Iné bytosti 8.časť

Nie, nechcem. Samozrejme, že ho nechcem zabiť. Neovládam svoj hnev. Zadívala som sa mu do očí. Bola to prosba o pomoc, ktorú som nedokázala vysloviť. Pustil ma jednou rukou, aby ma chytil za ukazovák. „Pamätáš si to?“ Videla som nás sedieť na gauči. Sedela som Loganovi na kolenách a on ma objímal. Hladil ma po pleci dlaňou a bozkával ma do vlasov. Toto je moja najsilnejšia spomienka,  znel mi môj vlastný hlas v mojej hlave. „Logan...“ strácala som vedomie, ale snažila som sa ostať pri zmysloch. Ukľudnila som sa. „Ja som ťa nijako neohrozil. On ťa našiel. Agáta povedala, že o mne ani netušil. Hľadá všetkých iných a ničí ich.“ „Prečo?“ „To ja neviem.“ Odpovedal skleslo. Niekto zazvonil. „To je Martina. Pôjdem jej otvoriť. Ty sa zatiaľ upokoj a uprac tie nože.“ „Mrzí ma to..“ „Viem.“ Povedal a šiel otvoriť dvere. „Čauko.“ Pozdravila Maťa. „Ahoj.“ Zakričala som jej z kuchyne. „Čo si na seba obliekaš?“ Prišla za mnou. „Musíš mi niečo vybrať, ja vôbec neviem, čo na seba.“ Odišla do spálne. Zobrala som Logana so sebou za ruku a šla som za ňou. Nenápadne som ho držala za ukazovák. Môže sa o tom dozvedieť? Prišiel ku mne bližšie, objal ma a zavŕtal sa mi nosom medzi vlasy pri uchu. „Prestaň s tým.“ Šepkal. „Vidieť spomienku  je oveľa jednoduchšie, ako ju počuť. Viac krát som ti  povedal, že nie som taký silný.“ Tušila som, že sa mu točí hlava a zrejme by odpadol, keby sa tak kvôli Mati nepremáhal. Prehrabávala sa v skrini tak som využila situáciu. „Tak môže to vedieť?“ „Nie je to dobrý nápad. Možno neskôr.“ Šepkali sme. „Dobre.“ „Čo povieš na tieto?“ Vybrala krátke šaty bez ramienok. „Myslím, že je to príliš. A navyše vonku už nie je také teplo.“ „Súhlasím. Mala by si vybrať niečo teplejšie.“ Povedal jej Logan. „Nechcem, aby ťa niekto očumoval.“ Zašepkal mi to ucha. „To nechcem ani ja.“ Povedala som mu potichu. Objal ma silnejšie. Ako by si tak chcel potvrdiť to, že som len jeho. „Čo si chceš dať ty?“ opýtala sa ma. „Neviem, čo je to za kapelu a navyše si s nimi idem zaspievať len jednu pesničku. Myslím že budú stačiť aj rifle.“ „Tak fajn, ale dáš si tieto úzke a k nim lodičky.“ „No...“ šepkal Logan. „V lodičkách som ťa ešte nevidel.“ To šepkanie do ucha ma vzrušuje. Kiež by tu Martina nebola... „Tak dobre. Urobte mi, prosím, niekto kávu, ja sa zatiaľ oblečiem.“ Logan sa zatváril kyslo. Hneval sa, že tu nemôže ostať a pozerať sa. Odišli. No super, čo si obliecť k rifliam tak, aby sa k tomu hodili lodičky? Možno košeľu. Skúsila som si bielu, no nejako sa mi to spolu nehodilo. Čo tak čiernu? To je podstatne lepšie. Šla som sa im ukázať. Videla som ich ako sa na niečom smejú. Maťa si ma začala prezerať. Loganov pohľad hovoril za všetko. Keby mohol, slintá ako bernardín. „Tieto lodičky sa k tomu nehodia., skús si dať tie červené.“ „Čo je zlé na hnedých lodičkách?“ opýtal sa jej Logan. Logan a ten jeho nechápavý výraz tváre... Musela som sa zasmiať. „Čo je?“ opýtala sa Maťa. Nemohla som to vydržať. „Veď sa na neho pozri.“ Ukázala som na Logana, ktorý takmer nedýchal. Začala sa smiať aj ona. On stále nechápal. „Logan, vieš o tom, že ju nemôžeš zjesť?“ „Stavíme sa?“ Mykol jedným obočím a vyštartoval po mne. S výskotom som ušla do spálne, ale nestihla som zavrieť dvere. Zavrel ich zvnútra a zhasol svetlo. „Mám nevýhodou. Musím sa vyzuť.“ „Pokojne. Aj tak ťa budem počuť.“ Rýchlo som sa vyzula a urobila som pár úplne tichých krokov doprava. Viem, že asi meter a pol odo mňa je skriňa. „Fajn, skús to.“ Nielen on, ale aj ja dokážem  svoj hlas rozniesť po izbe.  „Si dobrá.“ Jeho hlas sa rovnako točil po miestnosti. Zakopol o posteľ. Šla som k nej. Presunul sa medzičasom inde. „Nájdem ťa, Logan.“ „Nepodarí sa ti to.“ Vysmial ma. Urobil chybu.  Je v mojej izbe. Presne viem, čo kde v nej je. Bola úplná tma. Moje oči si však celkom rýchlo privykli a videla som obrysy a tiene. Neviem však, čo vidí, cíti a počuje Logan. Vyliezla som na parapet okna. „Tak poď, Logan. Nájdi si ma.“ Ponúkla som sa mu. „Ten kto sa hrá s ohňom, spáli sa.“ Stál predo mnou. Nevidel ma. Necítil ma. Nepočul ma. Srdce mi začína biť rýchlejšie. Teraz alebo nikdy. Skočila som na neho. Nerátal s tým, že som vyššie ako on. Hlavu som mu tlačila na pravé rameno. Zubami som ho jemne uhryzla do krku v mieste, kde má tepnu. Hlavu zaklonil dozadu a povzdychol. „Naozaj sa spálim?“ Pobozkala som ho tam, kde som ho predtým uhryzla. Natiahol ruky dozadu a prehodil si ma cez plece. „Spálim ťa ja, keď sa vrátime.“ Otvoril dvere. „Pekné od vás, že ste ma tu nechali.“ Protestovala Martina. „Chceš ísť aj ty?“ rukou ju dnu pozýval Logan. Čo? Takmer mi vypadli oči z jamiek. Zazrela som po ňom a on provokačne zodvihol obočie. Dva krát. Neustále sa chlipne usmieval. „Asi vás už nenechám osamote.“ Povedala som nehnevane. „Beriem si čierne lodičky a odchádzame.“ Logan sa začal smiať. Zapla som svetlo, vybrala som zo skrine lodičky a kabát. Zobrala som si kabelku, peňaženku a mobil. Logan stále stál medzi dverami. Keď som prechádzala okolo drgla som do neho. Capol mi po zadku. „Počula si princeznú, odchádzame.“ Pobádal Maťu. Zastala som a zazrela som na neho. Žiarlivosť? Zrejme ďalšia emócia, s ktorou sa musím naučiť zaobchádzať. „Asi by si mala ísť napred.“ Povedala som jej, keď vychádzala z dverí. „Ja hneď prídem.“ „Dobre.“ Zavrela. Pustila som ruky voľne k telu. Logan stál a čakal, čo bude nasledovať. Spustila som kabelku k zemi. „Ovládaj sa. Nebudem to tu  znovu upratovať.“ Potláčala som úsmev. Poďme sa hrať. „Ty si mňa môžeš privlastňovať?“ Neodpovedal. „Ale ja si teba privlastniť nemôžem.“ „Nebodaj, žiarliš?“ Začal sa približovať. Zastal, keď počul známy zvuk čepelí. „Si šialená.“ „Ty si si ma vybral, nie ja teba.“ „Čo vlastne chceš?“ „Stačilo by nemať hlúpe reči.“ Nože dopadli nazad do dreveného stojanu. „Tak rýchlo ako som prišiel, môžem aj odísť. To chceš?“ „Nepáči sa mi, že ty ma priťahuješ ako magnet. Ovládaš moje myšlienky a manipuluješ s nimi podľa toho, ako chceš ty...“ Postavil sa priamo predo mňa. Pobozkal ma a tým na prerušil. „Si jediná, ktorú som kedy miloval a milovať budem. Nemusíš sa mi kvôli srande vyhrážať. Nebudúce ťa prehnem cez koleno a dostaneš po zadku.“ Zasmial sa.

              Sedeli sme v aute a Logan sa stále obšíval. „Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho. Iba sa na mňa pozrel a nič nepovedal. Vedela som, že nechce hovoriť kvôli Martine vzadu. Podal mi ruku. „Všetko je v pohode.“ Usmial sa do spätného zrkadla. Kamufláž. Vedela som, čo mám robiť. Je niekde blízko. Neviem, či bol dobrý nápad ísť von.  Obáva sa, že sa stane niečo zlé. Je to skutočne on, alebo sa sem premiestnil? Opýtala som sa. Neviem. Nevládzem... Pusť ma. Pustila som ho. Viem, že ho to veľmi vyčerpáva. Prudko zaklonil hlavu dozadu. Chytila som volant.