Iné bytosti 1.časť

            Logan sa na mňa potajomky pozeral. Zakaždým, keď zodvihol zrak, videla som ho. Bol to zahraničný študent z Kanady. Chodil do knižnice každý utorok a štvrtok. Niekedy tu trávil aj piatky. Nevyzeral ako spoločenský typ, ktorý sa rád zabáva pri pive s kamarátmi niekde na diskotéke. Mal tmavé skoro až čierne vlasy a temný pohľad. Jeho tmavohnedé oči do mňa občas vypaľovali dieru. Cítila som sa pri tom nesvoja, občas som sa ho až bála. V očiach sa mu premietali emócie, ktoré som nevedela presne definovať. Začala som si ho všímať pred niekoľkými mesiacmi. Možno sem chodil už aj pred tým, ale ja som mu nevenovala žiadnu pozornosť. Začalo sa to tým, že raz, keď prechádzal okolo mňa, zakopol o stoličku, na ktorej som sedela. Povedal „ I´m sorry“ a posadil sa k stolu oproti mne. Od vtedy sem vždy chodí o pol siedmej a ostáva až kým knižnicu nezatvoria. Pokiaľ nemám veľa učenia odchádzam okolo deviatej domov, no on tu vždy ostane sedieť. Občas mi pripadá ako nejaký psychopat alebo možno nájomný vrah – len tu tak sedí a pozoruje ma. Bez slov. A to ma desí asi najviac. Premýšľala som, či s ním nenadviažem rozhovor ja. Anglicky hovorím celkom slušne. Naučila som sa toho dosť za päť rokov na základnej, štyri roky na strednej a takmer päť rokov na vysokej. Ale čo mu mám povedať?  Skúsila som ho raz pozdraviť, keď prišiel, no neodpovedal. Skúsila som to aj druhý krát, trochu hlasnejšie, ak ma predtým náhodou nepočul, no znovu žiadna odpoveď. Prestala som s tým. Cítila som sa trápne, keď bol ticho. Prišlo mi to tak, že ma, z mne neznámych dôvodov, ignoruje. Neviem ani to, či vie aspoň trochu po slovensky. Neviem o ňom nič...
            Dopísal, zacvakol si pero o vrecko košele, zavrel knihu, postavil sa a obliekol si šedý kabát. Uviazal si šál okolo krku a celý čas zo mňa nespustil oči. Jeho pohľad bol niekedy až príliš nepríjemný. Keď prechádzal okolo mňa, posunul ku mne svoju knihu a šiel ďalej. „Logan.“, zavolala som na neho, ale on pokračoval ďalej bez toho, aby mi venoval akúkoľvek pozornosť. To, že sa volá Logan viem len preto, lebo ma občas na košeli stále pripnutú kartičku s menom zo školy. Pozerala som za ním ako odchádza. Pozdravil knihovníčku a prešiel dverami. A už je preč.
            Pozrela som na knihu. Príručka o pravopise? Oh, aké príhodné. Všimla som si, že z boku vytŕča nejaký papierik. Videla som, že si pred tým niečo zapisoval, ale myslela som si, že sú to nejaké poznámky do školy. Na papieriku boli napísané čísla po tri v jednom riadku. Boli oddelené pomlčkami a vyzerali ako nejaká šifra. Čo to môže byť? Nechápala som prečo mi to tu nechal. Otvorila som knihu a zapozerala som sa do nej. Jediné čísla sú čísla, ktoré označujú strany. Jasné! Že mi to hneď nedošlo. Ako deti sme si so sestrou nechávali takéto odkazy, aby ich nikto nevedel rozlúštiť. S odstupom času mi je viac než jasné, že tie šifry mohol so správnou knihou rozlúštiť ktokoľvek. Pokiaľ sa nemýlim prvé číslo je číslo strany, druhé je riadok na tej strane a tretie číslo označuje písmeno v danom riadku. Jeho kód mal však len osem písmen. Zrejme je to len jedno slovo. 32-12-1, otvorila som knihu na tridsiatej druhej strane a začala som rátať. S- prvé písmeno v dvanástom riadku. Zapísala som si ho na okraj zošita, aby som nezabudla. Ďalej 40-1-33 – začala som čítať, hľadať a počítať. I – ďalšie písmeno, ktoré som si zapísala. Nasledovala medzera cez jeden riadok. Potom šifra pokračovala: 21-18-10 – K, 53-1-8 – R, 81-9-21 – A, 13-62-3 – S, 85-43-22 – N, 90-1-15 –A. Takže sú to vlastne dve slová – SI KRASNA – aké milé a zároveň trochu strašidelné. Toto je naozaj divný začiatok konverzácie. Napíšem mu odpoveď? Ako? Normálne na ten lístoček napíšem ĎAKUJEM, alebo  mu to napíšem v kódoch, ako on mne? Myslím, že kódy budú v tomto prípade asi lepšie rozhodnutie. Obrátila som papierik a začala som hľadať v rovnakej knihe písmená, ktoré potrebujem k odpovedi. Keď som skončila, založila som lístok do knihy a zavrela ju. Postavila som sa a šla som knihovníčke povedať, že si túto knihu požičiam. Neprotestovala. Vždy som si brala nejaké knihy, keď som toho mala veľa, alebo som ich potrebovala na prednášky. Ešte som mala nejakú prácu a tak som si sadla opäť ku stolu a ďalej som si robila poznámky z biológie.

            Už ako malá som mala sen, že sa stanem opatrovateľkou zvierat niekde pri mori, kde je pekne teplúčko celý rok. Najviac ma fascinovali opice, pretože nám boli najviac podobné. Tiež zbožňujem papagáje. Mala som teda sen, že raz odídem a budem pomáhať zvieratám. A zatiaľ sa mi darí svoj sen plniť, teda aspoň čo sa potrebného vzdelania týka.
            Na dnes som toho mala už dosť. Pobalila som si poznámkové bloky, zopár kníh som odložila nazad do políc a ostatné som si uložila na kôpku, aby si ich knihovníčka mohla zapísať. Mimochodom, volá sa Agáta. Je to pani v stredných rokoch a je to moja suseda. Bývame v jednom paneláku a dokonca na jednom poschodí. Aj napriek tomu, že sa poznáme jej aj v súkromí hovorím ´pani knihovníčka´. Vždy sa nad tým pousmeje, ale nijak vážne to neberie -  asi si na to za tie roky už zvykla. Pamätám sa, že v knižnici robila už keď som chodila na základnú. Vtedy to bola poriadna kočka. Nehovorím, že teraz nie je príťažlivá, no stále žije sama. Sama... Hm, s dvoma otravnými mačkami, ktoré neustále škrabú po stenách. Vždy po otvorení dverí vám vbehnú do bytu a nedajú sa dokonca ani pohladkať. No ona ich miluje -  z nepochopiteľného dôvodu. Ľudia majú rôzne úchylky...
            Bolo krátko pred deviatou večer. V uliciach už bola tma a pár miest osvetľovali  pouličné lampy. Ach, ako som neznášala cestu domov. Knižnica bola asi dva kilometre od sídliska, kde som bývala. V tomto čase nechodili ani žiadne autobusy a tak som musela ísť pešo. Menšia prechádzka na ´čerstvom´ mestskom vzduchu mi len prospeje. Niekedy to však nebola len prechádzka. Musela som totiž prejsť cez park, kde bolo veľa stromov a kríkov, ktoré komukoľvek poskytovali úkryt. Bolo to miesto, kde na osvetlení dosť šetrili. I keď sa veľa ľudí sťažovalo, nikto s tým nič nerobil. Po večeroch sa tam stretávali  rôzny ľudia – od úchylov, cez feťákov, po nadržané páry, ktoré prepadla náhla chuť na sex. Neraz sa mi zdalo, že ma niekto prenasleduje a tak som domov utekala, čo mi nohy stačili. No ak som sa chcela dostať domov musela som tade prejsť. Teda, bola tu ešte jedna cesta, no tak by mi cesta trvala cez dve hodiny. Mala by som si kúpiť auto...

            Dnes som sa snažila nemyslieť na nič a na nikoho. Proste som šla. Ako kôň, ktorý ma na očiach klapky – hľadela som len priamo pred seba. Domov som prišla bez nejakej psychickej, či nebodaj fyzickej ujmy. Odomkla som, zhodila kabelku na  gauč a zapla telku. Zapálila som svetlo a keď som chcela zatiahnuť rolety, uvidela som Miu – knihovníčkinu bielu perzskú mačku. Vždy ku mne príde po rímse a sadne si na parapet okna. Buď ma mlčky pozoruje, alebo zamňauká, aby som ju vpustila dnu. Vtedy vyskočí na gauč, schúli sa mi k nohám a leží.  Agáta si ju niekedy príde vyzdvihnúť, inokedy je u mňa aj niekoľko dní. Nemá cenu ju z okna odháňať -  nevie sa vrátiť späť. Neostáva mi tak nič iné, ako ju vpustiť dnu. Nedá sa však chytiť a nechce sa dať ani pohladkať. Ale keď sa ona dotýka mňa, to jej nevadí. Dokonca som jej začala kupovať žrádlo. Vtedy si mi ľahne na brucho a kľudne sa kŕmi. Aj z ruky. Keď sa jej však snažím dotknúť, ujde znovu k mojim nohám. Po chvíli sa upokojí, osmelí a vráti sa nazad a znovu si pochutnáva na granulkách. Zvykla som si na ňu. Občas si dokonca príde ľahnúť ku mne do postele. Vtedy si pripadám ako  stará dievka, ktorá žije a spáva len s mačkou, ale aspoň tu nie som úplne sama.
            Ráno som sa zobudila na zvonček pri dverách. Mia zoskočila z postele a smerovala k dverám. Neochotne som sa postavila a kútikom oka som pozrela na hodiny pri posteli. 7:32 – do pekla! Komu šibe? Nohou som odstrčila mačku, ktorá škrabala po dverách, aby na nich neurobila ešte väčšie škrabance. „Dobre ránko, Šípková Ruženka.“ Pozdravila Martina. Bez pozvania sa nahrnula  dnu. Už som si na to zvykla. „Čo dnes podnikneme?“ opýtala sa. „Neviem.“ Odpovedala som neochotne. „Pôjdem sa dať dokopy a ty zatiaľ niečo vymysli.“ Martina bola moja najlepšia kamarátka. Bola trochu šialená, no mne to vôbec nevadilo. Prinášala do môjho nudného života trochu vzrušenia a adrenalínu. „Znovu si bola včera v knižnici?“ Zrejme to usúdila podľa kôpky kníh na stole, ktoré som si včera priniesla domov. „Áno.“ Odpovedala som jej so zubnou kefkou v ústach. „Bol tam aj ten psychoš?“ Psychoš = psychopat. „Myslíš Logana?“ Vybrala som si kefku z úst a vyšla som z kúpeľne. „Hej.“ No, samozrejme, že tam bol. Včera bol predsa utorok a vždy v utorok tam chodí. „Áno, bol tam a znovu ma len pozoroval.“ Rozhodla som sa jej nepovedať o odkaze, ktorý mi nechal. Ešte viac by ju to utvrdilo v myšlienke, že je naozaj psychopat. „Ten chlapec je vadný.“ Prehlásila. Odohnala mačku z gauča a zapla si televízor. „Nechápem prečo tú hlúpu mačku nevyhodíš.“ Poznamenala zhnusene. „Robí mi spoločnosť. Aspoň sa necítim osamelá.“ Uviazala som si vysoký cop. „Mohla by si si radšej kúpiť psa.“ „To určite. Za ten čas, čo nie som doma by buď zošalel alebo by zomrel od hladu.“ Zasmiala som sa.

             Konečne vyzerám ako človek. Podarilo sa mi skrotiť moje dlhé, polo kučeravé vlasy a učesať ich. Nemám vo zvyku sa veľmi maľovať – to je Martinina práca. Doniesla som jej teda kozmetickú taštičku s maľovátkami a sadla som si vedľa nej na gauč. „Ty už vieš, čo s tým máš robiť.“ Oznámila som jej. Bez slova sa začala prehrabávať medzi make-upom a očnými tieňmi. Bola nadšená, keď niekoho mohla upravovať. Ja som bola jej pokusný králik. Vždy si vymyslela niečo nové a skúšala to práve na mne. Pokiaľ sa mi to nepáčilo, odmaľovala ma a vymyslela niečo iné. Odchod z domu nám niekedy trval aj viac ako dve hodiny. Teraz sa však trafila na prvý krát. Jemná očná linka, namaľované mihalnice, trochu make-upu a lícenky. Dala mi na výber z dvoch rúžov. Jasne červený alebo tmavo ružový. Volím radšej červený, s ružovým si  pripadám ako bárbina. „Mohli by sme ísť nakupovať. Šoféruješ.“ Oznámila mi. „Fajn. Potrebujem nejaké potraviny a krmivo pre mačku.“ Vyliala som vodu zo včera a naliala som jej do misky čerstvú.  Do druhej misky som jej nasypala zbytok granúl. „Myslím, že s Loganom sa k sebe skvele hodíte. Si rovnako vadná ako on. Veď kto už by dnes chodil do knižnice, keď je všetko na internete?“  „Mala by si ísť niekedy so mnou.“ Nahla som hlavu doprava a čakala som na jej reakciu. Zasmiala sa a neveriacky pokrútila hlavou. „Toto nemyslíš vážne, že nie?“ „Viem, že by som ťa tam nikdy nedostala. Bol to pokus o vtip.“ „Ty a ten tvoj čierny humor. Nikdy ho nepochopím...“

            Sedeli sme v aute a čakali na zelenú v rannej zápche. V rádiu hrala moja obľúbená pesnička. Nemohla som potlačiť nutkanie a dala som ju hlasnejšie. Začala som si spolu so speváčkou hmkať melódiu a potom sme si dali duet v refréne. „Počula si sa niekedy spievať?“ Snažila sa prehlušiť hudbu. Dala som rádio tichšie. „Nie. Myslím, že mi stačí to, čo počujem, keď spievam. Nie je to nič mimoriadne.“ „Nič mimoriadne? Niekedy si ťa nahrám, alebo ťa prihlásim do nejakej súťaže.“ „Nikam nepôjdem. Bude to poriadny trapas. To, že sa môj spev páči tebe, neznamená, že sa bude páčiť aj niekomu inému.“ Pousmiala sa.  Vedela som, že už v hlave spriada plán, ako ma k tomu donútiť. „Už viem kam pôjdeme dnes večer.“ Vytiahla telefón z vrecka.  „Neblázni! Dnes nikam nepôjdem. Zajtra mám školu, musím sa pripraviť.“ Znovu sa nahlas zasmiala. „Máš smolu. Dnes je v bare karaoke. Kamoška mi tvrdila, že tam chodí aj nejaký agent, ktorý hľadá nové talenty.“ „Maťa, bude to trapas. Nepôjdem tam, musím sa učiť.“ „Učíš sa vkuse, vieš toho pomaly viac ako profesor.“ Vedela som, že nemám šancu vyhrať tento boj. Vzdávam sa. V najhoršom prípade to bude trapas na celý život a tak dúfam, že tam nebude nikto zo školy, alebo že si to niekto nenahrá na video a nehodí to na net ako trapas roka s titulkom ´dievča si o sebe myslí, že vie spievať, ale mýli sa!´.