Mojou blbou povahou si vsetko pripustam. Odvcera neviem rozdychat Presov, pricom len nedavno som z hlavy/❤️ vytriasla autobus. Trapi ma akekolvek utrpenie, mam nejake depresivne geny a vsetko svoje pohodlie a radost by som hned vymenila za pocit pomoct im. Niekomu. Poslat par eur ma nijak extra neukludnuje, ta vnutorna poziadavka je neodbytna a rozoziera ma. Pomaly, ale isto. Najhorsie na tom je, ze to nechcene prenasam na krpcov. Advent je neskutocne obdobie a pre mna urcite najkrajsie v roku. Ubija ma, ked si predstavim, kolko ludi si nemoze povedat to iste... Ci im v sekunde vybuchlo vsetko, co mali. Ci sa im ku vykrajovaniu medovnikov nevratilo dieta domov. Alebo rodicia! Ci sedia v nemocnici a dufaju, ze po advente budu v tej istej zostave, ako pred nim. Trapi ma!!!, bytostne!!, preco si tu v "klude" sedim a skladam pradlo a niekto si nema co poskladat a ked trochu prituhne, tak do rana von zmrzne. Mohla by som pokracovat.... Vo stvrtok vecer si deti chystali topanky. Tu v Be je zvykom nechat v nej okrem mrkvy a cukru pre kona aj odkaz pre Mikulasa. Tak pisali odkazy... Kreslili tuzby..auta.. Traktory...Sliz!!!... Hocico... Nijak velmi som tomu popravde nevenovala pozornost, lebo mame teraz obzvlast hekticke a tazke dni. Ale. Prisla za mnou Pavlusa, ze mami, napis mi to po holandsky... 'Mily Mikulas, zelam si, aby darceky dostal kazdy... Dones nieco pre kazdeho, prosim'. Tak som sa za tym pocitacom nadychla. Pozrela na nu... Vydychla. Boze moj. Tieto sestrocne dusicky ma to musia ucit... Mily Boze. Uz par rokov si egoisticky nezelam pod stromcek nic- len to, co si mi uz dal. Aj tento rok Ta prosim, nechaj mi to, co si mi uz dal... Ale este ku tomu Ta prosim, prosim. Aj s mojimi krpcami. Daj darcek kazdemu. Daj kazdemu trochu nadeje v tychto tazkych, cudnych dnoch. Silu vstat a tesit sa. Na cokolvek... na narodky Tvojho Syna... Prosim Ta! Advent je Jeho radostne ocakavanie. Prosim Ta o trochu RADOSTI pre vsetkych. Trochu. Trosicku. Prosim.... Prosim........ +++++++
Ano,su take povahy.velmi velmi citlive a vsetko prezivajuce.😏tiez ma to zobralo,ked som videla tie videa.prestrasne nieco.ten dedko chudak,co stal na balkone,ale teda nestihli ho zachranit,museli skor maminku s malym babatkom😏cely den som na to musela mysliet.moja sestra to nemohla ani pozerat,lebo plakala🙈a tiez si prosim,aby co najviac ludi mali co potrebuju,chcu...lebo vsetci to mat nebudu samozrejme.vzdy budu ludia trpiet,vzdy.a vzdy aj trpeli
Mňa ten dedko chudák dostal 😔 a tak som na neho myslela, že čo je s ním a takto 😔
aj ja to tak prezivam, vobec neviem fungovat len cely den chodim zamyslena co viac sa mohlo dat spravit
@tamiaamama276 ja nechápem prečo ho nemohli zachrániť, bolo písané že hodinu tam stál...😭😭😭
hasickym autom mozny kludne vytlacit auta prec
@alexandraala nieje to take lahke, v tej chvili pomahat vsetkym, aj hasici su len ludia, robili co mohli
Presne tak isto to prežívam aj ja. :(
Kiežby sa to nestalo. :(
Prosím s vami.......
Hasiči sa snažili zachrániť aj toho dedka,bohužiaľ až k nemu sa nedostali a zoskocit na plošinu dole sa bál,obrovská tragédia,bola som tam,bolo to hrozné,ta bezmocnost že sa môžeme všetci len prizerať,strašne,hrozné
Tiez byvam iba par metrov od miesta tragedie,ale poviem vam ,ze uz len ten pocit,ze ste tak blizko vas nici a placete a chystate vkuse veci,ked sa hned dozviete,ze co surne im treba a najradsej by som dala skoro vsetko,co mam doma...neboli sme vtedy doma,ale zase deti sme mali blizko v skole a cestou domov par minut po tragedii nam vkuse vyzvanali telefony,ci sme ok...my so susedou placeme vkuse a kazdu minutu rozmyslame nad ludmi,co sa zachranili v tej zime a co potrebuju ☹ ☹
Presne viem co prezivas. Som na rom podobne. Byvam na tej ulici, par vchodov od miesta nešťastia. Prave som malu uspavala ked to buchlo. Nic sa nam nastastie nestalo. Kym mala spala tak ja som cela rozklepana chodila po byte od okna pri hlavnej ceste kde som pozerala na prichadzajuce zachranne jednotky po baljon na druhej strane s vyhladom na danú horiacu bytovku. Ludia sa zbiehali k miestu nešťastia. Cely cas som od vtedy mysienkami tam. Myslimna spoluziačku ktora tam na 12p. býva a dufam ze s mužom nebola doma.😢 Stale si hovorim ako by som vedela este pomoct okrem financii. Poslala som aspon máličko kedze sama som s detmi a len na rodicaku. Vecer zaspavam s myslienkami na ludi tam v noci sa budim s myslienkami na ludi. Otvorim fb a tam fotky videa. Dnes sa vraciam domov a mám rešpekt ale aj strach sa tam vrátiť. 😢😢😢😢
Prepáč, ja to nemyslím nijako v zlom, ale toto je už podľa mňa dosť prehnané takto to prežívať. Nešťastia a smrť vždy boli a budú, je to prirodzené a nijako sa to nedá ovplyvniť a nie je dobré sa nad tým ani prehnane zamýšľať ani to takto prežívať. Je to proste ŽIVOT, aj toto k nemu patrí a tak to bude. Samozrejme, že je to smutné, aj mne je tých ľudí ľúto a keby sa ma to dotýkalo osobne tak určite by som takto racionálne neuvažovala, ale keď tu čítam tie statusy že baby nemôžu spať, že plačú a prežívajú to pomaly fakt ako koniec sveta, tak normálne nechápem. Ani deťom nie je dobré dávať taký príklad.
@wena Vsetci prezivam udalosti inak. Su ludia, ktori zabiju matku s kocikom na priechode a necitia vinu.
Su ludia, ktori vidia zbiteho a krvacajuceho psa a necitia sucit.
A su potom ludia,ktorym stisne srdce, ked pocuju hocijake dieta plakat.
Su ludia, ktorym je luto, lebo vidia staru babku, ako ide po neposypanom chodniku na nakup, kedze nema deti, aby sa o nu postarali.
Kazdy mame ine EQ, emocne citenie, rovnako ako mame kazdy ine IQ.
A autorke.
Pamatam si Vianoce v rodine, ked v priebehu dvoch mesiacov pred Vianocami nam zomreli traja ludia v rodine. Velmi smutne.
No zial, smrt patri k zivotu. Inak to jednoducho nejde. Kazdeho z nas to caka. A mne je velmi smutno a aj hrozne z toho, ze mozno nedbanlivostou niekoho prisiel niekto o zivot predcasne.
Ale na druhej strane my ostatni by sme sa z toho mali poucit. Lebo je ozaj pravda, ze nikdy nevies den, ani hodinu. Moze to byt auto, moze to byt zdlhava choroba, moze prist potopa. Vezmi si tu obrovsku tragediu pred niekolkymi rokmi, tsunami. Kolko rodin po celom svete bolo postihnutych?
mali by sme si svoj zivot vazit. Neriesit blbosti. Uzivat si den s detmi, vystiskat ich, venovat sa partnerovi, ozvat sa rodicom.
@alexandraala nemozu nicit cudzi majetok!!! Ved by ich kazdy zaloval a chudak hasic so 600e platom skonci na sude. To nebolo len o autach, boli tam sutiny z budovy, hasiči museli vyklcovat aj stromy co tam branili. Si lahko predstavujete vsetko, a o praci hasicov neviete nic.
Pripájam sa k prosbe🙏 plakala som keď som to čítala,pozerala.Za pár minút prišli o všetko,neostalo im nič.Tie pocity,beznádeje a zúfalstva čo cítia ti ľudia😔
Presne rovnako to cítim aj ja....Pretoze ten panelák je pár m od toho môjho rodného, kde mám rodičov, žijú tam moji priatelia z detstva, moje spomienky na pekné chvíle na kamarátmi..
O to viac si uvedomujem, že to čo máme, nie je samozrejmosťou. Že niekto za pár okamihov prišiel o všetko hmotné. Vážne si čo máme, každý okamih.
Som taká istá, manžel pracuje neďaleko šiel pár minút pred výbuchom okolo. Na škole vedľa som krátko aj učila, mala som v triede toho chlapca ktorého vyťahovali s mamkou , stále na nich myslím ... Manželova kolegyňa mala dnu uväznenú tehotnú najomnicku. Myslím na to stále, je mi nesmierne ľúto čo sa stalo ☹ všetkých z PO to velmi zasiahlo
❤️🙏
Ja som tiež taka povaha. Vsetko si pripúšťam. Najskor ten autobus,a tie deti,strasne som to prezivala. Rodicia prisli o deti. potom v Ružomberku skočil Adrian, to som nepredychala este. Hral v klube kde moj syn. A teraz Presov. Ked sa človek vciti ze prisli o všetko, spomienky, domov.
@alexandraala poznam velmi dobre. verte, robili co mohli. a ludia sa stazuju hocikedy. ved kolko pripadov bolo, ze policajti rozbili okno na aute aby vybrali v horucave dieta odtial alebo psika. a majitel auta rozhorcený, ze mu znicil jeho majetok.
a odtah aut tiez trva dost hodnu chvilu, riesili prvotne to co povazovali za najdolezitejsie.
Presne tak lydka. Myslela som si ze som divna. Ze to prezivam ☹
Ja prezivam aj ked deti maju kasel.
Ale toto. Ja ked som zbadala prvykrat fotku toho dedka-samozrejme okrem slz to boli myslienky- ze toto bude takym grom celej tejto tragedie.
Velmi silna fotka.
Hlavne ak si tam namiesto dedka predstavime seba.
Ako sme slabi. Ako mame pred sebou prazdni. Odovzdanost? Zufalatvo? Hnev? Strach? Smrt? Pomoc?
Co vsetko by nam islo hlavou. V tom kratkom okamihu asi vsetko dokopy.
Taka bezmocnost nemozes nic. Cakat.
Verim. Ze presne tieto pocity mali aj zachranari. Verim ze mu chceli pomoct. Aj ostatnym. Verim ze rovnake myslienky isli aj im. Neboli lahostajni. Robili co mohli.
Verim ze ten dedko (a vsetci tam) nezomrel ako chudak. Zomrel ako hrdina.
Tiež to neviem pustiť z hlavy, ani ja ani môj muž, sedíme pri večeri a myslíme a hovoríme o tom aké to je nešťastie... A ďakujeme za to ze mse spolu, u nás doma... To je všetko.
Krásne so to napísala, súhlasím s tebou do bodky, aj ja prosím každý deň za ďalší deň s mojou rodinou a za zdravie👃
Akoby si o mne písala :(
Prosím s vami...