Keď sa vás pokúsi zabiť ... farba na vlasy

Žiaľ, nepatrím medzi štastlivcov, ktorým, akoby sa to patrilo, sa striebro vo vlasoch objavuje v primerane zrelom veku a na základe životných skúseností a získaného múdra. A ak to tak je, tak som dozrela expresne rýchlo a moje skúsenosti zo života boli priam instantné. To moje striebro sa objavilo totiž už dlho pred dvadsiatkou. Genetika mala v takomto prípade rozhodujúce slovo. No, ale keďže v takom veku to nie je záležitosť hodná riešenia, tak som, s objavujúcimi sa pribúdajúcimi pokladmi tohto typu, prešla akosi bezmyšlienkovite a prirodzene na tónovacie farbiace šampóny, ktoré sa zaradili do môjho bežného občasného repertoára starostlivosti o seba.

A čas plynul, šediny sa začali objavovať systematickejšie a vo väčšej miere, už to nedokázali zakamuflovať ani moje husté, teda boli do pôrodu, dlhé vlasy, až som raz usúdila, že nastal čas odskúšať pernamentnú farbu. Teda, pernamentnú podľa optimistického uvedenia výrobcu, moja realita bola, i po skúške väčšiny dostupných vzoriek na trhu, diametrálne rozdielna. Farba vydržala do viditeľných odrastov, keďže mám tmavé vlasy, mesiac. I tam už bolo vidieť odrastené vlasy. Takže nastúpil v mojom živote nový mesačný rituál, i keď už vlastne ani nie nový. Značky farieb som obmieňala a vždy som sa snažila kupovať tie kvalitné, pred tými ostatnými som mala akýsi prirodzený rešpekt.

Tak plynuli roky ... až raz ... Objavilo sa znenazdajky svrbenie pokožky hlavy. Nie také to jemné svrbenie, svrbenie úporné, kedy máte potrebu sa pernamentne škriabať. Ale, ako sa objavilo, tak zmizlo. Keď sa objavilo opäť mala som za jednoznačného vinníka nový, podľa reklám "veľmi kvalitný a šetrný" šampón, ktorý som v tom čase začala používať. No ani návrat k osvedčenej značke tento problém nevyriešil. Skúsila som bylinné oplachy, rôzne prípravky, farby na vlasy som striedala a vymenila za bezamoniakové, ale svrbenie sa objavovalo stále. Napr. aj v noci. Po zhruba mesiaci sa mi na zadnej strane ucha objavila malá, nenápadná, slabo mokvajúca plocha. A o týždeň i na druhom uchu. Tú už sprevádzali občasné drobné vyrážky na temene hlavy. V minulosti som mala sporadické kožné prejavy alergie, no nie v tomto mieste, bolo to v súvislosti s potravinovými alergiami a keďže vlasy som si farbila už dlhé roky, nedávala som si to do nijakého súvisu. Alergia je rafinovaná, prejavy sa objavia kdekoľvek.Takže som farbila naďalej, nevidela som dôvod prestať, v tomto období 1x mesačne + 1x mesačne len odrasty, keďže mám odtieň vlasov na ktorom vidieť každé zabelenie sa. 

Až sa po jednom farbení objavilo jemné pálenie a priam pred očami sa mi objavovali vyrážkové miesta okolo vlasov a v priebehu pár dní i na tvári. Bolo to nepekné, s vyrážkami som nemala problém ani v puberte, bolo to nepríjemné, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. I keď som už tušila vinníka. Nasadila som si antihistaminiká proti alergickým reakciám, ktoré som už nepotrebovala veľmi dlho, eliminačnú diétu s vysadením potencionálnych alergénov v strave, umyla farbu a čakala, kedy sa dostaví výsledok vo forme upokojenia. No, výsledok sa neobjavoval. Chvíľu prejavy ustupovali, o chvíľu sa však pokožka sama rozdráždila a začalo to opäť. Takto to išlo týždeň. Ja som si medzitým naštudovala nespočetne článkov o alergiách na vlasy, bola som zhrozená, najdramatickejší a zároveň najnepochopiteľnejší bol pre mňa tento https://www.cas.sk/clanok/528346/zafarbila-si-vlasy-skoro-ju-to-zabilo-zeny-na-toto-si-davajte-velky-pozor/ . Nechápala som, ako sa mohol jej stav takto zdramatizovať, napriek zásahu a liečbe. Potom si naň spomeňte v závere.

A čas sa prehupol do druhého týždňa, uši mokvali, tvár bola ako v hormonálnom rozkvete, zadná časť krku a koža miestami okolo vlasov podráždená, s ložiskami, nosenie rúška bolo priam extatické utrpenie, ale inak som sa cítila dobre. A keďže som bola pre aktuálnu situáciu v lockdownovom móde a nechodila som na dlhšie z domu, tak i to sa dalo, s veľkou dávkou sadomasochizmu, vydržať. Veď sme ženy.

A prišlo jedno krásne jarné a myslím, že aj slnečné ráno ...  a silný výsev na chrbtoch dlaní. Nie vyrážky, bolo to niečo iné, niečo úplne nové. A úporné svrbenie znenazdajky začalo i na predkoleniach nôh. Zapálili sa mi takmer všetky folikuly po holení, taktiež porezané miesto. Nemala som dovtedy s týmto nikdy problém. Na lakti sa tiež objavila miniatúrna, ale silno svrbiaca vyrážka. To všetko v priebehu pár hodín. Objektívne málo. No pochopila som, že sa alegické prejavy rozšírili a že je čas navštíviť lekára. Ale keďže, ako to už v takýchto príbehoch býva, bola práve sobota, brala som to ako čas na psychickú prípravu tejto nepríjemnej procedúry, s vyrážkami predsa nepôjdem hľadať urgentnú zdravotnícku pomoc. 

A prišlo ďalšie ráno a darček môjho tela v podobe, ktorá už sa nedala odignorovať. Výsev na dlaniach sa zmenil na niečo monštrózne. V priebehu dňa vznikol opuch, otvárala sa koža ... vedela som a už by to asi videl každý, že je to zlé.

A tak som, plná odhodlania, prvý deň nového týždňa začala ambulantnou turistikou. Význam tohto termínu pochopíte neskôr. Už pár dní som mala naštudovanú ponuku kožných ambulancií, keďže žijem v krajskom meste máme ich tu, našťastie, viacero, a vybrala som sa do tej najlepšie hodnotenej. Tu sa môj optimizmus v dobré a rýchle vybavenie schladil už pri pohľade na počet pacientov v čakárni. A túto obavu mi potvrdila i inak veľmi milá pani sestrička, hodnotenie neklamalo, ktorá ma pre nedostatok možností nemohla v ten deň vziať. Mala snahu ma objednať. O 2 týždne. Nevedela som, ako veľmi zlé to je, ale určite som vedela, že nemôžem toľko čakať. S podobným scenárom som obehala prakticky celé mesto, miesta v poradovníku sa neuvoľnili ani posúcitných pohľadoch zdravotníkov na moje ruky. Ako jedinú reálnu možnosť, v zúfalstve behajúc už nielen po meste, ale i po internete, som videla už len súkromnú ambulanciu, dokonca ani nie v meste, ale v dedinke za mestom. Po vyriešení dopravy som už značne fyzicky, ale najmä psychicky znavená, ako Janíček s Marienkou zazvonila na malý moderný domček ambulancie, dúfajúc, že konečne nájdem pomoc. Scenár sa však opakoval i tu. Jednoducho, kožné problémy sa v tomto podivnom období asi zhoršili mnohým a objavili viacerým. Pri mojom odchode sa však veľmi milo pôsobiaca pani sestrička, čo, ako som sa neskôr dozvedela, je pani doktorka pracujúca spolu s hlavným lekárom a majiteľom ambulancie, znenazdajky vrátila s tým, že pokiaľ chcem môžu ma o pol hodinu vsunúť do termínu. Bola to tá najúžasnejšia vec, ktorú som v ten deň počula. A tak som sa ocitla na mieste, kde som túžila byť už niekoľko hodín. 

Po vyšetrení pani doktorkou a rovnako sympatickým a milým lekárom som čakala reakciu typu "máte to silnú alergiu, tu máte na to lieky, o pár dní to ustúpi". Tá však neprišla. Keď som sa teda pána doktora spýtala ako to je, pozrel na mňa ustarosteným a vážnym pohľadom, prislúchajúcemu jeho veku a 30ročným skúsenostiam a vyslovil slovo, čo nechcete počuť. "Vážne". " Veľmi vážne. Je to stav na hospitalizáciu. Cez otvorenú kožu, ktorá vznikla v dôsledku alergickej reakcie, do tela prenikla infekcia. Pravdepodobne cez tú nešťastnú zadnú časť uší. A infekcia v spolupráci s predráždenou imunitou napadla telo. Celé telo." Odrazu sa neriešili vyrážky. Už sa riešila záchrana života. Spomínate si na článok vyššie? Tak presne do tohto stavu a štádia som sa dostávala. Bola to len otázka času, možno hodín. Telo boj nezvládalo a preto sa prejavy širili, no viac zvnútra, ako zvonku. A po tomto šoku, kedy som len paralyzovane pozerala na lekára a nechápala v plnom rozsahu o čom to hovorí, sa ozvalo konečne v ten deň aj niečo optimistické "Ak budete dostatočne disciplinovaná pacientka, môžeme sa to pokúsiť s extrémne silnou liečbou zvládnuť. " Presne takéto niečo moja vystrašená duša potrebovala počuť. Predstava hospitalizácie v mojom imunitnom stave a hlavne v tejto pandemickej dobe bola pre mňa nepredstaviteľná. Tobôž, že v rámci veľmi inteligentných opatrení sa už pred rokmi zrušilo i v našom meste, ako mnohých iných, okrem iného aj kožné oddelenie a najbližšie bol v inom okrese. Tak budeme bojovať. Sama som netušila, čo sa v tomto prípade za týmto označením skrýva, ale v takýchto situáciach je pud sebazáchovy nad všetkým. O pár dní som už vedela. Odišla som domov, o pár desiatok eur ľahšia, zato o celkom slušným balíčkom z lekárne ťažšia. Tu ma pán doktor ešte upozornil, že je to veľmi silná kombinácia a koncentrácia a že sa môže stať, že sa budú v lekárni nad tým pri vydávaní pozastavovať, tak že je to v poriadku. Nie som vôbec zástancom farmakologickej liečby, vždy, keď sa dá, sa snažím ísť cestou prevencie a pomôcok čisto prírodného charakteru, ale pochopila som, že v tomto prípade nemám veľa možností na výber. Vlastne žiadnu. Tu už bolo potrebné zbraní, ktorých príroda nie je možná sama dať.

A začal kolotoč. 

Prvé dni sa môj nasledujúci život skladal zo sledovania času, čo bola tá najdôležitejšia časť, keďže medzi liekmi a procedúrami mali byť určité rozostupy a nechýbali ani zisťovania možných vedľajších a nežiadúcich účinkov. A tých majú tieto zázračné lieky viac než dosť. Tie som sa snažila, viac, či menej úspešne eliminovať stravou a dodržiavaním presného harmonogramu. Ja, ktorá neznášam presný program. Utrpenie na všetkých frontoch. A do toho strava. Lekár nariadil prísnu diétu, čo mi aj celkom nahrávalo, keďže jedným z vedľajších a v mojom prípade teda dosť nežiadúcich príznakov liečby je  aj rýchle zvyšovanie hmotnosti, takže sa okrem liečby riešila i strava ... a vlastne som mala pocit, že všetko okolo. Žiadne umývanie, oblečenie zničenia hodné, režim. Natieranie, mazanie, 7 silných tabliet denne, z toho 5 počas jedla, presné časové odstupy, stále sledovanie stavu. S odhodlaním a mojou urputnosťou mne danou, i keď na smrť vystrašená, som pokračovala, aj keď sa mi vytvárali chrasty, lúpala koža, tá sa mi, mimochodom, na ušiach, po tom, ako som ich mala v dôsledku infekcie ako od Pinocchia, vytvorila úplne nová a evidentne jej neznášanlivosť rúšok zostala, objavovali sa nežiadúce účinky, mám pocit, že neskor viac ako na začiatku, bola som cez deň ako po silných psychofarmakách, v noci to vystriedali manické stavy, návaly horúčav striedali bolesti ... zážitky širokého spektra. Lieky, okrem iného, spôsobujú a je to ich jeden z hlavných úloh, aj uplné potlačenie imunity. Teoreticky ma teraz môže zabiť aj nádcha. Dosť neželaný narodeninový darček. Ale bolo vidieť zlepšovanie sa a to bolo pre mňa najpodstatnejšie. 

Po týždni, keď som si z pre mňa radikálneho zlepšenia pripadala až euforicky, nastala kontrola. Lekár nezdieľal v plnej miere moje nadšenie, konštatoval zlepšenie, ale infekcia tam ešte stále pretrvávala, i keď v menšom rozsahu. V liečbe sa pokračuje. Minimálne ďalší týždeň. 

Takže detašované pracovisko kožného oddelenia sa nezatvára a pokračujeme v boji. Vo vojne, v ktorej ani neviem ako som sa ocitla. Ale fatalisticky verím, že všetko v živote má svoj zmysel a význam. A verím, že to je a bude i v tomto prípade. Veľa vecí v živote dokážeme zmeniť, až keď skutočne musíme. A to, že ja, napriek tomu, že to bude obrovská a nie práve pozitívna zmena v mojom živote, sa už nikdy nevrátim k farbeniu vlasov je jedna z nich. Viem, že zažijem preto množstvo odsúdenia, nepochopenia, lebo určite každému nebudem vysvetľovať dôvody a myslím, že by ich mnohí ani nepovažovali za dostačujúce, viem, že vizuálne to bude zmena, s ktorou sa budem mať a už i mám sama obrovský problém stotožniť, ale ak to zvládnem, tak tiež viem, že sa mi otvoria nové perspektívy sebaprijatia v rozsahu, v akom si teraz nedokážem prestaviť. 

Aj toto je jeden z príbehov, ktoré prináša život, i keď by sme ho zvládli aj bez nich. 

Takže pokiaľ uvidíte na ulici niekedy v budúcnosti mladú ženu, ktorá bude mať hlavu plnú šedín, možno to budem ja. A možno len niekto iný s podobným problémom. Alebo slobodným rozhodnutím oslobodiť sa od tejto mašinérie, ideálov a predsudkov. Nech je to akokoľvek, buďte, prosím, tolerantní, každý dôvod je dostatočný.

A mimochodom, o pár hodín ma čaká opäť kontrola, dúfam, že už len s pozitívnym výsledkom. Táto lekcia života sa môže skočiť, žiak učivo pochopil a naučil sa potrebné. 

Veľa zdravia všetkým.