Iné bytosti 10.časť

„Agáta.“ Oznámil mi Logan. Šla som otvoriť. Chcela sa presvedčiť, či sme v poriadku. Vraj nás včera počula prísť neskoro a tak chcela vedieť, či sme zistili niečo nové o tom neznámom chlapovi. Je rovnako ohrozená ako my. Ibaže my sme traja a on je jeden. Ako môže  potom predstavovať hrozbu? Jednoducho. On sa sem premiestňuje. Ak by sa nám ho podarilo aj zabiť, premiestni sa len nazad do svojho tela. Musíme ho nájsť v jeho pôvodnom tele. Lenže nevieme, kde sa nachádza. Môže byť kdekoľvek. Buď veľmi blízko, alebo veľmi ďaleko. Nikto z nás presne nevie, koľko iných nás na svete je. Duše nás všetkých sa vraj premiestňujú po smrti do tiel práve narodených detí. Schopnosti sa málokedy dedia po rodičoch. Podobným príkladom je Logan. Jeho otec je iný, ale jeho mama nie. On svoje schopnosti získal po otcovi. V mojej rodine nebol nikto iný, musela som teda dostať schopnosti niekoho, kto práve vtedy umrel. Logan Agáte povedal všetko, čo vieme o tom záhadnom neznámom. Nechápem ale, prečo sa snaží zlikvidovať všetkých iných? Veď sa predsa po smrti prevtelia do ďalších deti. Nikdy sa mu nepodarí nás zničiť úplne. „Je nejaká možnosť, aby sa mu podarilo nás všetkých vyhladiť?“ opýtala som sa nahlas. „To sa mu nikdy  nepodarí, ale je dosť možné, že on o tom nevie.“ Odpovedal mi Logan. „Môžeme ho nejako nájsť a zmeniť jeho budúcnosť?“ opýtala sa Agáta. „Zabiť ho?“ vypadlo zo mňa skôr ako to stihlo prejsť nejakým filtrom. „Iná možnosť nie je.“ Povedal Logan. „S týmto nechcem mať nič spoločné, nebudem dobrovoľne zabíjať ľudí nech sú akýkoľvek.“ „Nech sa páči, môžeš si s ním pohovoriť a riskovať tak, že zabije on teba.“ „Rozhodne to stojí za pokus.“ „Stojí za pokus? Ty si sa zbláznila?“ pýtal sa ma podráždene. „Sám si mi predsa tvrdil, že v spomienke alebo premiestnenú ma nemôže zabiť. Možno si na to zabudol, ale sám si si do hlavy strelil guľku, aby si mi to dokázal.“ „Myslíš, že po troch dňoch dokážeš niečo takéto?“ „Rozprávať predsa dokážem aj normálne, nepotrebujem na to nejaké zvláštne schopnosti.“ „Logan, myslím, že by si jej mal viac dôverovať. Je oveľa silnejšia, ako sme si mysleli. Viem to.“ Povedala mu Agáta. „Nedovolím, aby sa dobrovoľne vystavovala riziku.“ Osopil sa na ňu.  „Toto nikam nevedie.“ Povedala som. „On neustúpi dobrovoľne.“ Koľko energie potrebujem na to, aby som ho vyradila?! Opýtala som sa Agáty v hlave nehnevane. „Okamžite obaja prestaňte. Nemôžete myslieť na ako, ako jeden druhého vyradíte z boja. Mali by ste radšej spolupracovať.“ Hnevala sa. „Logan máš málo času na to, aby si ju naučil všetko, čo potrebuje.“ Povedala mu opäť s láskavou tvárou. „Do čerta s tým!“ buchol rukou po pulte a postavil sa. „Čo ju mám učiť? Vie toho oveľa viac než ja. Moje možnosti sú obmedzené. Ona zatiaľ zvládla všetko, na čo pomyslela.“ Nervózne sa prechádzal po obývačke. „Tak zisti, kde má svoje hranice.“ Povedala mu. Bavili sa, ako by som tu vôbec nebola. „Vieš, kde má hranice?! Vieš kde?!“ zlostne k nej pribehol a výrazne gestikuloval. „Nevie ovládať svoje emócie! Presne tam sú jej hranice. Včera, keď sa rozčúlila, takmer ma zabila.“ Toto ma zamrzelo. Je pravda, že to nedokážem ovládať a to, že som na neho takto včera zaútočila ma naozaj veľmi trápi. „Ako vidím, ani ty nemáš svoje emócie pod kontrolou. Uvedomuješ si, že sa kvôli tomu trápi?“ Odpovedala mu. Dobre. To, že Agáta počuje všetky moje myšlienky neznamená, že ich musí aj hovoriť. Logan ostal ticho. Ja som bola ticho a pozerala som na mramorovú štruktúru pultu. Bolo to nepríjemné. „Nechám vás. Máte si, čo povedať. Ak by sa niečo dialo, viete, kde ma hľadať.“ Odišla sama.
             Stále som sedela v kuchyni a hrala som sa s omrvinkou. Bolo mi to ľúto. Bolo mi ľúto, že ma Logan považuje za hrozbu. Aká irónia. Kým so ho nespoznala, brala som ho, ako hrozbu ja.  Teraz je to naopak. Logan stál pri balkónových dverách a ani sa na mňa nepozrel. Neviem, čo mám robiť. „Je tu Agátina mačka. Mám ju pustiť dnu?“ opýtal sa. Hlas mal trochu iný. Zdalo sa mi, že pred tým plakal. „Pusť ju ak chceš.“ Tiež sa mi trochu triasol hlas. „Snáď neplačeš..“ pošepkal za mojim chrbtom. Po tele mi prešiel mráz. Väčšinou ho nepočujem prichádzať, ako aj teraz. „Nie.“ Odpovedala som ticho. „Prepáč mi, že som tak vybuchol.“ „To skôr ty mne prepáč. Nikdy si mi nechcel ublížiť, to len ja som ti nedôverovala.“ Objal ma. Hlavu si položil na mojej rameno a dal mi pusu na líce. Po druhom líci mi stiekla slza. Ešte, že som k nemu bola chrbtom. Nemôžem plakať. Musím sa ovládať. Mala by som asi niekam odísť a tam sa vyplakať. Ale ako bude moja emócia vyzerať pre okolie? Slová sú zbytočné. Ukážem Loganovi to, čo teraz nedokážem povedať. Podala som mu ľavý ukazovák. „Zničí ma to...“ povedal ticho. Podal mi ruku a ja som mu ukázala moje pocity. Presne ako ich teraz cítim. Tak ako ich prežívam... Pustil mi ruku a objal ma silnejšie.  „Poďme niekam. Ukáž mi, čoho si schopná.“ Nadýchol sa  a ja som zavrela oči. Premiestnila som nás ďaleko do púšte. Široko – ďaleko nič, len horúci piesok. „Pusti svoje emócie vonku. Zbav sa všetkého, čo si  prežila za posledné dni.“ Povedal a stále ma držal. „Čo ak ti ublížim?“ „Teraz nemôžeš. Nič sa mi nestane.“ „Nechcem ti ublížiť, choď späť, prosím.“ „Je mi jedno, že prosíš. Galantnosť teraz pôjde bokom. Nikam nepôjdem.“ Ani som si to neuvedomila a už ma držal za prst a ukazoval mi všetko, čo som vidieť nikdy viac nechcela. Najprv to bol on ako si strelil do hlavy. Prečo je to také ťažké? Smútok nad jeho stratou ma rozplakal. „Vidím, že to nestačí. Ukážem ti niečo horšie.“ „Čo môže byť horšie, Logan?“ Ukázal mi rodičov v aute. Práve ich obehol niekto na kamióne. Na mokrej ceste dostal šmyk a začalo ho točiť. Otec sa darmo snažil brzdiť a zrážke sa vyhnúť. Narazilo do nich niekoľko ďalších áut. Je to strašné. Prečo ma takto mučí? „Prestaň s tým, prosím.“ Žobrala som. Nevládala som ani hovoriť. Nedokázala som sa sústrediť. „Nie. Donútim ťa všetko to vidieť, aj keď nechceš. Musíš to zo seba dostať. Inak sa nenaučíš svoje emócie ovládať.“ Ukázal mi strach, ktorý som cítila, keď som bola bez neho a dostal sa k nám ten neznámy. Znovu som videla jeho tvár, ktorá sa znenazdajky zjavila predo mnou. Znovu som videla ten jeho otrasný pohľad. Znovu som sa bála spomienky na neho. Podlomili sa mi nohy. Padla som k zemi. Začal sa okolo nás točiť vietor a naberal na intenzite. „Tak už vidíš čoho si schopná, keď svoje emócie neovládaš? Musíš svojim pocitom čeliť a snažiť sa ich ovládať.“ „Vypadni!“ zakričala som na neho. Poslúchol. Všetko to musí preč. Opakovala som si v hlave dookola. Všetky udalosti, všetko, čo som  zažila, všetko, čo som cítila som znovu mala pred sebou ako zrýchlený film. Všetko to musí preč!  Pripomenula som si znovu. Dokážem sa toho zbaviť. Dokážem! Všetko okolo mňa vybuchlo ako bomba. Poriadne veľká bomba. Padla som k zemi úplne. Cítila som tep svojho srdca. Mala som pocit, že mi v rovnakom rytme pulzuje celé telo. Nohy a ruky sa mi nekontrolovateľne triasli. Myslela som, že čochvíľa omdliem.