„Mami, mamiiiiiii ona mi vzala bábiku a ja som sa s ňou prvá hrala!“ Rev, hádka, naťahovanie o hračku, ktorá pre deti znamená celý svet. „Daj jej tú bábiku, ona je maličká a ty veľká! Vezmi si inú hračku!“ „Ale mami...“ „Povedala som daj jej ju a hotovo!“Obrovské sklamanie, slzičky v očiach, ale dievčatko poslúchlo a bábiku odovzdalo mladšej sestre.
Neboli to moje deti, nebola to moja vec, tak som bola ticho, ale nedalo mi a v duchu som sa nad situáciou zamyslela. Staršie dievčatko sa krásne v tichosti dlho hralo so svojou bábikou. Mladšia behala po chodbe, vystrájala, od dobroty už nevedela, čo so sebou a tak - očividne znudená, sa rozhodla spraviť zle svojej sestre. Prišla a tú bábiku jej vzala. Nehrala sa s ňou, nepotrebovala ju, len ju v ten moment chcela, lebo ju mala tá druhá. Je to klasická situácia, s ktorou sa stretávam veľmi často a podobné situácie riešim aj doma.
Skutočne má na bábiku nárok mladšia len preto, že je mladšia? To mám mať v živote výhody či nevýhody LEN preto, že som žena, že som mladšia, že som rýchlejšia, že som blondína...? Pre nič iné? Kde je slušnosť a kde iné prednosti a podstatnejšie veci!? Ich mama zareagovala, tak ako zareagovala, ale je to správne?
Ideálne dobrý či reálne zlý
Mám tri deti a je mi absolútne jedno, kedy sa ktoré narodilo. Ten, kto si vezme hračku ako prvú, má na ňu nárok. Druhý v poradí musí počkať, kým sa prvý dohrá a až potom si ju smie vziať. Snažím sa ešte o kompromis, aby sa deti hrali spolu, ale ak to prvé nechce, nenútim. Tiež deťom prízvukujem, že všetky veľké hračky sú spoločné, no dovolím, aby každý z nich mal niečo, čo patrí len jemu. Učím ich ale podeliť sa o to. Podeliť sa totiž do budúcna znamená získať si priateľov, a ak niečo dáš, niečo dostaneš. Ale nenútim. Je na ich zvážení, čo urobia a čo si myslia, že je v tej chvíli správne.
Lenže tu sa dostávam od ideálneho sveta plného poníkov a dúh do sveta skutočnej reality. V normálnom svete to, bohužiaľ, takto nefunguje. Žiadna úcta k starším či tehotným, žiaden rešpekt v práci ku kolegom, žiadne čakanie u lekára podľa poradia, v akom ste prišli. Viem to podľa seba. Mama ma až príliš dobre vychovala.
Preto som ako tehotná v deviatom mesiaci v MHD stála, lebo mne bolo dobre a tej 90+ ročnej starenke nie. Ozvať som sa ozvala, ale vypočula som si akurát „drž hubu, nestaraj sa, si sprostá, že si sa postavila..." a tak ďalej, alebo typické odvrátenie sa od situácie a tupé hľadenie do okna, čím akože ľudia vravia, že nič nevidia, tak im máme dať pokoj.
U lekára slušne čakám, nech dá sestričke kartičku poistenca najprv ten, kto prišiel predo mnou. No veľakrát vidím a stáva sa mi, že ma predbehne človek, ktorý prišiel až po mne.Krúžil však pred dverami ambulancie ako sup a striehol na sestričku, aby jej tú kartičku vrazil do ruky ako prvý. Kašľať na poradie, kašľať na mladíka s pochrámanou nohou, ktorý kým sa postaví, vezme barle a odkrivká k dverám, predbehnú ho ďalší desiati, aj keď tam bol pol hodiny pred nimi.
V práci dostávam menšie odmeny ako kolegyňa, ktorá robí o polovicu menej, lebo nedonášam, nechodím vyplakávať ako ťažko pracujem a nerobím zo seba chuderu.
Záver z toho všetkého je úplne jasný. Hyeny sa majú lepšie ako poníky. Sú úspešnejší, bohatší, všade prví a hlavne ich netrápi svedomie. A ja chcem pre svoje deti len to najlepšie. Tak a teraz milí psychológovia, psychiatri, výchovní poradcovia, pedagógovia, sociológovia a zaslúžilí rodičia - raďte! Mám si doma vychovávať tuctových poníkov či úspešné hyeny?
ja chcem vychovat ponika, ktory sa vie prepnut do rezimu hyeny, ked ide o dolezite veci :D