Trochu lásky? Áno, prosím! (34)

Keď odišli bola som oveľa pokojnejšia. Vrátila som sa do domu až keď úplne zmizli z dohľadu. Adam ešte šiel za nimi zavrieť bránu. Vrátil sa a silne ma objal. Vedela som, že už je všetko v poriadku a že aj on je oveľa pokojnejší.

„Mohla by som si vziať pár dní voľna?“, opýtala som sa ho.

„Samozrejme.“, odpovedal.

„Dnes mám ešte dve schôdzky a potom už celý týždeň nič. Dnes tam ešte pôjdem a potom by som chcela pár dní stráviť s Karin niekde mimo mesta. Ďaleko od tohto všetkého.“

„Chceš ísť sama?“, opýtal sa možno trochu sklamane.

„Budem rada ak pôjdeš s nami. Aspoň na toto všetko zabudneme.“

„Pôjdem veľmi rád.“, odpovedal a dal mi pusu na čelo.

Šla som sa hore pripraviť. Vlasy som si vyčesala do vysokého copu. Asi dvadsať minút som sa ich snažila vyžehliť a nakoniec som si jeden prameň omotala okolo gumičky a zapla ho pod cop čiernou sponkou. Dnes budem za slušňáčku, make-up, lícenka, hnedé dymové líčenie, linka, riasenka a na ústa len balzam s jemným ružovým nádychom. Obliekla som si staroružovú, takmer priesvitnú, blúzku s veľkým výstrihom a úzke čierne nohavice. Blúzku som si zapravila do nohavíc a obula sa lodičky rovnakej  farby ako bola blúzka. Zobrala som si čiernu kabelku a pohádzala do nej nejaký make-up, žehličku, peňaženku, kľúče a zrkadielko. Adam sa akurát doobliekal. Ako vždy vyzeral úžasne. Mal na sebe čierny oblek a modrú košeľu Keď ma videl vychádzať z kúpeľne, vošiel znovu do šatníka. Videla som ako si vyzlieka sako a košeľu, potom z ramienka zvesil košeľu podobnej farby ako bola moja blúzka.

„Chcem, aby sme ladili.“, zasmial sa.

Obliekol si ju na seba a prehodil si sako cez rameno. Zišli sme dolu, zobral si mobil, kľúče a peňaženku. Mohli sme vyraziť. Ešte pred odchodom ma zastavil pri dverách.

„Niečo pre teba mám.“, povedal, „Zavri oči, prosím.“

Urobila som tak. Vždy keď prídem o nejaký zmysel, zbystria mi všetky ostatné. Tento krát to bol sluch. Počula som ako niečo otvára, slabučký šuchot. Chvíľu sa nedialo nič. Potom som na hrudi pocítila niečo malé a studené. Bolo to na tenkej retiazke, ktorá za pár sekúnd prestala chladiť.

„Môžeš.“, povedal.

Môj prvý pohľad smeroval k predmetu na krku. Bol to malý prívesok oválneho tvaru. Bol brúsený hádam z milióntých strán a vo svetle vytváral prekrásne farebné odlesky.

„Ďakujem. Je to nádherné.“, objala som ho.

„Mám pre teba ešte niečo, ale to už si budeš musieť dať sama.“, ukázal mi náušnice z rovnakej kolekcie.

Nasadila som si ich a cestou k autu som sa niesla ako panička. V čiernych zadných sklách auta som sa obzerala, ako to spolu neuveriteľne všetko krásne ladí. Cestou v aute som sa snažila zistiť čím som si zaslúžila takýto dar.

„Kedy si to stihol kúpiť?“, zodvihla som náhrdelník z hrude a usmiala sa.

„Nekupoval som ho.“, pousmial sa.

Nechápavo som  sa na neho pozrela, aby mi to vysvetlil. Keď uvidel môj výraz usmial sa ešte viac. Znovu ukazoval takmer všetky zuby. Tento úsmev som si zamilovala.

„Patril mojej mame.“, povedal ale ani sa na mňa nepozrel.

O svojich rodičoch nerozprával nikdy. Ani som nikdy nepočula, že by o nich rozprával niekto iný. Dokonca ani Katarína, ani Peter o nich ešte nehovorili. Pokiaľ však žijú v rodičovskom dome a oni tu nie sú, znamená to, že už nie sú ani medzi nami. Dom zdedili, to viem určite. Čo sa však stalo to netuším. Ani neviem prečo o nich nerozpráva nikto. Určite sa k tomuto dostaneme a porozpráva mi o tom, keď na to bude pripravený a keď sám bude chcieť.

Zazvonil mi telefón. Volala mama. Aké príhodné...
„Ahoj mami, deje sa niečo?“, opýtala som sa.
„Prečo by sa malo niečo diať? Nemôžem ti zavolať len tak?“, opýtala sa ma.
„Ale, samozrejme, že môžeš.“
„Chcela som vedieť ako sa máte? Ako sa má Karin? Už si u teba zvykla?“, zavalila ma otázkami.
„Zvykla si až príliš rýchlo.“, zasmiala som sa, „Máme sa výborne.“, pohladila som Adama po ruke na radiacej páke.
„Zdá sa mi to alebo si v aute?“
„Áno som. Akurát idem do práce.“
„Vieš, že by si nemala telefonovať, keď šoféruješ?“... ách, tie matky.
„Viem, mami, ale ja nešoférujem.“ Adamovi už trhalo kútikmi.
„A kto teda?“, vyzvedala.
„Berie ma do práce náš riaditeľ.“, pousmiala som sa.
„Isteže, riaditeľ. Na čo by ťa do roboty vozil riaditeľ?“ Teraz už bolo do smiechu aj mne.
„Má to po ceste, tak ma zobral.“, odpovedala som jej.
„No, a nespomínala si, že ten váš riaditeľ býva na opačnej strane mesta?“
„Áno, myslím, že som ti to hovorila.“ Adam sa na mňa nechápavo pozrel, len som zvraštila obočie.
„Ty mi niečo zatĺkaš. Poznám, keď mi klameš, Mirka.“
„Neklamem ti maminka. Naozaj ma do práce vezie riaditeľ. Chceš ho snáď k telefónu?“
„Nie netreba. A je to stále len riaditeľ?“, ďalej vyzvedala. Musela som sa zasmiať, už  som to dlhšie nemohla vydržať.
„Nie je to len riaditeľ.“, odpovedala som je so smiechom.
„Ja som to vedela hneď. Zavolaj mi, keď skončíš v práci, porozprávaš mi o ňom potom, teraz vás nejdem otravovať. Zavolám ešte Karinke na chvíľu, že ako sa majú oni.“
„Dobre mami, zavolám ti. Ahoj.“
„Ahoj Mirka.“ Počula som šuchot a potom zavesila.

„Takže ja nie som len riaditeľ?“, ozval sa Adam.

„Veď predsa nie si.“, usmiala som sa na neho.

„A čo teda som?“

Doparoma! Čo odpovedať? On ma Kataríniným deťom predstavil ako svoju novú priateľku a zvyšku rodiny zrejme tiež... Čo je teda on? Je môj priateľ? Milenec?

„Riaditeľ.“, vypadlo zo mňa so smiechom.

Dupol na brzdy tak prudko, že keby som nebola pripásaná asi vyletím z auta von. Ruku položil na moje sedadlo a pozeral mi priamo do očí. Prísne. Mala som strach, že mi naloží na zadok ako malému päť ročnému decku. Nebála som sa ho však, skôr mi to bolo smiešne.