Iné bytosti 3.časť

V hlave sa mi rozsvietila červená kontrolka. V aute nebudem mať kam utiecť. Videl, že som zneistela. Zastali sme pred malým červeným  sedanom.  „Nehodlám ťa uniesť, ani ti nejako ublížiť. Čo by som z toho mal?“ povedal, keď mi otváral spolujazdcove dvere. „Neviem, ale veľmi sa mi to nepáči.“ Odpovedala som. „Fajn.“ Zavrel dvere a zamkol auto. „Pôjdeme niekam peši.“ „Dobre, to bude lepšie.“ Mlčky sme kráčali ulicou. Videla som, že ho sklamalo to, že mu nedôverujem. Ale ako by som mohla? Veď ho skoro vôbec nepoznám. „Bojíš sa ma?“ prekvapil ma otázkou. „Nebojím. Vyzeráš byť v pohode. Len proste nedôverujem ľuďom hneď v prvý deň.“  „Chápem ťa.“ Povedal skleslo. Pravdepodobne mi naozaj neplánuje ublížiť...

            Zastali sme pred malým bistrom. Cez presklenú stenu bolo vidieť dnu. Sedeli tam piati ľudia pri jednom stole a dvaja pri druhom. Dva malé stoly boli voľné. „Si hladná?“ „Dnes som mala len obed po škole. Niečo by som zjedla a ty mi zatiaľ môžeš o sebe povedať viac.“ „Len v tom prípade, že mi niečo o sebe povieš aj ty.“ Pousmial sa. „Tak teda nech sa páči.“ Otvoril mi dvere. Objednali sme si pizzu a kým sme čakali, rozprával mi o sebe. Na Slovensko prišiel za kamarátom z detstva. Zapáčilo sa mu tu, tak tu začal študovať. Nepozná tu vlastne nikoho, okrem toho kamaráta. Povedala som mu, čo to o sebe. Ostal veľmi zaskočený tým, že už nemám rodičov. Prišlo mu to ľúto. On má oboch rodičov a každý deň je s nimi v kontakte cez skype. Po krátkej chvíli som nadobudla pocit, že ho poznám snáď celý život. Cítila som sa príjemne. Postupne som sa začala uvoľňovať. Prestala som myslieť na to, že by mi mohol nejako ublížiť. Zazvonil mi telefón. Martina.

-Si v poriadku?

-Áno som. Šli sme na pizzu.

-Mala si sa mi ozvať..

-Prepáč, zabudla som. Všetko je v poriadku.

-Dobre. Kedy mám prísť pre teba?

-Nemusíš si robiť starosti. Zavolám si taxík.

-No ako chceš. Daj mi vedieť ak by sa náhodou niečo stalo.

-Jasné, neboj. Ahoj.

-Ahoj a dávaj si na seba pozor.

„To bola kamarátka.“ Povedala som Loganovi. „Tá, čo bola s tebou včera v klube?“ „Áno, volá sa Martina. Je to moja najlepšia kamarátka. Vlastne je to moja jediná ozajstná kamarátka.“ „Je to aj vidieť. Bála sa o teba?“ opýtal sa s kamennou tvárou. „Bála. Popravde som o seba mala strach aj ja.“ „Mala? Takže už nemáš?“ „Myslím, že už nie. Alebo by som mala mať?“ „Ja ťa ochránim pred všetkým, pred čím bude treba.“ Usmiala som sa. Hovoril to tak vážne, akoby bol naozaj ochotný sa postaviť do cesty letiacej guľke, ktorá smerovala na mňa. Vážne by bol toho schopný?

            Sedeli sme, jedli a rozprávali sa. Čas bežal tak rýchlo, že som si ho ani neuvedomovala. Prvý krát som sa na hodiny pozrela, až keď nás servírka prišla upozorniť, že budú zatvárať. Za tých pár hodín s Loganom som potlačila všetky negatívne myšlienky. Ponúkol sa, že ma odvezie domov. Nepovažovala som to za hrozbu.

            Pane Bože. Ten chlap má v sebe niečo , čo ma brutálne priťahuje. Ešte v aute pred bytovkou som ja sama iniciovala bozk. Vôbec som si neuvedomovala, čo sa deje, kým sme spolu neležali v posteli. Pozerali sme sa jeden druhému priamo do očí a ťažko oddychovali.  Je to šialené. Zvrtlo sa to tak rýchlo, že ani jeden z nás tomu nestihol zabrániť. V očiach nás oboch bolo vidieť previnilosť. Myslím, že sme sa obaja cítili rovnako – záplavu adrenalínu vystriedal pocit šťastia, ktorý sa čiastočne prelínal s pocitom viny. Prevalila som sa na chrbát a zahalila som sa do prikrývky. Radšej som pozerala do stropu. Potrebovala som ukľudniť svoj tep a potláčala som inštinkt znovu sa na neho vrhnúť a zbaviť sa tak pocitu viny i keď len  na malú chvíľku. „Chceš, aby som odišiel?“ opýtal sa a náhle sa posadil tak, aby na mňa videl. „Pokiaľ ostaneš, budeš musieť ráno čeliť Mati.“ Zasmiala som sa. „Hm... Myslím, že to zvládnem.“ Usmial sa a pritúlil sa ku mne.

             Ráno, keď zazvonila pri dverách Maťa, sedeli sme akurát v kuchyni a pili kávu. Sedel pri kuchynskom pulte na vysokej stoličke len v rifliach. Nemal pod nimi nič, nemal ani tričko a dokonca ani ponožky. Trochu som sa obávala toho, ako na to Martina zareaguje. Ale potom som si povedala, že som predsa dospelá a so svojim životom si môžem robiť to, čo chcem ja. „Neruším?“ opýtala sa, keď som otvorila dvere a ukazovala na pánske topánky pred nimi. „Je tu Logan.“ Povedala som na rovinu. Viem, že neskôr k tomu bude mať pripomienky. Zagánila na mňa a vošla dnu. Znovu bez pozvania. Čo ak by sme práve... Nie! „Ahoj, ja som Martina.“ Podávala mu ruku. „Logan.“ Odpovedal stroho a odpil si z kávy. Keď som prechádzala okolo, pritiahol si ma k sebe. Objal ma a hlavu si jemne položil na moje plece. Vedela som, že to robí preto, aby jej nemusel čeliť sám. Ten jeho dych... Cítila som ako mi na pokožke stavajú všetky chĺpky dupkom. Ešte, že som mala na sebe tričko a nebolo to vidieť. Znovu ma začal ovládať ten živočíšny pud... Nemôže byť pri mne tak blízko. Letmo ma pobozkal na krk, akoby počul moje myšlienky a chcel mi urobiť napriek. Takmer nebadane ma striaslo. On to však cítil a pobozkal ma znovu. Áno, robí to naschvál. „Takže vy už spolu chodíte?“ vyzvedala Martina a skúmavo sa na nás oboch pozerala.  Logan sa pozrel na mňa a čakal, čo poviem. „Myslím, že ešte nie.“ „Myslím, že je to na dobrej ceste.“ Ozval sa Logan z poza môjho chrbta. Ústa a nos si schoval za moje plece. Vedela som, že sa usmieva. Mala som sto chutí sa otočiť a dať mu pohlavok.  Presne som vedela, že myslí na včerajšok. „Prespal tu?“ opýtala sa a pozerala mi priamo do očí.  Akoby som mohla klamať... Nie je to očividné? „Áno.“ Odpila som si z kávy. „Dúfam, že nemáš v pláne jej nejako ublížiť.“ Skôr podotkla, než sa opýtala. Takmer nestihla dohovoriť a Logan jej pohotovo odvetil: „Nikdy.“ „Dobre. Beriem ťa za slovo.“ Znelo to ako by bola nabuchaný, stopäťdesiat kilový, bezkrký, holohlavý chlap z mojej osobnej ochranky. „Čo máte dnes v pláne?“ „Neviem, ešte sme sa k tomu nedostali.“ „A k čomu ste sa dostali?“ šomrala si popod nos sotva počuteľne. „Mohli by sme niekam zájsť.“ Podotkla. „Neviem, či nemá Logan na dnes už nejaký iný program.“ Čím som mu chcela naznačiť, že by mal mať. „Bývam sám, nemám ani žiadnu spoločnosť.“ Zložil mačku z kuchynskej linky vedľa neho. „Myslím, že nebudem nikomu chýbať.“ Mačka... Úplne som zabudla, že je stále tu. Počkať Logan sa jej práve chytil a ona vôbec nereagovala. Roztvorila som jeho ruky, ktoré ma následne znovu objali. „Musím jej dať žrať.“ Ukázala som na Miu. „Vôbec som si ju včera nevšimla. Boh vie, kde bola.“ „Spala vedľa teba.“ Zasmial sa. Jeho smiech bol takým upokojujúcim balzamom na dušu. Keď som ho počula smiať sa, všetky moje negatívne myšlienky boli preč. Pustil ma. Po miestach, kde ma predtým držal mi prešiel studený vzduch. Je to pár sekúnd a ja by som sa najradšej znovu skryla do jeho objatia. Veď musím vedieť fungovať aj bez neho! Totálne mi pomotal hlavu aj všetky zmysly. Zoskočil zo stoličky a namieril si to do spálne. Mám len dvojizbový byt, aj to je obývačka spojená s kuchyňou. Rozdeľuje ich len kuchynský pult. Pravdepodobne sa šiel obliecť. Zavrel sa sebou totiž dvere. „Čo o ňom vieš?“ opýtala sa Maťa, keď bol z dohľadu tak, aby nemal šancu to počuť. „Včera mi toho o sebe povedal dosť veľa.“ „ Myslíš, že je to dosť na to, aby si ho  pozvala k sebe domov?“ „ Pozri ak by mi fakt chcel nejako ublížiť, urobil by to už dávno. Veď mal toľko príležitostí kedy.“ „Si šialená.“ Zasmiala sa. „Aký je?“ Zašepkala a jemne do mňa drgla lakťom. „Je fajn. Veď vidíš.“ „Ó áno, to, čo som videla bolo fajn.“ Uškŕňala sa. „Si sprostá...“ Pokrútila som hlavou a zasmiala som sa. Keď vošiel do obývačky, obe sme sa smiali. Nechápavo sa na nás pozrel a v nás to vyvolalo ešte väčší výbuch smiechu. Musela som sa prichytiť stoličky, inak by som stratila rovnováhu a spadla na zem. Takmer som nemohla dýchať.

             Záchvat smiechu ma prešiel, keď som sa lepšie pozrela na Logana a videla som, že stále nemá tričko. Utrela som si slzy, ktoré mi vyšli, kým som sa smiala a narovnala som sa. Usmial sa na mňa a obliekol si tričko. Znovu sa vo mne začali prebúdzať rôzne pudy... Prečo sa v jeho prítomnosti nemôžem sústrediť na nič iné ako na neho? „O chvíľu sa vrátim.“ Martina zmizla v kúpeľni. Zrejme si šla upraviť rozmazaný make-up. Logan to využil. Len, čo zavrela dvere vrhol sa na mňa a začal ma bozkávať. Bolo to také intenzívne. Zdvihol ma za boky a posadil na pracovnú dosku kuchynskej linky. Moje nohy si omotal okolo svojho pásu a rukou mi pevne tlačil do chrbta, aby som bola k nemu čo najbližšie. Vypol proti mne boky a ja som presne vedela, čo chce. Druhou rukou ma chytil za bok a pritlačil si ma k sebe ešte bližšie. Priamo tu? Práve teraz? To snáď nemyslí vážne. Veď je tu predsa Martina a kedykoľvek sa môže vrátiť. Bozkával ma tak vášnivo, že som mu musela rukami, ktoré som mala okolo jeho krku, odťahovať hlavu dozadu, aby som sa miestami mohla nadýchnuť. To nás snáď oboch ešte viac vzrušovalo. „Neblázni.“ Povedala som prerušovane pomedzi jeho bozky. „Ani netušíš, ako dlho som po tomto túžil...“ Trochu sa upokojil. Pobozkala som ho naposledy a odtlačila som ho od seba. „Viem si to predstaviť. Dokazuješ mi to dosť intenzívne.“ „Prekáža ti to?“ „Nie. Vôbec.“ Priznala som opatrne. Znovu sa ku mne začal približovať. Musela som sa nad tým nahlas zasmiať. Znovu si moje nohy prehodil okolo pásu a zdvihol ma z linky. Aby som sa udržala, chytila som ho znovu okolo krku. Mal teraz hlavu priamo na mojom krku pod uchom. Už jeho dych ma privádzal do šialenstva, keď ma naň pobozkal potiahla som mu vlasy a zaklonila mu hlavu dozadu. Toto jediné na neho platilo. Zasmial sa tomu a namieril si to so mnou priamo do spálne. Pätou kopol do dverí, ktoré sa s hlasným buchnutím zavreli. Zhodil ma na posteľ vyzliekol si tričko, keď si začal rozopínať opasok, posadila som sa. „Teraz nemôžem. Je predsa stále tu.“ Ukázala som na dvere. Nepočúval ma a vrhol sa na mňa. Začala som ho štekliť, aby som ho priviedla na iné myšlienky. Podarilo sa. Ibaže teraz sedel on na mne a šteklil ma. Nemala som šancu sa ubrániť. Nechcela som kričať o pomoc, tak som sa len smiala a poddala sa mu. „Tá linka ťa počká.“ Prehlásil, keď sa zo mňa dvíhal. Ešte stále som bola rozjašená a ledva som lapala po dychu. Tomu, čo povedal som pochopila až neskôr, keď som si na seba obliekala rifle. Znovu ma pozoroval. Presne tak ako v knižnici. Bledá pokožka, tmavé vlasy a temný pohľad. Musím vedieť, na čo pri tom mysli. „Čo sa deje?“ opýtala som sa a zapla som si gombík. „Keď ma takto pozoruješ, vyzeráš ako by si bol nejaké zviera, ktoré číha na svoju korisť.“ Áno. Toto som presne vystihla. Presne takto vyzerá hladný vlk, ktorý pozoruje osamelú ovečku na kraji lesa. Presne takto vyzerá hladný krokodíl pod vodnou hladinou pozorujúci smädné zebry na okraji rieky. Presne takto vyzerá lev, ktorý pozoruje nič netušiace antilopy pasúce sa vo vysokej tráve. Podišla som k nemu. Sedel na kraji postele a vyzeral, že čochvíľa po mne skočí. Keď ku mne natiahol ruku, myklo ma. Pritiahol si ma bližšie a donútil si ma sadnúť si mu na kolená. Oboma rukami ma držal za kríže. Prsty mal doširoka roztiahnuté a ich končeky mi silne pritláčal o kožu pod tričkom. Pery mal pevne zomknuté a pozeral mi do očí. Nedokázala som mu uhnúť pohľadom. „Čo sa deje?“ Dostala som zo seba napokon. „Logan, takto ma vážne desíš.“ Uhol pohľadom. Povolil stisk a už sa ma len jemne dotýkal. Konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť. Spadla zo mňa betónová schránka, ktorá mi pred tým nedovolila sa ani pohnúť. Naozaj vyzeral ako šialenec. „Prepáč.“ Pozeral do zeme. Zodvihla som mu hlavu a pozrela mu priamo do očí. „Tým si mi nič nevysvetlil.“ „Ja...“ Rozleteli sa dvere do spálne. „Poďte už.“ Zastavila sa. „Neruším?“ stiahla obočie, akoby nám niečo chcela vyčítať. „Rušíš.“ Vydýchlo mi Logan do vlasov za uchom.