapla som počítač. Bol stále prihlásený, tak som v kontaktoch našla jeho otca a skúsila som mu zavolať. Po pár zazvoneniach zodvihol. „Lenka, čo je s Loganom? Vieš o ňom niečo?“ „Logan je celý deň so mnou, necíti sa najlepšie.“ „Volal som ho. On to nepočul?“ „Nie. Nič také mi nehovoril.“ „Skúšal som sa k vám dostať, ale nepodarilo sa mi to.“ „Ten, čo ide po vás s manželkou tu dnes bol. Nedostal sa do bytu, len sa celý deň okolo nás motá.“ „Tak preto som sa tam nemohol dostať. Logan to tam pravdepodobne zabezpečil ako u nás, aby sa tam nedostala žiadna iná sila.“ „Čo s ním mám robiť? Neustále stráca  vedomie. Je veľmi slabý. Stačí jedno spojenie a už je mimo.“ „Poď sem, niečo ti dám.“ Zatvorila som oči a keď som ich otvorila, točila sa mi hlava. „Tiež nevyzeráš najlepšie.“ Povedal. „Dnes toho bolo aj na mňa veľa.“  „Ukáž mi.“ Podala som mu ruku. Ukázala som mu všetko, čo sa dnes stihlo stať – aj toho neznámeho a dokonca aj to, že Logan zamdlel pri šoférovaní. „Z tohto si urobte čaj.“ Podával mi nejakú sušenú bylinu. „Na nejaký čas vám to vráti sily.“ „Nejaký čas?“ „Malo by to stačiť na niekoľko mesiacov.“ „Neruším?“ ozval sa Logan z počítača. „Idem za ním.“ „Dobre.“ Usmial sa, pohladil ma po vlasoch a nechal ma odísť.  Ách, ako veľmi mi  chýbajú takéto otcovské prejavy lásky...
              Logan ešte chvíľu volal s otcom. Ja som zatiaľ urobila čaj z tej byliny, ktorú mi dal. Príšerne to smrdelo a chuť nebola o nič lepšia, nezachránilo by ju ani kilo cukru. Tú hnusnú pachuť som v ústach cítila ešte dlho potom. Ale ak to naozaj pomôže, budem Loganovmu otcovi naozaj vďačná.  Myslím, že účinkuje hneď, ako sa droga dostane do žalúdka a z tade do krvného obehu. Logan už asi hodinu neodpadol a vyzerá byť podstatne čulejší. Bolo dosť neskoro, keď sme šli spať. Dobre, že je zajtra nedeľa. Dúfam, že sa sem hneď ráno nenahrnie Martina. Navyše ju nechcem vystrašiť našim správaním, alebo tým, že sa okolo nás bude motať nejaký maniak, ktorý sa nás bude snažiť zabiť. Zaspávala som s divným pocitom. Nič konkrétne, len zlý pocit...
                Ráno Logan vyzeral ako iné dni. Keď som otvorila oči, pozeral na mňa a usmieval sa. „Dobré ráno.“ Pozdravil ma. „Ahoj.“ Odzdravila som ho s úsmevom. „Už si dlho hore?“ opýtala som sa. „Asi hodinu.“ „Celý čas ma pozoruješ?“ „Áno. Stále ma to fascinuje. Taká nevinná a keď sa neovláda, vie narobiť peknú neplechu.“ Zasmial sa. Toto je Logan, ktorého som spoznala. Je to pár dní, no už nikdy nechcem byť bez neho. „Dnes robíš raňajky ty.“ Oznámil mi. Neprotestovala som. Postavila som sa a žiadne točenie hlavy, ani nič podobne nepríjemné, som nepociťovala. „Máš rád lievance?“ opýtala som sa ho, keď vyšiel zo spálne. Mal na sebe šedé tepláky a akurát si obliekal čierne tričko. Prišiel ku mne a objal ma odzadu. „Zjem čokoľvek, čoho bude veľa.“ Pousmiala som sa. Nemala som dočinenia s chlapom, ktorý by u mňa ráno jedol, už dlhšiu dobu. Už si presne nepamätám, aké množstvo predstavuje slovo ´veľa´. Mne samej by stačili dva alebo možno tri lievance. „Čo dnes budeš robiť?“ opýtala som sa Logana. „Dnes by som nechcel robiť vôbec nič, len sa venovať tebe. Lišiacky sa na mňa usmieval. Tie jeho oči. Sú také tmavé, že sa v nich všetko odráža ako v zrkadle. „Ty by si mala trénovať  udržiavanie svojich emócií na uzde.“ Uťahoval si zo mňa. „Vtipné.“ Zaškerila som sa na neho. „Čo ak mi to takto vyhovuje?“ „Tak to nech ma všetci svätí ochraňujú, keď sa ma pri každej emócii pokúsiš zabiť.“ „Nemáš mi čo vyčítať. Včera si takmer zabil ty mňa, keď si odpadol pri šoférovaní.“  Úsmev mu opadol behom stotiny sekundy. Dobre, toto som neplánovala. „Neber to tak tragicky, viem, že to nebolo úmyselne.“ Snažila som sa ho zahovoriť. „Za to by si si zaslúžila pár po zadku.“ „Nemyslím.“ Zasmiala som sa. „Nemyslíš? No dobre, ako povieš.“ Znovu si zo mňa uťahoval. „Máš šťastie, že som hladný.“ „Čo to počujem? Ty sa mi snáď vyhrážaš? Zabudol si na to ako som ťa včera dostala?“ znovu som sa na neho zaškerila. „Čo ak som ťa nechal  vyhrať?“ „Ty? Chceš mi povedať, že by si ma, dobrovoľne, nechal vyhrať? Veľmi vtipné..“ „Nenechal, to máš pravdu.  Včera si ma naozaj dostala. V prvom momente som si myslel, že si lozila po strope ako posadnutá diablom. Dnes ráno som na tým premýšľal a všimol som si, že si nehrala fér.“ „Nehrala fér?“   „A hrala? Tiež som mohol vyliezť na skriňu a počkať si na teba.“ „Hej to si mohol, ale je rozdiel keď na teba skočí päťdesiat kíl, alebo osemdesiat.“ „To je tiež pravda. Snáď s mojou váhou nemáš problém?“ „Nie, Logan, len pekne papaj.“ Položila som pred neho plný tanier. „Tak toto si dám veľmi rád. Naposledy som jedol lievance takmer pred rokom, aj to mi ich urobila mama.“ Usmiala som sa neho.
               Niekto zazvonil.