Dnes je SVETOVÝ DEŇ ALZHEIMEROVEJ CHOROBY. Táto choroba postihuje nielen pamäť, ale často pripravuje pacientov o schopnosť vyjadriť svoje emócie a potreby. Zdravotní klauni a klaunky sú vyškolení na to, aby dokázali citlivo komunikovať aj s týmito ľuďmi a úsmevom im spríjemniť deň. 🌸

„Je tu niekde klaunka?“ počujem volať sestričku. Vybehnem za hlasom. „Miškovi odložili operáciu, je z toho nešťastný. Potrebuje rozveseliť,“ vysvetľuje a povie mi číslo jeho izby.

Presunutie operácie na ďalší deň naozaj nie je dôvod k veselosti. Ani pre dospeláka, nieto pre deväťročné dieťa. Opäť na druhý deň nejesť, nepiť a báť sa, ako to celé bude prebiehať a ako to dopadne. A zase o niečo dlhšie zostať v nemocnici.

Ani nemusím hádať, ktorý zo štyroch chlapcov v izbe je Miško. Stojí v kúte za dverami a plače. Priznám sa, že mi ako človeku nie je všetko jedno. Ani ako klaunke. Neviem, či dokážem rozosmiať nešťastného chlapca. No rozhodne to vyskúšam.

„Ahoj, máš nejaké mokré líca, ja ti ich osuším,“ navrhujem mu ako červenonosá doktorka.

„Ale nie, to netreba,“ snaží sa neisto namietať.

„Prosím ťa, to nie je žiadny problém,“ vyťahujem pumpu na balóny, ktorá poslúži ako pohotovostná zásobáreň vzduchu. „Len kde máš tie líca? Kde len môžu byť...,“ uvažujem nahlas.

Miškovi prúdom vzduchu fúkam do vlasov. Vzlyky začína pomaličky striedať smiech.

„Toto ale asi nie je ono,“ uvažujem sebakriticky. „Skúsim to nižšie,“ a fúkam mu na tričko.

Michal sa už potichu smeje.

„Ani toto nebude ono. Aha, líce,“ vyhlásim radostne a fúkam mu na ucho.

No po chvíľke zase pochybujem, či som sa trafila. Miško sa už nahlas rehoce, slzy uschli aj samy. Ako stopa po smútku mu však zostal plný nos.

„Idem si po vreckovku,“ prizná sa vysmiaty chlapec.

„Nechoď, ja ti vreckovku hneď dám. To nie je absolútne žiadny problém, mám ju tu nachystanú. Veď vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ vyhlasujem. 

Vyťahujem z vrecka zošit.

„To nie je ono,“ priznávam zahanbene, „sekundičku, aha, už ju mám.“

Michal neveriacky hľadí na gumenú sliepku v mojej ruke.

„Hmmm, tak týmto si nos asi tiež neutrieš,“ hlesnem.

Ešte chvíľku sa naoko nervózne prehrabávam v hlbokých vreckách bieleho plášťa, kým vyberiem ruku a víťazoslávne ju otvorím. Na dlani mám penový červený nos. „To je ono!“

Michal si ho vezme, ide k posteli a zo stolíka zoberie naozajstnú vreckovku. Poriadne sa vysmrká. Potom si sadne na posteľ a hrdo si ho nasadí. Keď odchádzam z izby, veselo mi kýva.  S červeným nosom a so širokým úsmevom. 

Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Blog bol pôvodne uverejnený na https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/

Máte doma školáka, ktorý si pri každej zmienke o škole zapcháva uši aj napriek tomu, že je už koniec augusta? Po dvoch mesiacoch voľna je pre deti naozaj náročné zasadnúť do školských lavíc a nastaviť myseľ na sústredenie, povinnosti a úlohy. Ako im návrat do školy uľahčiť?

Nastavte režim spánku

Počas leta často necháme deti, aby sa ukladali k spánku neskôr. Ráno ich zase netrápime príliš skorým budením. Hoci cez prázdniny to nemusí byť problém, s príchodom školy treba deťom režim posunúť späť do podoby, akú mal pred letom. V opačnom prípade môžu byť deti v škole unavené, čo sa môže prejaviť na problémoch so sústredením či dokonca zhoršenými školskými výsledkami. Nenechávajte si to na prvý školský deň a začnite deťom upravovať spánkový režim najneskôr týždeň pred začiatkom školy.

Hovorte s deťmi o škole

Hoci väčšina detí počas prázdnin nechce o škole ani počuť, je dôležité s nimi túto tému otvoriť. Pripravte s vašimi deťmi školskú tašku aj všetky potrebné pomôcky. Vysvetlite im, že príchodom školy zábava nekončí – stretnutia s kamarátmi, hry a aktivity vonku môžu pokračovať aj popri škole, napríklad formou krúžkov. Urobte z návratu do školy udalosť, či dokonca malú oslavu. Čím menej sa téme „škola“ budete vyhýbať, tým prirodzenejší bude pre deti návrat do lavíc.

S humorom to ide ľahšie

Humor je zrelý obranný mechanizmus, pomocou ktorého dokážeme ľahšie prekonať náročné chvíle. Skúste priniesť do komunikácie s deťmi trochu láskavého humoru a zrazu môžete spoločne uvidieť problém v novom svetle. Humor dokáže prelomiť ľady, uvoľnuje emócie a prináša pocit úľavy.

Prežite jeseň v zdraví

Príjemné slnečné dni nahradí v jesenných mesiacoch sychravejšie počasie. Hoci majú mnohí rodičia tendenciu obliekať deti do teplého oblečenia a predísť tak prechladnutiu, nie vždy to je správna voľba. Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„Často sa v ambulancii stretávam s tým, že rodičia už v októbri oblečú deťom dve-tri tričká, sveter a pančuchy pod nohavice. Pritom imunita sa u detí buduje práve miernym otužovaním. Deti treba obliekať skôr ľahšie, prípadne zobrať jednu vrstvu oblečenia do rezervy a deti v prípade potreby preobliecť.“

K zdraviu vašich detí prispeje aj dostatočné množstvo pohybu. Primerané športovanie navyše priaznivo pôsobí aj na psychiku - detí, ale aj dospelých.

„Šport je nielen zdravý, je to aj cesta k lepšiemu zvládaniu emócií, aj tých negatívnych. Deti nemusia podávať výkony na úrovni olympionikov. Stačí, keď bicyklujú, plávajú, alebo si nájdu inú aktivitu, ktorej sa venujú pravidelne. Pri športe prekonajú samých seba. To je to dôležité,“ dodáva pediatrička Katarína Šimovičová.

Prečítajte si ďalšie užitočné rady pre vás a vaše deti.

Foto: pexels.com

 Každý večer zaspávam s otázkami, rekapitulujem a ďakujem. Napríklad aj za to, že dve osoby v jednom tele dokážu žiť v takej harmónii ako JA — Mariana a moje DRUHÉ JA — doktorka Frčka Strelená. To je moje klaunské meno. Dve postavy — jedno srdce.

Frčka prináša do môjho života pravdu. Je doktorka a zobúdza sa vo mne pravidelne počas návštev nemocničných detských oddelení. Keď som pred piatimi rokmi po prvý raz vstupovala na onkologické oddelenie ako Frčka Strelená, mala som nohy ako z olova. Nechceli ísť, potvory. Obávali sa niečoho nepoznaného, niečoho, čo naháňa strach, na čo nechceme myslieť...

Ako som tak prechádzala izbami, stretla som na chodbe chlapca s očami veľkými ako svet. Prižmúril ich, zatváril sa, že ma nevidí, a zahľadel sa do diaľky. Nenápadne som pozorovala vyholenú hlávku, ktorej majiteľ pôsobil neuveriteľne nežne. Keď sa nám opäť stretli oči, premietol mi v nich sekundový film o svojom živote. Teda aspoň o posledných mesiacoch, ktoré trávil za stenami nemocnice.

„Ahoj. Som doktorka Frčka Strelená,“ povedala som a priateľsky som natiahla k Samkovi ruku.

„On si žije vo vlastnom svete. Sám sa vyhrá,“ zaznelo z úst okoloidúcej mamy ďalšieho dieťaťa, ktoré bývalo v susednej izbe.

Samko plával chodbou s papierovou lodičkou v ruke, akoby bol na opustenom ostrove.

„Vždy som túžila plaviť sa po mori. Mohla by som sa k vám pridať, kapitán?“ nesmelo som sa opýtala a dúfala som v kladnú odpoveď.

Samko privrel oči s dlhými mihalnicami a naznačil mi, že nemá nič proti. Spoločne sme sa plavili v tichosti, s rukami položenými na lodi, popri izbičkách ostatných detí. Zastavili sme raz pri Terezkinom, raz pri Tomáškovom či inom ostrove. Nazreli sme do iného sveta cez sklo na dverách, potom kapitán Samko naznačil vyťahovanie kotvy, odrazili sme sa a plávali ďalej.

„Kapitán!? A čo ak nás zastihne búrka?“ opýtala som sa.

Samko chvíľu potichu uvažoval, vyvalil na mňa obrovské oči, v ktorých sa odrazu zablysol nádych šibalstva, a chytil ma za ruku. Pocit šťastia, ktorý ma v danom momente zalial, som si niesla na našich plavbách ďalšie skoro dva roky. K tichým prechádzkam sa časom pridali kúzla, smiech a doberanie si jeden druhého. Spoločné utorky napĺňali niečím dôležitým mňa aj jeho.

Zvyčajne pri rozlúčkach plačeme a zosmutnieme, keď sa však Samkov zdravotný stav zlepšil a odchádzal domov, bola som najšťastnejším človekom na svete.

Po čase sa Samkova choroba vrátila. Stretli sme sa na onkológii počas dôležitých vyšetrení, ktoré rozhodli, že sa musí podrobiť transplantácii kostnej drene v Prahe. Spolu sme vyrobili papierovú loď, na ktorej sa mal preplaviť do Českej republiky, a k nej som mu pribalila psíka, papagája, labuť a macka — zvieratá, ktoré Samko miloval a ktoré so mnou neustále vyrábal zo sušených dážďoviek (tak nazýval podlhovasté tvarovacie balóniky). Po úspešnej operácii sa opäť dostal domov na Slovensko a dlhší čas sme sa nevideli.

V jeden slnečný deň, keď som sa ako Frčka chystala na moje obľúbené liečebné metódy typu celohlavový úsmev, zaľúbené tokanie či hľadanie múch v našom živote, ma pri dverách pristavila zdravotná sestra a povedala:

„Je tu Samko. Bohužiaľ, je mu veľmi zle, je slabý, nevládze rozprávať. Ale pýtal sa na vás, neskočíte najprv k nemu?“

Moje nohy, ktoré si zvykli po rokoch praxe na onkológii kráčať s ľahkosťou, opäť náhle oťaželi. Vedela som, jednoducho som cítila, že je zle.

V rýchlosti som sa pokúšala zistiť, čo by Samkovi urobilo radosť. Ale na nič múdre, veselé ani originálne som neprišla. Rozhodla som sa, že pri ňom budem len tak. V nahote a tichosti, v akej sme sa stretli pred rokmi. Samkova nežná tvár, ktorá sa snažila zamaskovať bolesť a utrpenie, ma vždy dojímala. Tentoraz však na mňa spod mihalníc nepozeral šibalsky, jeho viečka boli akési ťažké. Čupla som si k nemu, chytila som ho za nevládnu rúčku a povedala som, že mám veľa sušených dážďoviek, ktoré by som rada premenila na psa, papagája, labuť a mačku. Nemala som však po ruke kamaráta, ktorý by sa o tieto zvieratká vedel postarať tak krásne ako on.

„Ty si, Samko, ten najlepší kamarát na svete. Pri tebe sa tie zvieratká budú cítiť najlepšie,“ povedala som a v tichosti som vyrábala to, čo som sľúbila.

Obložila som zvieratami Samkovu posteľ, potichu som ho chytila za rúčku. Rozprávali sme sa očami a slová nám nechýbali. Presne ako pred rokmi. Jemne, takmer bez pohybu ma jedným prštekom pohladkal a zaspal od únavy.

Samko odplával na našej papierovej lodi, tentoraz bezo mňa.

Občas si, podobne ako iní ľudia, povzdychnem a posťažujem sa na všetko možné. Vtedy sa objaví moje DRUHÉ JA — Frčka Strelená a pošepne: „Obzri sa okolo seba. Máš všetko. Zdravie, krásne deti, prácu, ktorú miluješ. Nezabudni, že jedine tí, ktorí sú za nemocničnými múrmi, majú nárok hnevať sa na celý svet. Ale napriek tomu to nerobia. Bojujú.“

A ja im večer, keď zaspávam, z celého srdca ďakujem za každé naše stretnutie a za to, že mi ukazujú cestu.

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená

* leukopénia – znížený počet bielych krviniek, lumbálka – lumbálna punkcia

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý prvý pondelok v mesiaci vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Text bol pôvodne publikovaný v knihe Malé zázraky

FOTO1: www.unsplash.com
FOTO2: ČERVENÝ NOS Clowndoctors

Smiech a pohoda k letu patria. Práve v letných mesiacoch však na deti číhajú mnohé nástrahy, na ktoré by mal byť každý rodič pripravený. Text je doplnený o vyjadrenia pediatričky MUDr. Kataríny Šimovičovej.

Úpal

Na to, aby vznikol úpal, nemusíte nutne tráviť čas na slnku. Prehriatie organizmu môže nastať aj v uzavretej, nevetranej miestnosti alebo pri cestovaní. Úpal vzniká pri teplotách nad 35°C a pri vysokej vlhkosti vzduchu.

Príznaky úpalu: bolesti hlavy, závrat, nevoľnosť, zvracanie, zrýchlené dýchanie a tep. Telesná teplota môže stúpnuť až do 40°C. Koža je suchá, červená, telo sa nepotí. Pokiaľ sa nezačne s prvou pomocou, úpal môže vyústiť až do bezvedomia či smrti.

Aká je prvá pomoc pri úpale? Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„V prvom rade je potrebné preniesť dieťa  do chladnejšej miestnosti, ochladiť vzduch, napríklad klimatizáciou. Často býva prítomná bolesť hlavy, teplota, zvracanie. Tekutiny podávame dieťaťu po lyžičkách, vhodný je osladený čierny čaj s citrónom. Silný úpal si vyžaduje hospitalizáciu a infúznu liečbu."

Úžeh alebo slnečný úpal je prehriatie organizmu, ktoré vzniká len pri intenzívnom pobyte na slnku, ktoré dopadá na hlavu, zátylok či celé telo. Príznaky úžehu sú podobné ako pri úpale, do popredia môže vystúpiť zmätenosť, ospalosť, dezorientácia, stuhnutosť šije, sčervenanie kože až pľuzgier. Úžeh sa zvyčajne prejaví s časovým odstupom, najčastejšie v noci po dni strávenom na slnku. Liečba je totožná ako pri úpale.

Uštipnutie hmyzom

Deti reagujú na uštipnutie hmyzom oveľa intenzívnejšie ako dospelí. Môže za to ich imunitný systém, ktorý ešte nie je vyvinutý tak, ako u dospelého človeka.

K téme sa vyjadrila pediatrička Katarína Šimovičová. 

„Na uštipnutie hmyzom treba byť vopred pripravený. Odporúčam rodičom, aby si u pediatra objednali recept na antialergiká v kvapkách alebo tabletkách. Ak má dieťa silnú alergiu na uštipnutie hmyzom, je dôležité nosiť pero EpiPen, ktorým sa dá do svalu okamžite pichnúť látka, ktorá zmierni alergickú reakciu.“

Obzvlášť nepríjemné je uštipnutie kliešťom. Ako kliešťa odstrániť? Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„Zoberiete kúsok vaty, trochu ju namočíte, namydlíte, pritlačíte na miesto, kde je kliešť a krúživým pohybom ho vyšmýkate z pórov. Je to bezbolestné. Je jedno, či krúžite proti smeru alebo v smere hodinových ručičiek. Čím skôr rodič nájde u dieťaťa kliešťa, tým lepšie, pretože ešte nie je tak pevne prisatý.“

Kliešte prenášajú viacero ochorení. Kliešťová encefalitída je akútne vírusové ochorenie a prebieha v dvoch fázach. Prvá pripomína virózu a sprevádza ju bolesť hlavy, zvýšená teplota, nádcha a kašeľ. Príznaky do troch až piatich dní ustúpia, no po týždni sa vrátia s vyššou intenzitou – typická je vysoká horúčka, silná bolesť hlavy a stuhnutosť šije. Proti kliešťovej encefalitíde existuje očkovanie. Lymská borelióza je baketeriálne ochorenie. Prvým príznakom je začervenanie miesta vpichu kliešťa, ktoré sa šíri do okolia, môže mať priemer až 15 centimetrov. Objaví sa niekoľko dní, ale aj týždňov po uhryznutí kliešťom a môže ho sprevádzať horúčka, únava, bolesť svalov a kĺbov.

Ochorenie si vyžaduje dlhodobé podávanie antibiotík.

Črevné problémy a virózy

Počas letných mesiacov nás často potrápia aj červené problémy, ktoré sa prejavujú hnačkami, zvracaním, bolesťou brucha a zvýšenou teplotou. Ich pôvodcami sú mikroorganizmy, ktoré sa do tela dostanú najmä potravinami, ale aj znečistenými rukami či závadnou pitnou vodou.

Ako posupovať pri črevnej viróze? Radí pediatrička Katarína Šimovičová.

„Črevné virózy sa prejavia vysokou teplotou, hnačkami, zvracaním, bolesťami brucha. Ak dieťa nezvracia, podávame mu lieky na zníženie teploty. Ak zvracia, je vhodnejšie použiť čípok. Dôležitý je prísun tekutín, vhodné je podávať dieťaťu čierny osladený čaj s citrónom, ktorý podávame po lyžičkách. Ak dieťa nezvracia, je možné dovoliť mu diétnu stravu - napríklad sucháre, grahamové tyčinky, maces."

Jedným z najznámejších ochorení tráviaceho traktu je salmonelóza, ktorá sa do nášho organizmu dostane potravinami, ktoré neprešli dostatočným tepelným spracovaním alebo pasterizáciou. Príznaky sa prejavia od 8 do 48 hodín od nakazenia v podobe kŕčov v bruchu, nevoľnosti, hnačky, zvracania, horúčky, triašky a zelenej stolice. Choroba trvá zvyčajne 4-7 dní. Vo väčšine prípadov odznie aj bez liečby.

Otras mozgu

Otras mozgu je závažný stav, ktorý si vyžaduje zásah lekára. Jasným príznakom poškodenia mozgu je bezvedomie, ktoré vždy sprevádza porucha pamäti. Platí to aj v prípade, ak na hlave nevznikla žiadna rana.

Ak si vaše dieťa nedokáže spomenúť na udalosti, ktoré predchádzali úrazu, ak je zmätené, opakuje otázky alebo vidíte prejavy spavosti či iné neobvyklé správanie, je nutné vyhľadať lekársku pomoc. Je zbytočné pýtať sa dieťaťa, či bolo v bezvedomí. Porucha pamäte zapríčiní, že odpovie podľa svojho presvedčenia – že v bezvedomí nebolo. Dieťa uložte do polosedu s podopretým chrbtom (nikdy to však nerobte, ak máte podozrenie na poškodenie chrbtice či krčnej chrbtice). Preskúmajte oblasť hlavy, hľadajte hrče, deformácie, odreniny, krvácajúce rany a bezfarebný mozgovomiechový mok.

Pediatrička Katarína Šimovičová považuje otras mozgu za stav, kedy netreba váhať s návštevou lekára.

„Otras mozgu môže byť slabý, stredne ťažký alebo ťažký. Čím je tvrdší povrch, na ktoré dieťa spadlo, tým väčšie poškodenie mozgu hrozí. U detí do troch rokov by akýkoľvek pád na hlavu mal vyšetriť chirurg."

Väčšina otrasov mozgu nemá komplikácie, no stav dieťaťa musí sledovať lekár. Najvážnejším dôsledkom zranenia hlavy sú opuch mozgu a krvácanie do lebky. Opuch mozgu môže vzniknúť do 24 hodín od úrazu.

Popáleniny

Detská koža je tenšia ako u dospelých a preto popáleniny prenikajú v koži do väčšej hĺbky. Najčastejšie sa popália deti do 4 rokov, pričom ide často o obarenie horúcou tekutinou.

Stupne popálenín:

1. Pokožka je červená a páli, ale netvorí sa na nej pľuzgier
2. Na začervenanej pokožke sa tvoria pľuzgiere, prítomná je silná bolesť popálených plôch Postihnutá je koža v celej hrúbke, aj tkanivá pod ňou.
3. Koža je bledá a vosková alebo čierna a zuhoľnatelá

Prvá pomoc pri popálení je rýchle ochladzovanie postihnutej plochy, najlepšie pitnou vodou. Volať, či nevolať záchranku? Rozhoduje o tom vek dieťaťa, rozsah, hĺbka a lokalizácia popálenín.

„Každú popáleninu druhého stupňa u dieťaťa by mal ošetriť chirurg. V prípade, ak ide o menej závažnú popáleninu, je vhodné prikryť ju sterilným obväzom alebo prežehleným kusom ľahkej textílie," zdôrazňuje pediatrička Katarána Šimovčová.

Nebezpečný je popáleninový šok, ktorý sa môže rozvinúť už pri menšom rozsahu popálenín – vo veku do 2 rokov je to 5 – 7 % povrchu tela a od 2 do 4 rokov pri rozsahu 7 – 10 % povrchu tela. Menšie popáleniny je možné ošetriť v ambulancii lekára, všetky ostatné popáleniny, ako aj hlboké popáleniny menšieho rozsahu si vyžadujú hospitalizáciu.

Počas leta hrozia deťom aj na popáleniny zo slnka. Deti do jedného roka slnku vôbec nevystavujeme. Ich pokožka obsahuje v porovnaní s dospelými menej pigmentu a bábätká navyše nemajú naplno vyvinuté potné žľazy, preto im hrozí riziko prehriatia a úpalu. Deti do troch rokov by sa na slnku mali pohybovať minimálne. Nemala by im chýbať pokrývka hlavy, vhodný odev, ktorý chráni pokožku na tele a opaľovací krém, ktorého ochranný faktor by sa mal pohybovať medzi 30 a 50.

Želáme vám a vašim deťom bezproblémové leto plné radosti, pohody a smiechu. 🙂

Prečítajte si ďalšie články a užitočné rady.

Zdroje:

www.solen.sk

www.babyweb.sk

https://www.capt.org.uk

www.primar.sme.sk

Foto:

www.pexels.com

www.unsplash.com

Deti v nemocnici ma poznajú podľa červeného nosa. Keď ho uvidia, je im jasné, že táto návšteva bude celkom iná. Bude sa pri nej usmievať, smiať, občas aj rehotať. Teší ma, volám sa primárka De Mencia.

Je skoro päť hodín popoludní, keď sa s mojím klaunským kolegom doktorom Koalom vyplazím na tretie poschodie nemocnice, kde ležia malé deti. Otvoríme dvere do chodby, kde už stoja mamičky a preberajú si večeru. Niektoré sú samy, iné sú ovešané ratolesťami.

Skôr ako sa stihneme vôbec spýtať, kde všade môžeme ísť, začujeme obrovský rev z vyšetrovne. Všetky mamičky jemne cúvnu o krok dozadu, no De Mencia a doktor Koala sú školení na boj zblízka, preto sa vrhajú do prvej línie a opatrne otvoria dvere. A tam? Mamička s pani sestričkou sa snažia udržať inhalátor na tvári asi štvorročného chlapca, ktorý sa stále myká a chce si zložiť to, čo bežní ľudia poznajú len z televízie. Plastový náhubok s hadičkou, cez ktorý prúdi liečivý plyn. Ako sa chlapec krúti, para mu lieta okolo hlavy. Nervozita prítomných je očividná, preto sa s doktorom Koalom rozhodneme odlákať pozornosť chlapca a poskytnúť tak mamine a zdravotnej sestre trochu času.

„Dráááák, drááák!“ vykríknem ako zmyslov zbavená.

„A plahajú mu z huby šľahene,“ dodávam a ani si neuvedomím, že som to povedala opačne. To sa už ale smejú všetky mamičky postávajúce okolo nás s taniermi v ruke. Malý drak spozornie a prestáva sa metať. Sestrička si vyčerpane napraví ofinu a drží inhalačnú masku pevne na nose malého pacienta.

„Rýchlo, vyskočte na koňa pán princ a bojujte s ním.“

Ohnem chrbát, aby doktor mohol na mňa vyskočiť. Doktor Koala sa štverá na môj chrbát, berie si balónik a vyrába si meč. Zdvihne ho do výšky a zreve: „Hijó, hatatitla!“

Capne koňa, teda mňa po slabinách, teda chrbte a kôň sa rozbehne do vyšetrovne. Malý fučiaci pacient vypúli oči a snaží sa čo najviac vdychovať a vyfukovať plyn, aby sa pridal k našej hre. Zrazu sa k nemu prirútia dvaja červenonosí doktori. Jeden híka ako kôň a druhý ho štuchá balónovým mečom do hlavy a do bruška. Je to boj na život a na smrť.

Drak sa drží statočne, len vyfukuje „šľahene“ a sedí pevný ako skala. Napokon sa princ Koala vzdáva, zloží do rúk malého draka svoju balónovú zbraň a dáva koňovi, teda mne pokyn na odchod z bitevného poľa.

Za dverami nás čaká zástup smejúcich sa maminiek. Tak s doktorom pokračujeme v klauniáde. Keď odchádzame z oddelenia, sestrička nás pristaví a ďakuje nám, pretože si s malým Jurkom už dlho nevedeli dať rady a on tie inhalácie nutne potreboval. „Teraz to už bude ľahšie, budeme sa hrať na dráčika,“ dodáva veselo.

Mám z toho veľkú radosť, podarilo sa nám pomôcť zdravotníckemu personálu a trošku im uľahčiť robotu.

zdravotná klaunka Jarka Sýkorová / primárka De Mencia

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý mesiac vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Príbeh bol uverejnený aj v knihe Malé zázraky.

Ak ste práve s námahou predýchali pohľad na vysvedčenie vašich detí, možno vám pomôže práve náš článok. 🙂 Tieto slávne osobnosti dosiahli úspech aj napriek tomu, že ich učitelia označili za priemerných, netalentovaných či beznádejných. 

Thomas Alva Edison

Je prekvapivé, že jeden z najproduktívnejších a najslávnejších vynálezcov v histórii sa za školskými lavicami potrápil. Jeho učitelia ho pokladali za hlúpeho a otravného študenta, ktorý sa pýtal príliš veľa otázok. Množstvo sťažností zo školy donútili Thomasovu mamu, aby ho zo školy odhlásila a učila ho sama doma. A táto snaha priniesla výsledky – Thomas Alva Edison vynašiel fonograf (predchodca gramofónu) a žiarovku.

Winston Churchill

S britským politikom, premiérom a jedným z najslávnejších vodcov to v škole vôbec nevyzeralo ružovo. Hoci vynikal v literatúre a histórii, známky z iných predmetov mal podpriemerné. Učitelia v jednom zápise tiež poznamenali, že „nemá vôbec žiadne ambície“. Churchill mal pocit, že je v škole nútený učiť sa veci, ktoré ho ani trochu nebavia. Keď spomínal na svoje školské časy, pokladal ich za jedno z najsmutnejších období v jeho živote.

Charlotte Brontë

Slávna britská spisovateľka, autorka románu „Jana Eyrová“, ako žiačka výrazne nevynikala. V jej hodnotení sa spomína, že „píše priemerne“ a „neovláda gramatiku, geografiu, dejepis.“ Záznam je zo školského registra Clergy Daughters' School v Cowan Bridge. Učitelia ďalej spomínajú, že Charlotte je síce vo všeobecnosti múdra, no v učení jej chýba systematickosť.

John Lennon

Ako tínedžer na Quarry Bank Grammar School v Liverpoole v päťdesiatych rokoch sa Lennonovi podarilo to, čo málokomu – bol vylúčený zo školy trikrát za jeden deň. V školskom zázname sa uvádza: „Je isté, že ho čaká iba neúspech... Beznádejný prípad... V triede je skôr za klauna... Mrhá časom všetkých žiakov.“

John Lennon odišiel zo školy ako 16-ročný a napriek nepriaznivým ohlasom zo strany učiteľov dosiahol ako hudobník svetový úspech.

Steven Spielberg

Najznámejší filmový režisér na svete, autor filmov ako E.T., Jurassic Park či Indiana Jones to v začiatkoch svojej kariéry mohol pokojne vzdať. Nepodarilo sa mu totiž urobiť prijímacie skúšky na filmovú školu University of Southern California School of Theater, Film, and Television. Skúšal to dokopy až trikrát – a trikrát bez úspechu. Ani to mu nezabránil v tom, aby prerazil vo filmovom priemysle a získal celosvetové uznanie. Spielberg sa na školu vrátil v roku 2002, o 35 rokov neskôr, aby si dorobil bakalársky titul – išlo o gesto, ktorým chcel poďakovať svojim rodičom.

Ďalšie zaujímavé články na rôzne témy sme pre vás pripravili aj na našej webstránke.

Zdroje:

www.independent.co.uk

www.thechive.com

Foto: Ben White - Unsplash

Dnes je DEŇ OTCOV. Aj za klaunským nosom sa občas skrýva otec. Otec, ktorý sa bojí o svoje deti a urobil by všetko na svete, aby ich videl usmievať sa. Prečítajte si príbeh doktora Quida Bublaninu.

Som otec a mávam svoje dni. Hnevám sa a bývam netrpezlivý, prísny, smutný a unavený. Ale potom si oblečiem klaunský kostým a stane sa zo mňa doktor Qiudo Bublanina. V hlave zapnem podporné systémy smiechu, empatie, zábavy a humoru. Z malej krabičky od cukríkov vyberiem červeno-červený nos na gumičke, a keď si ho nasadím, zhlboka sa nadýchnem. V očiach sa zaiskrí, telo sa napne, prsty začnú dirigovať melódiu, nohy netrpezlivo podupkávajú, hlas sa naladí do správnej tóniny. Som pripravený.

„Pripravený?“ zaklope na dvere nemocničnej izby môj klaunský kolega doktor Sresser.

Dnes Bublanina akosi nie je vo svojej koži. Je nervózny, trochu sa bojí, má trému a nos, ten vychýrený červený nos ho trochu páli. Vie, kto leží na posteli pod oknom.

Neustále myslí na to, ako pred tromi dňami, keď jeho červený nos spal v krabičke od cukríkov, v rannom zhone nervóze zúril na dcéru.

„Alžbetka, nevymýšľaj a odchod do školy.“

„Tatinko, ale mňa to brucho naozaj bolí...“

„Pripravený?“ zopakuje otázku doktor Stresser a vráti Quida do reality. Nos páli čoraz viac, ale dvere sú už otvorené.

„Dobrý deň, môžeme vojsť?“ Klop, klop, tresk, plesk, bum, pád, po zemi sa váľa Stresserov klobúk. Bublanina zakopne o zárubňu, preletí cez dvere a pristane dolu hlavou na prázdnej stoličke. Ozve sa veselý dievčenský smiech.

Quido sa čoraz viac zapletá do stoličky a Stresser bezmocne naháňa po izbe svoj neposlušný klobúčik. Nakoniec skončia v stoličke zapletení obaja a slamený klobúk má na hlave Quido.

„Dovoľte, aby sme sa predstavili,“ podávajú zauzlení klauni nohy namiesto rúk a ich snaha o rozpletenie sa končí kdesi pod posteľou. Dievčatá sa opäť hlasno smejú a snažia sa uhnúť pred poletujúcim klobúkom doktora Stressera.
Quido zadychčane vylieza spod postele a chystá sa pomôcť v naháňaní klobúka. Lenže v tom krátkom okamihu sa jeho zrak stretne s nádhernými modrými očami, ktoré vykukujú spod periny, a krásna mladá blonďavá slečna s jemne pehavým noštekom a širokým úsmevom na tvári zašepká:

„Tatinko, je to super, ste strašne smiešni, som na teba hrdá.“

Vesmír vybuchne a zastaví sa čas. Kdesi vo vnútri doktora Quida Bublaninu sa prebudí človečí tato. Užasnuto hľadím do očí svojej dcéry, ktorá leží na posteli pod oknom. V duchu ju vezmem za ruku a usmejem sa. Alžbetka sa zaškerí a zopakuje: „Som na teba hrdá, tatinko.“

Schovaný za maskou Quida Bublaninu plačem, hanbím sa a mám milión otázok. Kedy je otec hrdý na svoju dcéru? Keď ju prvý krát zazrie v pôrodnici ako pokrčenú hrčku lásky dvoch ľudí? Keď sa na neho prvýkrát usmeje? Keď prvý raz povie „tato“ a spraví prvé nesmelé krôčiky? Keď sa naučí bicyklovať? Keď zmaturuje a nájde si výbornú prácu? Keď sa šťastne vydá a oznámi, že čaká vnúča? Alebo je hrdý, keď mu dcéra odpustí, lebo jej neveril, že má veľké bolesti a v hneve ju poslal do školy, aby ju potom v záchvate paniky viezol ako blázon do nemocnice so zápalom slepého čreva? A teraz tu klaunuje ako o život, aby na jej ubolenej tvári vyčaroval úsmev...

Doktor Bublanina otvoril oči. Pehavá slečna na neho šibalsky mrkla a vyplazila jazyk. Quido sa nemotorne postavil, v poslednej chvíli zachytil padajúceho Stressera a spoločne dopadli na stoličku. V snahe nestratiť fazónu sa ale znovu zaplietli do stoličky a s mohutným potleskom za chrbtom odkráčali z izby.

Dvere sa zavreli. Quido Bublanina si dal dole červený nos a zhlboka sa nadýchol. Stresser sa usmial a ako otec a starý otec ma chápavo potľapkal po pleci. Áno, mávam svoje dni. Ale potom si „oblečiem“ červeno-červený nos z krabičky od cukríkov a som pripravený robiť zázraky pre deti. Niekedy aj pre tie svoje.

Roman Večerek / doktor Quido Bublanina

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov.

14. júna je Svetový deň darcov krvi. Vedeli ste, že jediným darovaním krvi môžete zachrániť až 3 ľudské životy? Hoci počet prvodarcov na Slovensku stúpa, stále sú obdobia, kedy je krvi pre pacientov nedostatok.

Darovanie krvi je pritom pomerne jednoduchý a rýchly proces – samotný odber trvá približne 10 minút. 

Kto môže darovať krv?
Darovať krv môže každý zdravý človek vo veku od 18 do 60 rokov, ktorý ma hmotnosť aspoň 50 kg. Ak ste pravidelným darcom, môžete darovať krv až do 65 rokov, v tomto prípade je však nutný súhlas lekára. Muži môžu darovať krv maximálne štyrikrát do roka, ženy maximálne trikrát do roka. Krv nemôžu darovať ženy počas menštruácie a gravidity. Krv nemôžu darovať ani ľudia, ktorí prekonali vážne infekčné choroby, boli posledný rok operovaní, tetovaní či liečení akupunktúrou. Tu nájdete bližšie informácie o dôvodoch vyradenia z darovania.

Môžem pred darovaním krvi jesť?
Pred darovaním krvi je možné sa ľahko najesť. Večer či ráno pred odberom je dovolené jesť sucháre, ovocie, med, cestoviny so zeleninou či varené a pečené zemiaky. Tučným jedlám by sa mal darca v tomto čase vyhnúť. Nemožno jesť syry, maslo, smotanu, mäsové jedlá a údeniny. Darca by sa mal vyhnúť aj fajčeniu a pitiu alkoholických nápojov. Dôležité je, aby darca pred odberom prijímal dostatok tekutín (vodu, ovocné šťavy, minerálku, čaj alebo kávu).

Ako dlho trvá darovanie krvi?
Celý proces odberu krvi, ako aj občerstvenia po ňom trvá maximálne 2 hodiny. Samotný odber krvi zaberie približne 10 minút. Pred odberom krvi sa darca musí zaregistrovať, vyplniť dotazník s otázkami, podrobiť sa vyšetreniu hladiny krvného farbiva alebo vyšetreniu krvného obrazu, teploty, tlaku krvi a vyšetreniu lekárom. Po vyšetrení sa darca presunie do odberového boxu, kde daruje krv za asistencie zdravotného personálu. Pri každom odbere krvi sa odoberie 400 až 450 ml krvi. Po odbere sa odporúča ostať ležať minimálne 10 minút. Ďalších 24 až 48 hodín sa odporúča vyvážená strava, zvýšený počet tekutín a odpočinok.

Je potrebné si na darovanie krvi brať dovolenku?
Zo zákona vyplýva, že darca krvi má od zamestnávateľa nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy v sume jeho priemerného zárobku na účasť na darovaní krvi. Pracovné voľno sa ráta nielen za čas odberu, ale aj za čas cesty k odberu a späť a za čas na zotavenie po odbere. Podľa charakteru a zdravotného stavu darcu môže lekár určiť, že čas potrebný na jeho zotavenie sa predlžuje, najviac po dobu zasahujúcu do pracovného času v rámci 96 hodín od nástupu k odberu.

Čo sa stane s mojou krvou po darovaní?
Predtým, ako je krv použitá na transfúziu pre pacienta, je nutné krv vyšetriť. Zisťuje sa prítomnosť antigénu infekčnej žltačky typu B, protilátok proti HIV a proti infekčnej žltačke typu C, zrealizovať testy na syfilis, ako aj pečeňové testy. Ak je výsledok vyšetrenia krvi vyhovujúci, krv sa rozdelí na jednotlivé zložky. Červené krvinky, ktoré prenášajú kyslík, sú podávané transfúziou pacientom počas operácií a po úrazoch. Plazma, tekutá zložka krvi, pomáha pacientom, ktorí trpia poruchami zrážania krvi. Krvné doštičky zastavujú krvácanie a pomáhajú onkologickým pacientom a pacientom po transplantácii. Krv vydrží uskladnená 35 dní (červené krvinky) až 24 mesiacov (zmrazená plazma).

Ktoré krvné skupiny sú najviac potrebné?
Krvné skupiny sú v rôznych zemepisných šírkach rôzne zastúpené. Približná distribúcia krvných skupín na Slovensku je nasledovná: 0 Rh+ (27,2%), 0 Rh- (4,8%), A Rh+ (35,7%), A Rh- (6,3%), B Rh+ (15,3%), B Rh- (2,7%), AB Rh+ (6,8%), AB Rh- (1,2%). Najmenej zastúpené sú teda krvné skupiny typu AB. Treba však podotknúť, že každá krvná skupina je veľmi dôležitá a môže sa u pacientov vyskytnúť núdza ktorejkoľvek z nich. 

Kde môžem darovať krv?
Tu nájdete zoznam pracovísk Národnej transfúznej služby SR.
 

Zdroje:
http://darujkrv.redcross.sk
http://primár.sme.sk
https://ntssr.sk

Úsmev potrebujeme v každom veku. Ako zdravotná klaunka preto okrem detí navštevujem aj seniorov. Na jednu doslova zázračnú návštevu s pani Ankou nikdy nezabudnem.

V ten deň sme aj s mojou klaunskou kolegyňou Markétkou navštívili klientov Domova dôchodcov a Domova sociálnych služieb v Kremnici. V jednej izbe sedela v kresle pani Anka. Je bývalá huslistka, no husle v ruke nedržala už roky.

Odkedy mala mozgovú príhodu, ochrnula a jej telo je takmer v neustálom "trase". Pozná sa dokonca  s Petrom Michalicom, kedysi, ešte pravdepodobne za čias študentských, spolu hrávali. Miluje husle ako nástroj jej mladosti, ako nástroj svojho života.

Aj ja som mala so sebou husle. Keď ich uvidela, oči jej zažiarili. Úsmev na tvári jej nezmizol ani keď som sa v rámci svojich schopností snažila pre ňu čosi zahrať. Vtom som dostala nápad: „Nechcete si zahrať tiež?“

Pani Anka zaváhala... No potom túžobne prikývla. Opatrne som jej priložila husle pod bradu. Keď pani Anna ucítila lub huslí, bol to neuveriteľný okamih. Slákom som husle ozvučila jemným pizzicatom. Vo vzduchu sa čosi chvelo, takmer som prestala dýchať. Pani Anka siahla po sláku - a to napriek tomu, že je v ťažkom fyzickom stave. Spoločnými silami sme sa snažili vytvoriť tón.

Zimomriavky nám behali po tele, keď sme zbadali, že Anička sa tak sústredí, že sa vlastne skoro netrasie! So zatajeným dychom som sledovala tento zázrak. Nával radosti však vyvolal opäť chvenie. No husle pod bradou pani Anna držala pevne...

Od tej chvíle mám husle vždy so sebou. Sú úžasným sprostredkovateľom spomienok na mladosť pre generáciu našich súčasných seniorov. Pamätajú krásu, eleganciu, slušnosť, úctivosť, ktorú si i v dnešných dňoch môžeme spolu pripomenúť a nezabudnúť...

Mariana Bódyová / klaunka Emília Kohútová

Veríte, že smiech pomáha aj v náročných chvíľach? Každý prvý pondelok v mesiaci vám prinesieme nový príbeh zdravotných klaunov z o.z.  ČERVENÝ NOS Clowndoctors. Príbehy sú napísané na základe ich skutočných zážitkov z nemocníc a domovov seniorov.

Prečítajte si ďalšie KLAUNSKÉ PRÍBEHY

Text bol pôvodne publikovaný na https://zdravotniklauni.blog.sme.sk/ 

Či má dieťa dva, päť alebo desať rokov, návšteva ambulancie detského lekára môže byť preňho i pre rodičov stále stres.

Zdravotní klauni okrem desiatok nemocničných oddelení navštevujú aj priestory pred odbornými ambulanciami, aby rozptýlili obavy a stres počas čakania na lekárske vyšetrenie. Niekedy sa dokonca stane, že vstupujú aj za dvere ambulancií, aby pomohli „humornou asistenciou“ pri zdravotných úkonoch ako odber krvi alebo výter z hrdla.

Doktor Kapusta a doktorka Spevavá navštívili čakáreň a ambulanciu detskej lekárky Kataríny Šimovičovej. Hneď bolo veselšie! 

V súčasnosti môžete stretnúť klaunov minimálne raz do týždňa pred odbornými ambulanciami v NÚDCH Bratislava, v DFNsP Banská Bystrica, FNsP Žilina, DFN Košice.

Viac o našich programoch: www.cervenynos.sk