Trochu lásky? Áno, prosím! (43)

Rýchlo ešte hľadám v pamäti nejaký dátum, kedy som mala poslednú menštruáciu. Prichádzam na to, že najbližšia by mala prísť zhruba o päť dní. To ešte nie je dôvod na paniku. Stále sa však neviem rozhodnúť, či o tom poviem Adamovi teraz, alebo až po vyšetrení. Určite bude odo mňa vyzvedať kam som šla, a teda neutajím to, že som bola u lekárky. Nemôžem mu klamať, že idem za nejakým klientom, všetky stretnutia som si kvôli Anne presunula do kancelárie. Bože, čo mám robiť?

Odhodlávam sa a píšem Adamovi sms-ku.
Máš teraz veľa práce?
Obratom mi nazad prichádza jeho odpoveď.
Mám sedenie. Deje sa niečo súrne?

Do prčic! Čo mu odpísať? Musím s pravdou von. No, nemôžem mu to napísať do sms. Píšem teda neutrálne.
Keď skončíš zastav sa u mňa 🙂
Do pekla! Ten smailík bude asi mätúci pri tom, čo sa mu chystám oznámiť. Prichádza mi ďalšia sms.
Nasadám do auta. O desať minút budem v práci. Hneď prídem za tebou. Nechceš mi povedať, čo sa deje?

Ťažko hľadám nejaké slová, ktorými by som mu situáciu opísala tak, aby vôbec prišiel a nekúpil si jednosmerný lístok na Bahamy a už by som o ňom nikdy nepočula. Nie, Adam nie je taký. To by nikdy neurobil. Myslím...
Píšem teda rozpačito.
13:20 mám byť u gynekologičky. Nechceš ísť so mnou? Vieš, ak by niekde vonku číhal nejaký blázon.
Prichádza okamžitá odpoveď. Veľmi stručná.
:D

Sedíme v aute a smerujeme na druhú stranu mesta k mojej gynekologičke. Sme takmer potichu. Nebyť rádia a ženy, ktorá vymenúva dopravné nehody, hliadky a radary, to ticho by bolo ohlušujúce. Zrejme tuší nejaký zádrheľ. Nedá však na sebe nič znať. Iba sedí a hľadí priamo pred seba. Takmer nebadateľne sa mu len dvíha hrudník, ako dýcha. Buď je až príliš pokojný a jeho tep je v normálnej hladine a teda aj dýcha pomaly. Alebo je totálne na nervy, rovnako ako ja, a takmer nedýcha. Neviem...
Na semafore si neskoro všimol červenú. Prudko stúpil na brzdu. Chvála bohu za nami nešlo žiadne auto.

„Čo to má byť?“, pýtala som sa šokovane.

„Prepáč, zamyslel som  sa. Neskoro som si všimol, že svieti červená. Ste v poriadku?“

Počkať! Čo?!?! Ste v poriadku? Ako kto? Nikto iný tu okrem mňa nie je.

„Kto akože?“, vypadlo zo mňa šokovane.

Videla som ako sa  zarazil. Pokrútil hlavou, presne 9 krát. Čo to so mnou je? Prečo si všetko zrazu tak detailne všímam? Adam stále neodpovedal, len mĺkvo hľadel pred seba. Tipujem, že mi nepovie nad čím premýšľal, ale musím to skúsiť.

„Nad čím si sa tak zamyslel?“, opýtala som sa mierne.

„Neviem. Prepáč mi  to zabrzdenie. Dúfam, že si v poriadku.“, povedal a znovu sa pohol.

Ďalej sme sedeli a mlčali. Mlčali, mlčali a znovu len mlčali. Adam zrejme tuší, že môžem byť tehotná. Možno preto sa opýtal či “sme“ v poriadku. Ale počkať. On z toho vôbec nie je vyvedený z miery... To znamená... Čo to, do pekla, znamená? Som z toho totálne zmätená.

Sedeli sme v čakárni asi desať minút. Adam snáď každú sekundu pozeral na hodinky. Nemeškali sme. Prišli sme o čosi skôr a vnútri bola nejaká pacientka. Za dverami som začula hlas mojej doktorky, trochu ma znepokojil. Pomrvila som sa na sedačke a čakala. Von vyšla mladá slečna. Asi vo veku mojej Karin. Dobre, možno trochu staršia, ale nebol tam veľký rozdiel. Pohladila si brucho, keď vychádzala. Mala na perách veľký úsmev a doslova z nej sršalo šťastie. Všimla som si, že má v rukách tehotenskú knižku i keď bruško mala len sotva viditeľné. Postavila som sa a Adam hneď vyskočil z pohovky.

„Môžem ísť s tebou?“, opýtal sa akoby previnilo.

„Myslím, že nie.“, odpovedala som.

„Poďte slečna Martinová.“, vyzvala ma sestrička.

Ležala som polonahá na stole a doktorka mi vyberala teliesko. Je to taký nepríjemný, zvláštny pocit. Snažila som sa pozerať hore na stenu, aby som sa uvoľnila, no niekedy som musela jedným okom pozrieť na ňu a zistiť ako sa tvári. Je mi jasné, že aj keby som bola tehotná, takto to určite neuvidí. V duchu som radšej počítala ako dlho sme vlastne s Adamom. Tri týždne? Viac? Menej? Ani sama neviem. Doktorka spomínala, že teliesko som si mala nechať vymeniť minulý týždeň. Je vôbec možné, aby som tak rýchlo otehotnela? Určite tam nejaké percento je, ale aké je vysoké, to netuším. A vôbec... Chcel by Adam vlastne dieťa? Svoje vlastné, maličké bábätko?

„Smiem vás poprosiť o sono vyšetrenie? Mala som totiž nechránený sex, tak, či náhodou...“, nedokončila som.

„Samozrejme.“, odpovedala a usmiala sa na mňa.

Dala si dolu rukavice a vyzvala ma, aby som si ľahla na posteľ. Urobila som tak. Jediné, čo nenávidím je sono odspodu. Je to také neprirodzené. Ale hold, musím to zvládnuť.

„Myslím, že maternica je pripravená. Vidím aj nejaký opuch a zvýšené prekrvenie. Kedy ste mali dostať menštruáciu?“

„Asi o päť dní.“, odpovedala som.

„Päť dní,“, zopakovala, „Takže ak vám nepríde do najbližších siedmych dní, príďte znova. Pozrieme sa na to lepšie.“

Adam vonku čakal ako na ihlách. Keď som vychádzala videla som ho ako behá medzi jedným a druhým rohom miestnosti.

„Tak čo? Je všetko v poriadku?“, opýtal sa.

„Mám prísť ešte o týždeň.“

„Na čo?“, vyzvedal.

„Poďme niekam do súkromia.“

„Samozrejme.“, povedal a otváral mi dvere.

Sadli sme si do malej kaviarne hneď vedľa. Porozprávala som mu tam o všetkom. Videla som jeho sklamanie, keď som povedala, že nie som tehotná, ale potešil sa tomu, že ak mi náhodou nepríde menštruácia mám prísť znovu.

„Ty by si chcel dieťa?“, opýtala som sa trochu šokovane.

„Vlastné deti ešte nemám, ale veľmi by som chcel.“

„A chcel by si ho so mnou?“

„Ľúbim ťa veľmi a hoci sme spolu iba krátko, viem si predstaviť môj ďalší život len s tebou. Nikdy som po nikom tak netúžil ako po tebe.“, povedal a chytil ma za obe ruky.

Jeho slová na mňa vplývali ako nejaká magická formulka. Od toho momentu som sa prestala báť. Celkom s určitosťou som mohla povedať, že som sa začala tešiť. I keď ešte nie je isté, že som naozaj tehotná.

Deň sa ďalej vliekol pomaly. Sem tam ku mne prišla Jana, pýtala sa na dovolenku a na Adama, samozrejme. Bolo to také milé rozptýlenie. Mala som ešte jednu klientku a po stretnutí s ňou som zašla k Adamovi do kancelárie, aby som zistila, či má na dnes ešte prácu. Nemal. Šli sme teda domov. Domov? K nemu domov.

„Myslím, že by bolo fajn, keby ste si presťahovali veci ku mne, ak teda chceš.“ Povedal cestou v aute.

„Máš pravdu, bolo by to fajn.“, odpovedala som.

„Zariadim nejaké väčšie auto, aby sme nemuseli behať hore dolu viac krát.“, poznamenal.

„Aj to by bolo fajn.“, odpovedala som sucho a ďalej pozerala von oknom.

„Deje sa niečo?“, opýtal sa ustarostene.

„Neviem. Mám nejaký divný pocit.“

Hneď ako som to dopovedala pichlo ma v podbrušku. Nečakane som vykríkla od bolesti a zohla sa.

„Si v poriadku?“, opýtal sa a položil mi ruku na  stehno.

„Myslím, že áno. Iba ma  pichlo v bruchu.“

„Nie si hladná?“, zaujímal sa naďalej.

„Asi aj áno. Dnes som toho veľa nezjedla.“, odpovedala som úprimne.

Narovnala som sa a ďalej sa venovala pozeraniu von oknom. Adam mal ruku stále položenú na mojom stehne. Vtedy som si uvedomila, že sa začínam báť. Nie je to však strach z niečoho. Ale strach o niekoho. Presnejšie o niečo maličké v mojom bruchu. Je tam? A je v poriadku?

Po návrate domov som hneď utekala na wc, skontrolovať, či náhodou nekrvácam. Ani zmienka o krvi. To je dobré.

Prestali sme sa zaoberať myšlienkou, že by sa niečo mohlo pokaziť. Tešili sme sa jeden z druhého. Milovali sme sa bez akejkoľvek ochrany. Ak som neotehotnela doteraz, tak to vyskúšame. Ak sa podarí budeme obaja šťastní, ak nie, nevadí. Neurobíme s tým nič.
Presťahovali sme všetky naše veci k Adamovi a od teraz to bol oficiálne aj náš domov. Dokonca pred domom parkovalo aj moje auto. Ešte stále som sa nerozhodla, čo urobím s mojim bytom. Nechám si ho ako zadné vrátka, ak by sa náhodou niečo nepodarilo? Alebo ho predám? Alebo prenajmem? Alebo ho nechám len tak? Netuším...
Karin s Matúšom boli úplne nadšení z toho, že bývame všetci spolu. Zaznamenala som ako Karin nazvala Adama otcom, tak podvedome. On na to nijak nereágoval. Bral to nejak tak prirodzene. Matúš ju ešte sem – tam opravil, no ona tomu nevenovala pozornosť.

Prešiel týždeň a moje telo nerobilo nič. Doslova nič.. Najradšej by som iba spala. Bola som unavená, malátna a čoraz častejšie som mala pocit nevoľnosti. Menštruácia neprichádzala a ja som už presne vedela koľká bije.

„Dnes mám ísť na tú kontrolu.“, povedala som Adamovi pri raňajkách.

Samozrejme neušlo to ani deťom.

„Je s tebou niečo?“, opýtala sa Karin.

Adam sa na mňa usmial so spýtavým pohľadom a ja som len prikývla. Viem, čo chce. Chce im prezradiť, že som asi tehotná.

„No, budeme tu mať nejaký prírastok.“, povedal a zoširoka sa usmial tým svojim chlapčenským úsmevom.

„Čože? To naozaj?“, zaradovala sa, „To je super!“, vykríkla.

Bola som rada,  že sa z toho teší. Obávala som sa jej reakcie. Nevedela som ako to prijme. Ale je už predsa veľká, už to berie inak. 

Lekárka mi len potvrdila moju predtuchu, povedala som jej o príznakoch a ona mi hneď po vyšetrení povedala, že je to tehotenstvo. Urobili mi test, vyšla na ňom síce slabá čiarka, ale bola tam, ostatné vyšetrenia z moču boli v poriadku a zobrali mi krv. Ách, ako ja neznášam odber krvi. Prakticky, zle znášam všetky návštevy u akéhokoľvek lekára. Snažím sa im oblúkom vyhýbať, no zdá sa, že teraz sa im nevyhnem, čo ma svojim spôsobom tešilo.

Sedela som v kancelárii na pohovke a znovu pozerala dolu na sídlisko. Posrkávala som si z horúceho čaju a premýšľala o tej maličkej bublinke, ktorú mi ukázala doktorka na ultrazvuku. Viem, že je ešte maličká a že ešte dlho potrvá kým ju uvidím jasnejšie, alebo kým ju prvý raz chytím do náruče. Presných deväť mesiacov. Krátka, či dlhá doba? Sama neviem.
Z myšlienok ma vytrhlo pípnutie sms v mobile. Vylovila som ho z kabelky. Odblokovala a uvidela som na ňom svietiť obálku s neuloženým číslom. Otvorila som ju a ostala som ako obarená.

                        Myslíš, že je po všetkom? Mýliš sa. Poď! Čakám na teba.