Pre nás matky je čo i len pomyslenie na to, že sa vám stratí dieť,a ako scéna z toho najdesivejšieho hororu. Mnohé z vás sa určite teraz bijú do pŕs, že im by sa v živote nikdy nič také nemohlo stať. Vždy sú 100 % pozorné a nikdy, rozumej NIKDY nepustia svoje zlatíčko z dohľadu. Všetka česť dámy a klobúk dole. Pozornosť teda sústreďujem na ten zvyšok, u ktorého je pozornosť len 99.9 %. Ono stačí jediná sekunda, či drobné nedorozumenie medzi dospelými, kto bude strážiť, a nešťastie je na svete.
Môžete držať dieťa za ruku a vravieť mu aby nikam nešlo. A to dieťa vás už 1000-krát poslúchlo a pomaly ani nedýchalo, kým ste nedovolili. Potrebujete zaplatiť, pustíte tú malú rúčku a práve v ten moment po 1001-krát bude tá hračka v obchode tak ástrašne úžasná, ten stromček taký trblietavý, šašo taký zábavný, zvieratká také roztomilé, cukrová vata taká lákavá... že pri vás nevydržia a odídu. Je to zhoda náhod a v tomto prípade nešťastných. Šok, strach, stres, panika, adrenalín, stavy ako pred infarktom. Všetko bokom, treba hľadať dieťa.
Pokiaľ vyrážame s našou ratolesťou na výlety a rôzne akcie, kde je veľa ľudí, bolo by dobré naučiť ho zopár vecí.
- Dieťa treba naučiť poznať svoje meno, priezvisko, adresu a kontakt aspoň na jedného rodiča. V prípade, že je dieťatko malé, tieto údaje môžete napísať na kartičku a vložiť mu ju do vrecka. Alebo napísať to na oblečenie či dokonca existujú náramky kde sú vygravírované tieto údaje. Potom len naučte dieťa podať kartičku či ukázať ručičku nejakému dospelému.
- Treba ho naučiť ostať stáť na mieste a nehľadať vás. Tam, kde zistilo, že je stratené teda vás nevidí, tak tam nech ostane a vy si ho nájdete. Určite nech neodchádza do kúta či nezalieza do nejakej skrýše. Bude to znieť sadisticky, ale plač - a čím hlasnejší, tým lepší, hrá vo váš prospech. Je tu šanca, že ho začujete.
- Treba ho naučiť, aby za žiadnych okolností neodchádzalo nikdy nikam s neznámym dospelým. A VŠETCI dospelí ľudia sú neznámi, aj keď nám povedia svoje meno.
- Ak sú deti šikovné, staršie či vyspelejšie, tak si stanoviť jeden „stretávací bod“, kam majú ísť, keď sa stratia. Zohnite sa na ich úroveň a vyberte tú najfarebnejšiu, najsvetlejšiu, najzaujímavejšiu a relatívne blízku vec - miesto. Na vianočných trhoch trebárs stromček. Na kolotočoch skákací hrad, v ZOO ohrada s opicami atď.
- Treba ho naučiť, že ho milujete nadovšetko a nebudete sa hnevať, že vás neposlúchlo a vždy budete chcieť, aby sa vrátilo. Možno vám to príde smiešne, no boli prípady únosu, kedy únoscovia natárali deťom, že ich rodičia sa veľmi na nich hnevajú lebo neposlúchli a už ich za to nechcú nikdy vidieť. Dieťa celé nešťastné dobrovoľne a v tichosti s únoscom odišlo.
- Pri ceste v MHD sú dve situácie:
- Ak vy vystúpite a dieťa ostane v MHD - vtedy ho naučte vystúpiť na najbližšej zastávke a ostať tam, kým neprídete.
- Ak dieťa vystúpi a vy ostanete v MHD - vtedy ho naučte ostať na zastávke, kým neprídete.
- Ešte jeden tip ztiahnutý z netu - Nejde o nič zložité, stačí, ak dieťaťu napíšete na ruku frázu: Ak som sa stratil/a, volajte ... a za tým doplníte vaše telefónne číslo. Aby sa mu číslo nezmylo, prekryjete ho tekutým obväzom. Ten môžete kúpiť v lekárni, a hoci slúži pôvodne na rýchle ošetrenie drobných rán, môže účinne prekryť napísané číslo na ruke vášho dieťaťa. Po nanesení obväz do 3 minút zaschne a vytvára na pokožke vodoodolnú ochrannú vrstvu. Pomôže vám dosiahnuť, že bude mať vaše dieťa na ruke malé dočasné tetovanie, ktoré mu môže pomôcť, ak by sa vám stratilo. Treba mu tiež vysvetliť, aby v prípade núdze oslovilo niekoho, aby vám zavolal.
OK, dieťa je vyškolené, rad je na nás.
Stresové situácie nezažívame denne a tak nikto z nás nevie ako v danej chvíli zareaguje. Chladnú hlavu zachová asi maloktorá z nás.
Viem veľmi dobre, o čom hovorím. Idem s kožou na trh a opíšem čo sa mi stalo. Pracujem s deťmi a sú to deti, ktoré vychovala ulica. Bité, týrané, zanedbávané. Nepoznajú pravidlá. Túlanie sa po vonku bez dozoru je pre nich normálne a prirodzené. Donekonečna sme si opakovali, ako sa zachovať keď sa stratia. Ako papagáj som prízvukovala, čo robiť ak ostanem ja alebo oni v MHD. Zopakovali sme si to doma. Zopakovali sme si to cestou na zastávku, zopakovali sme si to na zastávke. Všetko vedeli dokonale a tie pubertálne decká už oči prevracali, aká som trápna, že ich „nútim“ dokolečka-dokola vravieť to isté.
Sedem detí, ja, autobus a cesta zo školy. Naša zastávka. Vystúpia všetky deti -skontrolované. Vystupujem ja s najmenším a v tom sa mi zaseklo koliesko na kočíku. Tri sekundy, čo som odvrátila zrak, aby som dvihla kočík a vyniesla ho von, lebo šofér už zvonil, že zatvára dvere. Tri sekundy nepozornosti a najstarší dvanásťročný z veľkej srandy nastúpil zadnými dverami späť do autobusu. Dvere sa zatvorili a aj keď som kričala na šoféra nech zastane, už ma nepočul. Tie pocity, ktoré som prežívala keď som videla odchádzajúci autobus s „mojim“ dieťaťom, opísať dobre neviem. Zovrelo mi srdce, začala ma príšerne bolieť hlava, rozklepala som sa, slzy v očiach. Milión myšlienok. Stratí sa, unesú ho, zrazí ho auto, spadne zo skaly, utopí sa v rieke (najbližších päť kilometrov žiadna nie je), zatúla sa v lese a zožerie ho medveď (to ani komentovať nemusím)... polícia, vypočúvanie, väzenie. Už som sa začala modliť aby mi za dobré správanie dali celu s výhľadom na mesto. Všetky tie prednášky, ako zachovať chladnú hlavu, mi boli na dve veci. Presne tak. Na ho..o a na nič! Zachovala som chladnú hlavu asi ako zmrzlina v lete na priamom slnku.
Neviem ako dlho som tam stála, decká vraveli, že len pár sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť. Schytila som druhé najmenšie, kočík, zvrieskla som, že bežíme za autobusom a leteli sme. Adrenalín robí svoje. Musela som mať v tvári šialený výraz lebo inak večne neposlúchajúce deti ani nepípli, bežali v dvojrade na kraji chodníka bez jediného slova. Jednou rukou som tlačila starý rozheganý skoro nefunkčný kočík a v tej druhej rúčku trojročného dievčatka, ktoré pri tej rýchlosti za mnou vialo ako vlajka, čo nestíhalo. Našťastie všetko dobre dopadlo. Chlapec vystúpil, ako sme sa učili, nič sa mu nestalo a moje nočné mory z cestovania s deťmi už po rokoch tiež našťastie prešli.
Teória je jedna vec, realita druhá. Pre pokoj duše a komplexnosť článku si zopakujme teda aspoň tú teóriu.
- Keď zistíte, že vám chýba dieťa, zachovajte chladnú hlavu a nepanikárte.
- Potlačte všetky vaše pocity a myšlienky čo by sa mohlo stať a v mysli si nalepte obrovský plagát s nápisom „NÁJDI DIEŤA“. Vždy, keď skĺznete do stavu, čo sa môže stať, okamžite si predstavte ten plagát a čítajte ho dokola. Psychologička vraví, že ak upriamite celé svoje ja na čítanie pomysleného textu, neostane vám čas a priestor na paniku.
- Znížte sa na úroveň dieťaťa, obzrite sa a pohľadajte niečo, čo by vaše dieťatko mohlo najviac zaujať a kam by mohlo ísť. Vyrazte a hľadajte tam.
- Ak je niekde lavička či vyvýšené miesto, postavte sa tam a rozhliadnite sa či ho neuvidíte.
- Volajte jeho meno.
- Požiadajte o pomoc okoloidúcich.
- Ak ste v obchodnom centre, využite služby SBS a hlásenia. V každom obchode je prepojenie do hlavného centra, ktoré vyhlási po celom obchodnom centre, aké dieťa sa stratilo a kde ho v prípade nájdenia odovzdať.
Stručné zhrnutie máme za sebou. Keby vám napadlo ešte niečo, budem rada, ak sa o to podelíte a napíšete to do komentára.
A čo dodať na záver? Hádam len toľko, že vám všetkým prajem, aby ste rady z môjho článku nikdy nemuseli použiť. To si prajem aj ja. Raz mi bohate na celý život stačilo.
do bodky suhlasim - moja najzakladnejsia vec ktoru deti ucim je ich meno, adresa a moje tel. c. - oslovit mamicku s kocikom, poprosit aby zavolala mame, v parku, na velkych akciach - vzdy mame miesto viditelne aj z ich vysky kde sa stretavame keby nieco - jasne ze viem ze by som spanikarila, viem ze aj oni, ale verim ze by sme to s tymi pravidlami dali:-/