Slnečno, miestami dážď a snehové prehánky. Zaskočilo vás aprílové počasie? Nie ste sami - prekvapilo aj zdravotných klaunov. 

Pozrite si dnešný zostrih klaunského videa a pustite ho aj vašim deťom. Budeme radi, ak nám napíšete, čo oni na to. 🙂 🎥

Sledujte aj náš YouTube, kde klaunské videá pravidelne pribúdajú. 

Každý úsmev je v týchto dňoch potrebný 

Zdravotní klauni pre šírenie koronavírusu nemôžu navštevovať deti v nemocniciach a seniorov v zariadeniach, no našli nový spôsob ako zlepšiť náladu vám všetkým - či už ste doma, v nemocnici, alebo v práci. 

Od 1. apríla vám prinesieme pravidelné dávky humoru v programe ČERVENÝ NOS ONLINE na našich sociálnych sieťach. 

Už ste sa dnes zasmiali? Budeme sa snažiť, aby ste na túto otázku odpovedali každý deň ÁNO. 🙂 Spustili sme nový program ČERVENÝ NOS ONLINE. 🔴

Hoci sú naše klaunské návštevy v nemocniciach pozastavené, my v Červenom nose si nestojíme na kábli, ale pracujeme ostošesť, aby sme aj takto na diaľku mohli robiť naše poslanie - prinášať smiech tým, ktorí to potrebujú. A tým myslíme vás všetkých - malých, veľkých, tých, ktorí sú doma, ale aj v práci či v nemocnici. Každý úsmev je teraz dôležitý. 

Každý pracovný deň vám prinesieme dávku humoru prostredníctvom videí, ktoré natočili z domu zdravotní klauni. Zostrih videí nájdete na našom Facebooku, komplet všetky videá si môžete pozrieť na YouTube.

Tu je jeden z našich čerstvých klaunských gagov - priamo z domu sestričky Epidémie Váhavej.

Okrem nahrávania videí zároveň pracujeme na tom, aby sme už v blízkom období priniesli klauniády a klaunský humor cez interaktívne videohovory aj individuálne jednotlivcom. Zamerať sa chceme hlavne na ťažko choré deti  v domácej intenzívnej starostlivosti a hospitalizované deti.

Každý úsmev je dôležitý a v týchto dňoch to platí obzvlášť. ❤️

„Prezuvkové" návštevy sú iné, ako tie v nemocnici. Namiesto nemocničných dverí zaklopú klauni na dvere domu či bytu, v ktorom býva rodina s ťažko chorým dieťaťom. O tom, ako sa dá aj do tých najsmutnejších chvíľ priniesť kúsok radosti, porozprávala Lucia Barczi, zdravotná klaunka a koordinátorka programu Prezuvky máme.

Čo ti ide hlavou, keď cestuješ na návštevu ku chorému dieťaťu domov?

Na tieto návštevy chodíme vo dvojici. Častokrát sa už v aute s mojím kolegom alebo kolegyňou rozprávame o tom, čo nás čaká, o rodine, koľko má dieťa súrodencov a čo s udialo na poslednej návšteve, aby sme na to vedeli nejakým spôsobom nadviazať. Snažíme sa do klauniády (tak voláme klaunské návštevy) priniesť príbeh, ktorý je ucelený a ktorý má nejakú pointu.

Tieto návštevy sú pre deti, ktoré sú vážne choré. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Väčšinou sú to deti, ktoré sú odkázané na domácu starostlivosť a častokrát sú to paliatívni pacienti. To znamená, že nie je veľký predpoklad na to, že sa ich stav diametrálne zlepší. Aj keď máme prípady, kedy lekárska predpoveď bola veľmi skeptická a napriek tomu to dieťa navštevujeme už dlhé roky.

>> Darujte 2% z dane a prineste radosť chorým deťom vo chvíľach, kedy to potrebujú

Prečo má humor miesto aj na onkológii a čo poradiť rodine pri komunikácii s chorým? Porozprávali sme sa s psychologičkou Luciou Vasiľkovou z Národného onkologického ústavu v Bratislave.

Vieme, že onkologické ochorenie vážne otrasie telesným zdravým človeka. Ako vplýva na psychické zdravie?

Onkologické ochorenia výrazne zasahuje psychiku a vzťahy pacienta, počnúc vzťahom k sebe až po vzťahy v rodine či v práci. Spája sa s rôznymi psychickými reakciami a emóciami, ktoré pacienti často nemajú pod kontrolou. Môžu byť labilnejší, plačlivejší, mať problémy so spánkom, pociťovať vnútorné napätie, môžu mávať aj depresívne naladenie, alebo dokonca môžu byť aj viac nervózni, podráždení a výbušní. Tieto znepokojujúce pocity sú v ich situácii úplne normálne a zrozumiteľné. Psychológ im môže pomôcť naučiť sa rozumieť svojim emóciám a pracovať s nimi.

O čom sa s vami najčastejšie rozprávajú vaši pacienti?

Onkologickí pacienti prichádzajú s rôznymi témami. Ak prídu v čase diagnostikovania ochorenia, ide predovšetkým o strach z výsledkov vyšetrení. V čase, keď je už istá diagnóza, prichádzajú s veľkým strachom z operácie a chemoterapie, ktorá ich čaká. Potrebujú sa podeliť o svoj strach, zdieľať svoje obavy, ale rovnako aj túžby ako by si predstavovali budúcnosť. Vždy im hovorím, že pri mne majú dovolené čokoľvek – plakať, smiať sa, vyzúriť sa, nadávať – čokoľvek je v danej chvíli pre nich dôležité.

Mení rakovina hodnoty pacientov, ich pohľad na život?

Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro. 

Je pár dní pred Vianocami, oddelenie v nemocnici je napriek sviatkom plné. „Jasmínka leží v izbe na konci chodby, mlčí už zopár dní. Neviem, či vás prijme, ale môžete to skúsiť,“ nabáda nás pani psychologička. 

Obliekame si klaunské kostýmy a zdobíme sa dekoráciami, ktoré patria na vianočný stromček. Moja klaunská kolegyňa sestrička Paula Prdelková si do vlasov vkladá čelenku so sobím parožím. Hneď ako vojdeme do prvej izby, z úst jej vychádzajú len čudné zvieracie pazvuky, ani jedna súvislá veta. V takomto zvieraco-sviatočnom móde prechádzame celým oddelením a podarí sa nám vytvoriť celkom príjemnú vianočnú atmosféru.

Pomaly smerujeme k trinástej komnate. Sedí v nej mlčanlivá Jasmínka so sklonenou hlavou, otočená chrbtom celému svetu. Dvere sú otvorené. Nazrieme dnu a zdá sa, akoby tam celý deň nezasvietilo slnko. Čaro Vianoc sa odrazu vyparí. Neviem, či vojsť dnu, ani ako prelomiť hrubú vrstvu ľadu medzi dievčatkom a nami.

„Prosím ťa, mohla by som si tu na chvíľku oddýchnuť so svojím sobom?“ skúšam.

„Hm,“ ozve sa dievčatko nehybne.

Sob naberie odvahu a posunie sa do jej zorného poľa. Jasmínka na chvíľu zdvihne zrak, pozrie na sobíka, ale hlava jej opäť klesne k hrudi.

Júlia je nová pacientka. Sestrička na oddelení nás prosila, aby sme sa dievčatku a jeho rodine špeciálne venovali. V deň našej klaunskej návštevy sa dozvedeli nepríjemnú diagnózu.

Keď nakuknem do nemocničnej izby, vidím obraz ako zo Shelleyho básne. Krásne dlhé ryšavé vlasy splývajú okolo bledučkej tváre dievčatka s privretými očami. Chýba už len vlniaca sa rieka okolo.

Zaklopeme na dvere: ja, teda sestrička Róza a môj klaunský kolega, doktor Púpava. Pri osemročnej Julke sedí jej mladá a krásna mama, vedľa nich pobehuje troj- alebo štvorročná blonďavá copatá sestrička. Rozmýšľam, či Julka už niekedy stretla zdravotných klaunov, no rýchlo zistím, že toto bude premiéra.

Vchádzam so záujmom ako do zázračnej krajiny a pýtam sa Julky, či už dnes videla Púpavu. Otvorí oči a pokrúti hlavou. Sľubujem jej, že mám takú jednu čudnú, smiešnu a veľkú, do ktorej keď fúknem, tak… A to už vedľa mňa stojí doktor Púpava s bublifukom. Fúknem a z bublifuku letia desiatky bublín. Doktor Púpava s nimi poletuje v povetrí. V izbe zavanie vietor, púpavové semiačka padajú na zem, na posteľ…

Viem, že Julka je na začiatku cesty. Trúfalo dúfam, že aj keď bude dlhá, plná zákazov, čudných polôh aj straty krásnych vlasov, zvládne to.

Júlia sa otočí k mame a ticho povie: „Mami, chcem si sadnúť. Mami, ja som hladná.“ Do rúčky jej však kvapká infúzia a mame sa ťažko hľadajú slová, ktorými by vysvetlila, prečo Julka niektoré veci teraz robiť nemôže. Odpovedáme spolu s mamou, že budeme ešte trošku čakať. Lebo semiačka popadali do zeme, a aby pekne narástli, potrebujú… Otváram nad rodinou modrý dáždnik. Julkina sestrička už sedí v maminom lone a s otvorenými ústami pozerá na klaunov a na Julku. Na dáždnik začína padať dážď a z diaľky znie zvláštny zvuk okaríny, ako keď si mraky spievajú zaklínadlo pre rastlinky pod zemou.

Keď sa objaví, o smiech je postarané. 🙂 Predstavujeme vám novú posilu v klaunskom tíme - primár Pišta Stratený! Už zasiahol srdcia a bránice mnohých detí a rodičov v nemocniciach. ❤️

Primár Pišta Stratený

Špecializácia: Hľadanie stratených diagnóz prostredníctvom jemu vlastnému šarmu. Ak ich nenájde, nejaké vymyslí. Pacient sa potom nestačí čudovať, s kým má dočinenia a zabudne, čo ho trápilo.

Liečebná metóda: Na počiatku bola narkóza. Od toho sa odvíja ostatné.

Obľúbená rekvizita: Ukulele, fúkací bublinkový dezinfekčný manuálny prístroj, ktorý veľa ľudí pozná pod názvom bublifuk a jeho vlastné telo, ktoré mu je často aj najväčšou prekážkou.

Ako ho spoznáte: Nesie sa po chodbách ako páv, aj keď nadrozmerný XXL. Jeho prihlúply výraz schováva za ešte hlúpejší úsmev a jeho účes na cestičku spoznáte kedykoľvek.

Október je mesiacom úcty k starším. Prečítajte si o jednej návšteve v domove seniorov a o tom, že úsmev a povzbudenie potrebujeme v každom veku.

Autorkou príbehu je zdravotná klaunka Eva Okoličániová.

Pani Viera žije v zariadení pre seniorov necelé štyri týždne. Zvyká si pomaly. Izbičku má zariadenú skromne: posteľ, skriňa, pod oknom stôl a stolička. Žiadne dekorácie, fotografie, drobnosti. Najvýraznejší je hnedý koberec s vyobrazením tigra.

Prichádzame. Pani Viera má oblečenú jednoduchú šatovú zásteru. Sedí na deke na kraji ustlanej postele, pôsobí trochu strateno.

Zoznamujeme sa. Vlasy mám zopnuté vo vysokom drdole, zdobí ho biely kvet. Elegantné žltobiele šaty s kvetinovým vzorom a širokou sukňou siahajú po kolená. Nasadený mám perlový náhrdelník s medailónom Ľudovíta Štúra a seriózny výraz.

„Oľga Havranová, rada vás spoznávam,“ potrasiem ruku asi 75-ročnej dáme. Tá sa so mnou zvíta len s nepatrným náznakom úsmevu.