Teší ma vidieť čoraz viac rodičov, ktorí si uvedomujú, že problémy ich detí sú aj ich problémy. Oddeliť to, čo sú zdedené problémy a čo je povaha dieťaťa je pre rodičov zložitejšie a samozrejme to nevedia ani deti.

Znovu sa vrátim k príbehu chlapca, ktorý bol v škole agresívny, bil sa so spolužiakmi. Mal obhryzené nielen nechty, ale aj kožu okolo nich. To „videné” bolo silné a nepomáhali žiadne opatrenia… Na tom „nevidenom“ sme pracovali s jeho matkou. Jedným zo zdrojov silnej agresie bol jej otec, ktorý bol alkoholikom. Dôležitá však bola informácia z jeho detstva – narodil sa ako nemanželské dieťa, takže v tej dobe bol jednoducho pankhartom. Rovesníkmi bol neuznaný a nevlastným otcom bol za všetko tvrdo trestaný, matka ho nedokázala brániť. Celé svoje detstvo sa stretával s množstvom hnevu, výsmechu a agresie, ktoré nedokázal spracovať. Zostala v ňom silná agresia, ktorá sa prejavovala zatínaním rúk a čeľustí. A jeho vnuk mal dispozície reagovať agresívne na provokačné správanie detí, na hnev alebo kritiku zo strany otca – to všetko boli vlastne iba spúšťače potlačeného hnevu a skrytej agresie starého otca. Práve pochopenie a pokojné prijatie príbehu starého otca pomohlo ukončiť silné emócie aj u jeho vnuka..

Sú dve cesty vo výchove ako reagovať na problém dieťaťa:

• Môžete dieťa kritizovať, obviňovať, vyhrážať sa mu, moralizovať, môžete mu vysvetľovať alebo ho trestať zákazmi alebo  inými trestami. Dieťa sa potom môže cítiť vylúčené z rodiny aj z kolektívu. Cíti, že je samo so svojim problémom, jeho agresivita sa môže stupňovať ale môže ju obrátiť aj voči sebe. Výsledkom sú pocity odlúčenia, hnev, nepriateľstvo, pocity viny ale aj samovraždy…

alebo

• je jednoduchšia cesta, a tou je prijatie problémov dieťaťa a jeho odbremenenie od ťažších emócií, nájdenie ich zdroja. Výsledkom je, že ste v spojení so svojim dieťaťom, dieťa cíti váš záujem a ochotu riešiť jeho problém, jeho ochorenie a cíti, že ho prijímate so všetkým.

Dobrý deň. Môžem poprosiť o radu? Dcéra (4 roky) si stále obhrýza nechty. Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku. No potom to vyzeralo tak, že hneď ako na nechte mala hoci len maličký vyčnievajúci kúsok, tak jej to jednoducho zavadzalo. Teraz mám pocit, že keď nemá čo robiť s rukami, automaticky si ich začne obhrýzať alebo prstami hľadať, či tam niečo nezavadzia… Nechty má už veľmi zničené a nevie prestať. Keď už nemá čo obhrýzať, stane sa, že si rozhryzie aj kožu pri nechtoch, často až do krvi. Netuším, prečo to robí, trápi ma to a veľmi jej s tým chcem pomôcť. Nekarhám ju za to, len jej vravím, že som z toho smutná. Skúšala som už rôzne spôsoby, ako tomu zabrániť, ale všetko zlyhalo. Ona to nechce robiť, uvedomuje si, že s tým chce prestať, ale nejde jej to, lebo to robí podvedome, niekedy si ani nepamätá, že si ich obhrýzala. Zaberá len jedna vec – olepenie nechtov leukoplastom. To však môžem robiť len doma, lebo iba doma jej ich viem nanovo prelepiť, keď sa zašpiní, v škôlke sa to nedá. Tento spôsob jej vyhovuje, sama si to pýta, aby jej nechty nešli do úst. Prosím, poraďte mi, ako jej s tým môžem pomôcť. Veľmi ma to trápi a vidím, že aj ju. Chce prestať, no sama to nevie a ja jej neviem pomôcť.

Obhrýzanie nechtov a záderov, odborne onychofágia, je diskutovaným problémom, ktorému však rodičia nie vždy pripisujú veľký význam. Existujú ľahšie formy, ktoré ustúpia spontánne, ale aj zložitejšie formy, ktoré sprevádzajú dieťa až do dospelosti, pretože bez pomoci odborníka nezmiznú.

Onychofágia je považovaná za ľahkú neurózu, no môže mať zložité pozadie. Porovnávam to s teplotou, ktorou vám telo  signalizuje niečo jednoduchšie ale môže to byť aj zložitejší problém, a obhrýzanie nechtov, záderov a iné zlozvyky sú tiež signálom niečoho.

Ako bojovať s obhrýzaním nechtov u detí? A je vôbec potrebné s tým bojovať?

Na vaše konštatovanie: „Najprv som sa samozrejme zľakla, že to má súvis s psychikou, že niečo nie je v poriadku,“ odpovedám – VŽDY to má súvis s psychikou.

To, čo využívate – olepovanie, lakovanie nechtov – pomáha riešiť vonkajší prejav niečoho, čo je uložené v hĺbke psychiky. Niečoho, o čom ani dcéra a ani vy nemusíte vedieť.

Veta –“Kráľovná porodila následníka trónu” – ovplyvňovala dejiny. Uvedomte si, že aj vy ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie života na tejto planéte. Ste ženy, ktoré zabezpečujú pokračovanie oboch rodov. Ste ženy, ktoré vychovávajú budúcich odborníkov pre firmy a občanov tejto spoločnosti.

Vďaka Vám život na tejto planéte pokračuje, firmy neskrachujú a národ nezanikne. Život na tejto planéte potrebuje pokračovať a preto sú deti dôležité. Ak nebudú deti, firmy nebudú mať zamestnancov a štát nebude mať obyvateľov. Žiadna firma, nie je tak dôležitá ako je dôležitá rodina, ktorú vie tvoriť žena.

V tejto chvíli, si všetky povedzte – „robím to najdôležitejšie, čo táto planéta, krajina, národ, rod a rodina potrebuje“.
Každé ráno, ako sa zobudíte si toto opakujte. Dajte do toho svoju emočnú silu a mentálne presvedčenie a predovšetkým všetky!

Žiadne slúžky, žiadne upratovanie a pokoj, len aby bol manžel spokojný. Vy ste tu dôležité a vaše sebavedomie by malo rásť a predovšetkým si uvedomte, že ste na dovolenke.

Nezabúdajte !

“Stávate sa kráľovnami, už nie ste princeznami a vôbec nie ste slúžkami!”

Úcta, pokora, rešpekt, uznanie, prijatie sú prejavy, ktoré obohacujú život každého človeka. V súčasnej spoločnosti sa stávajú skôr okrajovou témou a postupne akoby sa vytrácali.

Spomínam si na pohreb známeho umelca, ktorý celý svoj život s pokorou a úctou dával to najkrajšie – lásku, umenie, krásu. Tisíce ľudí prišlo na Žofín vzdať mu úctu. Koľko ľudí mu ale skutočne vzdalo úctu? Mnohí pred ním pokľakli, mnohí sa poklonili, mnohí sklonili hlavu a položili ruku na srdce. Mnohí ale iba fotili mobilmi. Je v tom rozdiel? Čo odrážajú gestá pokľaknutia a poklonenia? Čoho sú symbolmi? Čo z nás robia mobily?

Zamyslime sa, čo sa stratí z našich životov ak zabudneme na pokľaknutie a poklonu?

Koľkí si ešte pamätáme starú výchovnú metódu – ako sme kľačali v kúte, ako niektorí kľačali aj na polienkach? Kľačali sme aj pred rodičmi, sklonili sa pred nimi aby sme podvedome uznali ich veľkosť a autoritu. Svadobný obrad začínal pokľaknutím budúcich manželov pred rodičmi. Kľačalo sa pred hrobom rodičov. Ani neviem koľkokrát sme kľačali v kostole. Vynorila sa mi spomienka na starú mamu, ale aj maminku ako sa pred spaním modlili a kľačali pri posteli.

Gesto – pokľaknutia, zníženia, poklony, má svoju archetypálnu hĺbku a nepotrebuje slová, vyžaruje niečo, čo sa slovami nedá vyjadriť.

Aké miesto má toto gesto v súčasnosti, a to aj vo výchove detí? Nahraďte vo výchove niektoré slová týmito gestami, či už ako prejav úcty alebo aj ako symbol trestu daný s láskou, aby deti nezabudli, čo je to úcta a s ňou spojená pokora, a aby ste  v starobe nemuseli bedákať nad tým, prečo vaše deti, vaše vnúčatá neprídu, nemajú ku vám úctu, nespomenú si na vás….. 

Sú “zlé“ deti skutočne „zlé“? Sú náročné deti skutočne náročné? Sú neposlušné deti skutočne neposlušné? Sú hlúpe deti skutočne hlúpe?

Deti nám svojim správaním vždy niečo signalizujú, často im nerozumieme a trestáme ich za to. Pochopenie toho, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich problémy a nové možnosti v ich výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove detí je totiž ich obviňovanie za to, aké sú.

V texte Starého zákona sa uvádza: “Trestám vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale milosť preukazujem tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Či už veríme alebo neveríme, či si to vysvetľujeme tak alebo inak, zamyslime sa a uvedomme si, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

Už len uvedomenie, že všetko, čo deti majú, majú od svojich rodičov, im pomáha a oslobodzuje ich.

„Pozri, toto je pekné… Toto je zaujímavé… Toto je dôležité …Toto by si mal jesť, je to dobré a zdravé… Mal by si sa viac učiť, pretože… Takto by si sa mal správať aj ty… Mal by si sa viac kamarátiť s… Pôjdeš študovať tam, lebo…“

Verím, že snahou rodičov je vychovávať svoje deti čo najlepšie. Často však vychovávajú podľa svojich predstáv, využívajú vplyv, porovnávanie, predkladajú vzory. Neskôr príde školská dochádzka s množstvom múdrych a potrebných informácií. Všetko ide z vonku do vnútra.

Zamýšľate sa nad otázkami: “Čo potrebuje naše dieťa? Čo sa mu páči? Kde sa cíti dobre? Čo ho baví? Čo robí s nadšením a radosťou?” Koľko priestoru dávate detským názorom, postojom, rozhodnutiam? Ako často usmerňujete, kontrolujete a porovnávate svoje dieťa?

Neskôr, v dospelosti môže vaše dieťa uvažovať takýmto spôsobom: „Kamarátka povedala, že sa mi hodí iný účes… Kamarát má také auto… Manžel tvrdí, že neviem… V móde sú tieto farby… V reklame chválili… Na internete som čítal… Vedci tvrdia…“.  Dôsledkom je informačný chaos, nerozhodnosť, neistota a následný stres. Prečo? Vaše dospelé dieťa sa naučilo počúvať to, čo ide zvonka a nevie počúvať svoj vnútorný hlas, svoju múdrosť a svoju intuíciu.

Každý z nás je výnimočný. A výnimočné je aj každé dieťa – má svoju osobnosť, svoje schopnosti a talent. Ak dieťa robí to, na čo má talent, robí to s radosťou, nadšením a s tvorivou energiou. Zamerať sa predovšetkým na silné stránky dieťaťa, na ich podporu a rozvoj by malo byť jedným z pilierov jeho výchovy. To znamená všímať si a rozvíjať najprv to, čo mu ide dobre a až potom riešiť to, čo mu nejde.

Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Necíti radosť ani nadšenie z toho, ako žije. Začne prežívať radosť z hmotných vecí, osláv a stimulujúcich látok, ktoré mu navodzujú umelú radosť.

V prípade problémového správania dieťaťa, využívajú rodičia najčastejšie kritizovanie, vysvetľovanie a moralizovanie. Slovami dieťaťu opisujú jeho nevhodné správanie. Vytvárajú teórie o tom, čo sa stane, ak sa nebude správať slušne, ak sa nebude učiť …

Detské správanie a detské emócie nezmeníte slovami, zaužívanými frázami a radami. Myseľ dieťaťa pracuje v obrazoch, ktoré sú viac spojené s emóciami.

Predstavte si ako sa dieťa „vlečie“ cez cestu, a vy ho hrešíte, vysvetľujete mu, čo všetko sa môže stať. Skúste sa dieťaťa spýtať: „Predstav si, čo by sa asi stalo slimákovi, keby išiel takto cez cestu?“

Je dôležité uvedomiť si, že bežné výchovné situácie a problémy, a ich riešenie môžete pretlmočiť do obrazovej formy. Je to zložitejšie a možno si to vyžiada určitý tréning predstavivosti a imaginácie.

Ako nás mnohé slová, myšlienky, informácie ovplyvňujú?

– Ľudia vedia o škodlivosti fajčenia a FAJČIA.
– Mnohí rodičia vedia o zbytočnosti množstva hračiek a KUPUJÚ ich deťom.
– Mnohí rodičia vedia o výchovných problémoch spôsobených používaním mobilov, počítačov, tabletov a deti ich MAJÚ k dispozícii.
– Mladí ľudia vedia o škodlivosti drog, ale niektorí ich aj tak UŽÍVAJÚ.
– Rodičia vedia o škodlivosti konfliktov pre psychiku dieťaťa ale HÁDAJÚ sa.
– Rodičia vedia o škodlivosti rozvodu pre psychiku dieťaťa a ROZVÁDZAJÚ sa.
Problémom dnešných informácií je, že viac informujú ale neformujú. Zasahujú nás veľmi plytko. Množstvo slov, veľa rozprávania akoby bralo slovám silu pohnúť nami.

Deti v súčasnosti nezažívajú dramatické životné situácie. Existenčné podmienky rodín sú viac-menej zabezpečené a deti nezažívajú život ohrozujúce situácie. I napriek tomu, mnohé z nich prežívajú depresie, strachy, úzkosti, páchajú samovraždy, sebapoškodzujú sa, sú agresívne a asociálne a majú rôzne psychosomatické ťažkosti. Ich emočné prejavy bývajú búrlivé. Často po odznení emócií sú zmätené a svoje správanie si nevedia vysvetliť a ani zdôvodniť.

Dávnejšie som dostala otázku: Je dieťa odrazom svojich rodičov? Odpovedala som, že ono nie je odrazom, ono je z „rodičovskej hmoty“. Vy vlastne rastiete v deťoch a tak rastú aj vaše schopnosti, rôzne vaše vlastnosti, vaše emócie, ale aj dispozície k ochoreniam.

KTO plní nádrže detských emócií?

Život dieťaťa je pokračovaním života všetkých jeho predkov. Nepokračuje iba ich život ale všetko, čo ho napĺňalo – všetky emočné zážitky rodičov, starých rodičov a prarodičov, bez ohľadu na to, či si ich pamätáme alebo nie.

Emócie majú preto hlboké korene  – sú nimi konkrétne životné situácie a zážitky, ktoré zažili konkrétni ľudia a plnili nimi symbolické „emočné nádrže“. Niekto potom dostane nádrž plnú hnevu, agresivity, druhý depresie, bolesti alebo radosti. Takto je aj u dieťaťa predurčená sila jeho strachu, vzdoru, smútku, ale aj radosti.

Všetky detské emócie „nasadajú“ na tieto staré a hlboko uložené emócie. A potom príde posledná kvapka – môže to byť nevinne vyzerajúca situácia, obyčajná hračka a ňou sa ”vyleje celá nádrž” tej-ktorej emócie. Emočné reakcie detí môžu byť potom prudké a nekontrolovateľné.

O našom ZAČIATKU a našom KONCI nerozhodujeme my. Medzi začiatkom a koncom však máme priestor na rozhodovanie o svojom živote a naplnení životného poslania. Dostali sme svoj čas, svoju vesmírnu minútu slávy. Čas je nekonečný, nie je ani rýchly ani pomalý. Náš čas nám ale uteká – sekunda za sekundou. Čo ho zrýchľuje, prečo sa zase spomaľuje? Nedať sa tlačiť časom, znamená pochopiť strachy. Čas a strach sú základnou témou života.  Strach byť tým, čím sme, robiť to čo potrebujeme robiť. V určitých životných krízach si dávame otázky –  kto som, čo mám robiť, akú tu mám úlohu, aké mám poslanie?

Sústreďujeme sa na to, čo urobiť pre tento svet. Čo ale, ak je témou – čo mám urobiť pre seba, čo sa naučiť, akou  skúškou prejsť teraz a tu.

Ako vedieť, čo je našou  skúškou v tomto živote?

Vnímajme, čo sme pri príchode dostali – určite sú to rodičia, súrodenci, starí rodičia, národ a krajina. Ako sme to všetko prijali, ako sme to využili. A s čím chceme odchádzať, aké je to bohatstvo, ktoré si budem brať so sebou. Nezabúdajme, že náš svet je polaritný,  založený na protikladoch. Riešenia môžeme vidieť aj v protipóle svojho správania.

Základom je prijatie toho, čo sme dostali a pozrime sa aj na protiklad:

• Prišli sme na tento svet ako krásni, s cieľom nedať sa zlákať ľahkosťou cesty, ktorú krása otvára. Odchádzať by sme mali s krásnou dušou. Ak sme túto cestu krásy nepochopili – vrátime sa škaredí aby sme išli ťažšou cestou a našli svoju skrytú krásu (bez operácií) a odchádzať by sme mali krajší vo svojej podstate.
•  Možno sme prišli na tento svet múdri a našou skúškou je vedieť múdrosť múdro využívať a dávať ju svetu. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak môžeme prísť na tento svet hlúpi, aby sme objavili múdrosť v jednoduchosti a odchádzať by sme mali s pokorou a múdrejší.
•  Možno sme prišli na tento svet bohatí a máme sa naučiť múdro s bohatstvom narábať, vedieť darovať a obohacovať. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet ako chudobní, aby sme poznali cenu bohatstva pokory a úcty,
•  Možno sme prišli na tento svet silní, aby sme sa naučili pomáhať slabým. Ak sme túto cestu  nepochopili, tak sa môžeme vrátiť na tento svet  slabí, aby sme vedeli prosiť o pomoc a objavili zdroje svojej sily.
• Možno sme prišli na tento svet chorí, máme nájsť hodnotu zdravia a pochopiť prečo sme chorí. 
• Možno sme nezvládli výchovu dobrých detí a máme ju  pochopiť vo výchove problémových detí.
• Možno sme nepochopili úspechy a máme prejsť aj cestou neúspechov.

Inšpiroval ma krásny a pravdivý článok – „Večerný rituál, ktorý pomôže deťom aj vám: Mamy, naučte sa používať kúzelné slová

Večerný rituál

Prečo to pomáha?
Prihovárate sa duši dieťaťa, aj keď ono spí, ona Vás vníma a cíti. Využíva sa to u ľudí v bezvedomí, svoj význam to má u detí, ktoré žijú vo svojom svete, u detí, ktoré sa nevedia sústrediť a byť tu a teraz.
Ľudia v minulosti mohli na blízku osobu iba myslieť, modliť sa za ňu.
Dneska je to jednoduché, zavoláte a hovoríte slová.
Duša je o hĺbke a tajomnosti našich bytostí. Duša nám hovorí, že všetko je nevyčerpateľné a všetko má svoj hlbší zmysel, ktorý sa nedá vyjadriť iba slovami. Prirodzeným jazykom duše je umenie, poézia, hudba, tanec, meditácia, krása, ticho, posvätné miesta, úsmev.
Duša premieňa udalosti na zážitky.
Hovorte k deťom keď zaspia, rozprávajte sa s nimi aj keď sú v škole, hovorte v duchu so svojim partnerom , hovorte so svojimi rodičmi aj keď sú už mŕtvi.

OBJATIE je dotyk, ktorý precíti nielen telo ale aj duša. OBJATIE je liečivým dotykom, ktorý potrebujú deti  aj dospelí.
V pevnom OBJATÍ prebiehajú liečivé procesy, už po 20 sekundách objatia narastá v tele hladina oxytocínu, ktorý je známy aj ako hormón lásky. Súčasne mozog uvoľňuje dopamín a serotonín, a my cítime príjemné pocity.
OBJATÍM sa uzatvára kruh, kruh lásky, radosti, tepla, nehy, blízkosti a ochrany.
OBJATIE premosťuje situácie lúčenia a vítania, dôležité je pri ďakovaní aj odpúšťaní, pri láske, priateľstve a úteche.
OBJATIE je gesto s univerzálnym poslaním. Dokáže neporovnateľne viac, ako niektoré najmilšie slová a viac, ako ten najkrajší úsmev.
Dajú sa tieto pocity OBJATIA zintenzívniť? Dajú.

Skúste objímať svoje deti ale aj svojich rodičov aj na úrovni duší.

Čarovný večerný rituál

Experiment vykonávali matky chorých detí každý večer. Počkali, kým deti zaspali, a keď boli v aktívnej fáze spánku, šepkali im do ucha rôzne jednoduché frázy a láskavé slová, ako napríklad: „Veľmi ťa ľúbim, Som na teba pyšná, Som taká šťastná, že ťa mám, Si to najlepšie dieťa, aké som si mohla priať“, a podobne…
Výsledky týchto detí potom porovnávali s deťmi, ktorým matky nehovorili večer nič. Obe skupiny detí mali rovnakú diagnózu, avšak tie, ktoré počúvali každý večer „čarovné slová,“ sa zotavili oveľa rýchlejšie.

Čo to znamená?

Myslieť na deti s láskou, úctou, uznaním a pochopením. K deťom môžete vysielať myšlienky plné uznania, úcty, lásky, radosti, povzbudzovania ale aj vďačnosti za to, že sú práve vaše. Nemusí to byť iba večerný rituál.

Emócie sú predovšetkým energiou, ktorá potrebuje byť v pohybe a prúdiť. Už ich názov – emócia  – je odvodený od slova lokomócia. Predstavte si, že rozbehnutá lokomotíva narazí na prekážku. Čo to s ňou urobí? Pre detské emócie je takouto prekážkou vaše NIE. Preto je dôležité vedieť KEDY a AKO ho povedať.

Ako zastaviť rozbehnutú detskú lokomotívu plnú emócií, vodič ktorej vás ani nevníma?

Máte 2 možnosti:

• Nechať lokomotívu dôjsť, pokiaľ sa nespotrebuje palivo. A čo je „palivom“ u dieťaťa? Potlačené emócie.
• Pomaly pribrzďovať. Čo je brzdou vo výchove? PRIJATIE, jednoduché ÁNO alebo slová: „Dobre, pozrieme si to; zvážime to; pôjdeme si vziať peniažky; spýtame sa, či nám to odložia…“.

Deti od prežívania silnejších emócií neochránite ani im nezabránite prejavovať ich.

Zbytočne budete tlakový hrniec prehovárať, nech prestane syčať, zbytočne sa naň budete hnevať, zbytočne budete hľadať kompromis. Jednoducho pod ním musíte vypnúť oheň a čakať pokiaľ prestane syčať.

Psychologické ambulancie riešia mnohé problémy u detí – poruchy učenia, sústredenia, správania, neurotické prejavy, úzkostné ťažkosti, poruchy stravovania (anorexia, bulímia), problémy so spaním, nočné desy, adaptačné problémy v škôlke, škole, šikanu, strachy, obsedantné stavy, obezitu, závislosti, ale aj časté ochorenia a oslabenú imunitu. Ich spoločným menovateľom môže byť depresia, ktorá je často považovaná za dôsledok uvedených problémov. Moje skúsenosti však hovoria, že práve skrytá depresia je základom, na ktorom tieto ťažkosti vznikajú.

Problémom pri depresívnych stavoch je, že na začiatku sa dieťa správa nenápadne a symptómy, nie sú až tak viditeľné alebo sú maskované inými psychickými, prípadne fyzickými ťažkosťami.

Liečia sa problémy so spánkom, rieši sa chudnutie, adaptačné problémy, poruchy sústredenia, rôzne ochorenia, ale ich depresívny podklad býva ignorovaný, nediagnostikovaný a neliečený. Samozrejme, efekt liečby potom nie je tak účinný a nie je ani dlhodobý.

Súčasné štúdie poukazujú na zníženie vekovej hranice prvého objavenia sa depresie u detí, ale aj na znovuobjavenie sa neriešenej depresie, v podobe rôznych zdravotných ťažkosti u detí.

pokračovanie na  https://vychovavkocke.sk/ako-pomoct-detom-ktore-maju-depresiu/

Ako zistím, že moje dieťa má depresiu?...

V živote príde obdobie kedy prestanú zvoniť telefóny, prestanú chodiť návštevy, chodiť maily, a neostáva nám nič iné, ako byť iba sám so sebou. Byť a žiť so svojim JA. Zrazu máme čas, ale čas pre nás má už iba naše JA.

Prišli sme a odchádzame sami, a priestor medzi tým je o našom životnom príbehu. O čom je tento príbeh? O láske, pokoji, úcte, miery v duši alebo o hneve, vzdore, nenávisti, kritike, ponižovaní…

Staroba vám nastaví zrkadlo často veľmi bolestivé!

Jediný človek, ktorý nás neopustí, ktorý nás bude celý život chrániť a bojovať s spolu s nami, sme my sami. Nikto iný nám nedokáže dať to, čo si dáme sami sebe.

pokračovanie...

KDE získavame energiu?

Prirodzenou schopnosťou človeka je absorbovať energiu zo svojho prostredia – nabiť sa ňou. Naše existenčné prostredie je dané RODINOU, RODOM, NÁRODOM, PRÍRODOU. Všetky sú pre nás zdrojom energie a vzájomne sa posilňujú. Rodina je súčasťou rodu, identita, ktorá je daná národom. Každý národ dostal svoje miesto na tejto planéte, ktoré predurčuje aj naše fyzické dispozície k prežitiu. A vždy sme súčasťou väčšieho celku, nášho celku.

Základným zdrojom energie je príroda, predovšetkým aktívne živly – voda, vzduch, oheň a zem, každý z nich má svoju špecifickú energiu. Ako sa s ňou spojiť? V tomto rôznorodom prostredí sú to hry, aktivity, šport a záľuby – splavovanie v divokej vode, potápanie, lezenie po skalách, lietanie, plachtenie, prekonávanie rôznych prekážok. Nezabúdajme na kontakt so zvieratami, ktoré žijú v súlade s prírodou.

Zanedbaným zdrojom energie je národ a rod s jedinečnou históriou, s národnými a rodovými tradíciami, ktoré nám dávajú istotu a miesto kam patríme, predurčujú našu identitu, spolupatričnosť a tým aj energiu pre život.

Rod,to je biologický magnet držiaci pokope generácie predkov, ktorým vďačíme za svoj život. Predstavte si svoj rod (ale aj národ) ako rieku života – môže byť čistá alebo plná odpadu z množstva hnevu, nenávisti, obviňovania, až sa v nej tok čistej vody a čistej energie zastaví. A my potom chceme inú rieku, chceme žiť v inej krajine namiesto toho, aby sme si vyčistili rieku a postavili maličkú elektráreň využívajúcu silu čistej rodovej vody.

Energia nám dáva silu prejaviť to, čím sme a robiť to, čo chceme. Dáva nám silu brániť sa, bojovať a byť zdraví.

„Prosím, chcela by som poradiť. Trápi ma neustála únava, bolesti svalov. Mám 30 rokov a musím sa premáhať, aby som vládala žiť. Snažím sa cvičiť, bicyklujem. Všetko však pomôže iba na chvíľu. Pripisujem to tomu, že som neustále s deťmi, mám ten istý kolobeh, nemám skoro žiadny čas na seba. Beriem vitamíny, chodím na slnko, pohybu mám dosť. Už neviem, ako sa vzchopiť, aby som bola ako predtým. Ráno sa zobudím a už som unavená. Môžem spať 6, 8 aj 10 hodín a výsledok je vždy rovnaký…“

Čo signalizujú podobné prosby o pomoc na sociálnych sieťach, ale aj v psychologických ambulanciách? Prečo sme vyčerpaní, chronicky unavení, vyhorení ?

Sme síce stvorení z hmoty, ale žijeme vďaka životnej energii. Život začína aj končí energiou. Sme malou továrňou na životnú energiu, ktorú potrebujeme na to, aby sme sa mohli pohybovať, pracovať, regenerovať, myslieť, tvoriť, cítiť, vychovávať a predovšetkým byť zdraví.

Dostatok energie sa prejavuje aktivitou, nadšením, tvorivosťou, vytrvalosťou, cieľavedomosťou, ale aj určitým pokojom a pozitívnym emočným ladením, pretože máme energiu na korigovanie negatívnych emócií. Dostatok energie ovplyvňuje imunitu, zdravie a vitalitu organizmu.

Deficit energie sa prejavuje únavou, poklesom vitality a oslabením imunity organizmu. Vzniká určité napätie prejavujúce sa nepokojom, hyperaktivitou, netrpezlivosťou, nesústredenosťou. Emócie sú negatívne ladené, ťažšie ovládané, skôr depresívne. Hrubá motorika je neobratná, chýba stabilita, to sa prejavuje častými pádmi.

Odpúšťanie je veľkolepé gesto často odporúčané a často využívané, ktoré dáva pocit dokonalosti. Odpúšťanie je téma, ktorej hĺbku ani nepoznáme.

Je jednoduchšie odpustiť, ako sa postaviť zoči-voči problému a prebrať aj svoju zodpovednosť za jeho existenciu.
Čo všetko predchádza tomu, ak niekto povie “odpúšťam ti” – uznáva niekoho vinným, udeľuje trest a následne odpúšťa.
Odpúšťanie vytvára nerovnováhu v akomkoľvek vzťahu. Odpúšťanie nefunguje, iba nám dáva pocit veľkosti a moci.
“JA som tá veľká, ktorá odpúšťa a TY si ten vinný, ktorému som JA odpustila.”

Môžeme odpúšťať? Môžeme, ale iba sebe.
Môže žena, ktorá nevie prejavovať svoje city, ktorá má problémy s prežívaním intimity a sexuality, odpúšťať manželovu neveru? Nemôže. Môže ju iba prijať a odpustiť sebe, že nedokáže byť milujúcou manželkou.
Môže manžel odpúšťať manželke, ktorú vnímal ako náhradu za svoju matku, jej odchod. Nemôže.
Dieťa urobí chybu a rodičia mu odpúšťajú. Ale čia je to chyba, odkiaľ ju má?
Podobne nemôžu odpúšťať deti rodičom, pokiaľ nepoznali ich osud.

Nikdy totiž nevidíme realitu celú. Vždy vidíme iba časť celku a nie celý obraz. Preto nemôžeme súdiť a odpúšťať.

Platí iba hlboké PRIJATIE:

– bolo to tak…
– a bolo to ich,
– mali to ťažké,
– ale dali mi život.

Riziko nevery tu vždy bolo, je a bude. Treba sa ňou zaoberať? Strachovať sa? Sledovať? Kontrolovať a predvídať?

Nie. Je zbytočné sa ňou zaoberať. Cesta je venovať sa sebe a zdokonaľovať sa.

Inšpiroval ma rozhovor s mladou ženou, ktorá zažila úžasné sklamanie. Je na materskej dovolenke, šťastná z narodenia dieťatka a z úspechov manžela v práci. Obdivovala jeho pracovný postup, bola naňho hrdá. Všetko bolo ale o ňom, ona akoby sa vznášala v prázdne a zrazu zistila, že manžel má milenku. Šok, sklamanie, depresia, poníženie, strach, a otázka  – „Čo ďalej…?“

Možno nebyť iba zaľúbená, byť pripravená, byť sebaistá a nebyť prekvapená!

Prečo byť pripravená? Načo byť pripravená? Ako byť pripravená?

Prečo? Ak ste pripravená, veríte si, viete čo dokážete a že to dokážete, a preto nemáte strach, ktorý by vás nútil byť závislou na niekom, viete vytvoriť pocit bezpečia aj pre svoje deti. Ich život sa stratou jedného rodiča nekončí.

1. Keď mali pred časom Slováci možnosť vyjadriť sa k otázke, aké životné hodnoty sú pre nich dôležité, na prvom mieste presvedčivo skončila rodina, ktorú považuje za dôležitú 92 % Slovákov. Vernosť za dôležitú pritom považuje ani nie polovica – len 48 %. Čo si teda dnes pod rodinou vlastne predstavujeme?
Biologickou prapodstatou všetkého na planéte je sila smerujúca k zachovaniu života a zachovaniu ľudského rodu a tu má prioritu rodina. Rodina sa od iných skupín, napríklad firiem, odlišuje generačným prepojením, čo dáva rodine okrem sily aj tradície, zvyky a hodnoty. Rodina je takto obklopená rodovým polom. Rodové spoločenstvá sa postupne diferencovali národnou identitou a každý národ dostal kus prírodného bohatstva. Z tohto pohľadu je rodina posledným článkom zabezpečujúcim zachovanie života. Rodina je prostredie, v ktorom sa spájajú všetky možnosti dané rodom, národom a prírodou. Rodina nám dáva identitu, v ktorej “JA som” je nahradené “MY sme”. Rodina tvorí domov, ktorý nám dáva silu, pocit bezpečia a miesto na tejto planéte.
Ak by sme sa vrátili k vernosti – jej dôležitosť vyjadrená 48% – a ja ju považujem za vysokú. Rodina má totižto viacero hodnôt – a to sú zdravie, bezpečie, materiálne zabezpečenie, súdržnosť, pokoj a vernosť. Rozvádzať sa manželia môžu nielen kvôli nevere, ale kvôli zdravotnému stavu – napr. môže to byť duševné ochorenie, alkoholizmus, týranie, povahové vlastnosti…

2. Čo myslime tým, keď hovorime, že je niečo pre nás najdôležitejšia hodnota?
S naším životom začínajú aj naše potreby, ktoré ovplyvňujú aj naše hodnoty. Ak sme na púšti a sme smädný, najväčšiu hodnotou má pre nás voda. Ak dieťaťu zomrie rodič najdôležitejšou hodnotou je preňho láska rodiča. O týchto najzákladnejších hodnotách života, bežne nepremýšľame. Hodnoty sa totiž predovšetkým žijú! Nevedome nás motivujú k určitému správaniu – neklameme, nekradneme. Môžeme o nich aj rozprávať napríklad deťom, ale v tejto podobe nemajú silu ovplyvňovať ich správanie.
Myslím, že dneska sú naše potreby, tak zabezpečené, niekedy až presýtené, že strácame schopnosť cítiť, čo je pre nás hodnotou a mnohé veci sú tak samozrejmé, že nemajú pre nás hodnotu. Čím sa nám život viac uľahčuje, tým viac času ostáva na nepodstatné veci. Nezažívame existenčné krízy, nezomierame hladom, máme vodu, neohrozujú nás katastrofy, nemusíme bojovať o život, pokiaľ neochorieme. Pre mnohých sa v dnešnej dobe stávajú potrebami – bohatstvo, úspech, moc….
Kladieme dôraz na niečo, čo nie je v živote najdôležitejšie, čo pochopíme až keď si uvedomíme konečnosť svojho bytia.

3.Mnohí po rozvode hovoria, že nemajú v láske skrátka šťastie. Odborníci pri spokojných dlhodobých vzťahoch hovoria, že je to skôr tvrdá a ťažká práca. Do akej miery teda rozhoduje vo vzťahu šťastie?
Náš svet je svetom protikladov a osobný rozvoj sa deje medzi nimi. Svetlo dokážeme vnímať vďaka tme, a ich striedanie je nevyhnutné pre život. Podobne je to aj s pocitom šťastia, ktorý zažívame vďaka tomu, že poznáme aj nešťastie. Život nikdy nie je v rovnováhe a je našou úlohou vyvažovať tieto protiklady a pre niekoho je to možno ”ťažkou prácou”. Aj problémy sú nám dané, aby sme sa vďaka ich vyriešeniu dostali k viere, že sa dokážeme životom posúvať. Šťastie je dôsledkom pekného vzťahu a deficit šťastia nie je príčinou zlého vzťahu.

4. Od mnohých počúvame ako dôvod rozvodu, že jednoducho „vyprchala láska, prestalo to iskriť, dali si čo si mali dať a koniec…“. Sú toto naozaj dôvody na rozvod hlavne ak sú vo vzťahu deti?
Otázka je prečo vyprchala láska? Bola to skutočná láska?
Na začiatku partnerského vzťahu, plného zamilovanosti, romantickej lásky, hrá dôležitú úlohu látka phenylethylamin(PEA) a tiež endorfíny, ktoré nás naladia na romantickú lásku. Práve o PEA ( obsahuje ho aj čokoláda) sa hovorí ako droge zamilovanosti. Ako na všetky drogy aj na PEA vzniká tolerancia a pocit lásky, v priebehu dvoch až štyroch rokov trvania partnerského vzťahu, slabne. Úlohu potom preberajú endorfíny, ktoré zabezpečujú prechod k pokojnému manželskému šťastiu.
Ak niektorí partneri potrebujú neustále “drogu zamilovanosti” – to je už skôr téma na terapiu. Samozrejme, ak závislosť na tejto droge nie je až tak silná, môžu tu pomôcť citové väzby na deti a manželstvo môže pokračovať.

Nielen dieťaťu pomôžu matriošky symbolicky sprítomniť všetky jeho vnútorné deti a obrazne prepojiť prítomnosť so svojou minulosťou. Dieťa si môže uvedomiť, kde sú schované jeho (možno trpiace) malé deti. Môže si ich postaviť do radu a prejsť si roky, zamyslieť sa, a precítiť vnútorné dieťa, ktoré potrebuje uznanie, pohladenie, objatie, cítiť bezpečie a lásku.

Pre výchovu je dôležité uvedomenie, že vidíme a vychováme iba poslednú, vonkajšiu matriošku svojho dieťaťa  ale zabúdame, čo je vo vnútri, čo cítia „vnútorné matriošky“, aké živly, aké farby sú tam uložené.

Prečo sa zaoberať svojimi vnútornými deťmi? Ako uzdraviť vlastné detstvo?

Ak uzdravíte svoje detstvo budú spokojné a šťastné aj vaše deti v súčasnosti. Všetky vaše pozitívne aj negatívne zážitky a s nimi spojený strach, smútok, hnev ale aj radosť, sú zaznamenané a uložené ako súbory v počítači a zoradené podľa veku.
Sila neukončenej detskej emócie, ktorú ste prežili a potláčali celé detstvo, je silou aj vášho súčasného hnevu, zlosti, strachu, poníženia ale aj ukrivdenia. Vaše súčasné stresové prežívanie je ozvenou stresu prežívaného v detstve.

Zranené vnútorné dieťa „drieme“ vo vašom podvedomí a „kazí“ pri každej príležitosti vašu dospelú komunikáciu rôznymi spôsobmi: Máte paniku zo straty milovanej bytosti; keď sa cítite úplne sami na svete, prežívate nekontrolovateľné vlny zlosti a násilia; keď vám ten koho máte radi nerozumie, alebo vás neprávom obviňuje, upadáte do depresii a stávate sa apatický…

Všetky tieto vaše vnútorné „matriošky“, cíti aj vaše dieťa, dostalo ich a má ich k dispozícii vo veku, ktorý práve prežíva. Vaše päť ročné dieťa  má hlboké spojenie so zážitkami, schopnosťami a skúsenosťami vášho „skrytého päťročného dieťaťa“. Zariadila to múdra príroda. 

ÚZKOSŤ má svoju minulosť ale aj budúcnosť. Jej budúcnosť a pokračovanie zabezpečujú deti. Deti dedia celý archív rodu, narodia sa s úzkosťou a vlastne ani nepoznajú stav bez nej.

Podľa štatistík sa úzkostná porucha vyvinie u každého ôsmeho dieťaťa. Ak sa nezačne liečiť hneď v začiatkoch, jej negatívne dôsledky sa začnú prejavovať rôznymi spôsobmi.

Neliečená úzkostná porucha dieťaťa, pomalé a ďalej nabaľujúce sa emócie strachu, hnevu, smútku a vyčerpania sa môžu prejaviť v jeho zhoršených študijných výsledkoch, oneskorenom vývoji, dieťa nedokáže rozvíjať svoj potenciál. To vyvoláva pocity menejcennosti, neistoty a všetko to môže smerovať k poruchám správania, prípadne rôznym závislostiam.

Ako sa prejavuje strach či úzkosť u detí:

• utlmením spontánnych prejavov, uzatvárajú sa do seba, sú pasívnejšie, unavené, spavé,
• alebo naopak trpia výraznejším nepokojom, nervozitou, hyperaktivitou spôsobenou napätím, ktoré potrebujú uvoľniť,
• typické je plytké dýchanie ovplyvňujúce pozornosť s následným ADHD, poruchami učenia, trémou,
• poruchami príjmu jedla – prejedaním sa alebo naopak nechutenstvom, komplikovanejšími prejavmi sú bulímia a anorexia,
• poruchami spánku, problémy so zaspávaním, ktoré sú časté už u malých detí – nočné desy a nočné mory, spojené s pomočovaním, ale aj problémy s kakaním.
• zdravotnými prejavmi – bolesť hlavy a bruška, ktoré sa môžu častejšie prejavovať ráno pred odchodom do školy, počas stresových situácií a bezprostredne po nich,
• často sa objavia zlozvyky, ktorými sa dieťa upokojuje a uvoľňuje – napr. cmúľanie palca, obhrýzanie nechtov či vytrhávanie vlasov,
• zvláštne spôsoby vyrovnávania sa s psychickou záťažou, ktoré možno považovať za sebapoškodzovanie – hryzenie rúk, škrabanie sa po celom tele, rôzne motorické a zvukové prejavy či rituály,
• vznikom závislosti na návykových látkach, ktoré im umožnia prežívať iné stavy – alkohol, drogy, sex, ale aj sladkosti,
• snažia sa vyhýbať istým ľuďom, miestam, situáciám, kde sa necítia dobre a chcú radšej zostať doma,
• nechcú ostať bez rodičov, majú veľké obavy o to, či ich majú dosť radi, či sa vrátia,
• následne strácajú sociálne zručnosti v nadväzovaní a udržiavaní vzťahov s rovesníkmi,
• objavuje sa strach z tmy, duchov, nepríjemných postáv, boja sa, že niekto príde do ich izby a ukradne ich,
• potrebujú opakované uisťovanie a opakujú sa rôzne somatické ťažkosti,
• neustále sa za niečo ospravedlňujú,
• nepredvídateľne psychicky zlyhávajú aj pri jednoduchších úlohách a aktivitách,
• obdobie puberty a dospievania je problematické,
• extrémny perfekcionizmus, nie sú spokojné so svojimi výkonmi, obávajú sa urobiť aj najmenšiu chybu,
• majú vtieravé myšlienky a kompulzívne správanie kedy musia niečo urobiť, majú určité rituály – musí sa otočiť, robiť pohyby s rukami alebo nohami, niekoľkokrát vstať, obísť niečo,
• trpia fóbiami (zo psov, pavúkov, múch apod.) a svoje strachy preháňa (napríklad že príde živelná pohroma a pod.).

Mnohé tieto prejavy detských úzkostí obvykle nie sú jeho okolím akceptované, dieťa je za ne kritizované, dokonca aj trestané, čím sa pôvodné pocity úzkosti ešte viac prehlbujú. Problémom je, že dieťa nevie pomenovať čoho sa bojí, prečo to cíti alebo z čoho má úzkosť a rodičia mu často práve preto nedôverujú.  

Zaujali ma dotazy, úvahy a komentáre mamičiek o krásnych prejavoch lásky od svojich detí. Nie všetko čo je krásne pre matky, je zdravé aj pre deti.

Dotaz: Je normálna vec… „3,5 ročný syn – Vejmi ťa jubim mamka, si moja… Ďakujem mamka, jubim ťa…“. V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou… Malý je na mne zavesený od rána do večera, ešte aj v noci sa mi nasáčkuje do postele a ľúbi ma a som jeho  nehovoriac o tom, že sa v noci zobudím na to, ako ma hladká a pusinkuje. Jaj milujem to, užívam si to, o chvíľku z toho vyrastú.

Čo je rizikom:

• V škôlke po 1,5 mesiaci bol zúfalo smutný za mnou,
• je na „mne zavesený“ od rána do večera,
• v noci ma „hladká a pusinkuje ..“.

– Je to v poriadku, keď to robí aj 9 ročne dieťa? A má veľkú potrebu sa objímať, lúčiť, a pod. ? Viedla som ho k takému vnímavému postoju, dojčila do 3.r., nosila, spal pri nás…len tiež sa niekedy nad tým zamýšľam, či aj v tomto veku je to ok.

Čo je rizikom:

Úzkosť je mnohými ľuďmi vnímaná ako jeden z prejavov obyčajného strachu. Trpieť úzkosťou je však stav oveľa ťažší a komplexnejší. Úzkosť je v pozadí mnohých psychických i somatických ochorení.

Pocity klientky: „Nie som schopná žiť, cítim čudnú bolesť, nič ma nebolí a zároveň ma bolí všetko, bolí ma všetko okolo tela, nechce sa mi byť. Ak vás bolí zub, dáte si tabletku, ale tu neviete čo si dať…“

Prosba mladej ženy o radu: „Mám pocit, že som zomrela. Som tu, ale nie som. Som neprítomná žena, manželka i matka. Som zo seba sklamaná a smutná. Nemám sa k životu. Neviem, či je to nejaká depka alebo čo. Ešte som na materskej dovolenke, ale vôbec si ju neužívam. Chýba mi radosť, energia, život. Cítim len prázdno, ticho a smútok. Nič sa mi nedarí a som z toho nervózna a nahnevaná sama na seba. Čo to so mnou vlastne je a ako sa z toho vymotať?“

Úzkosť je nevysvetliteľná, neurčitá vystrašenosť, predtucha, skrytá obava z nejakého hrozného nešťastia. Pri riešení úzkostných stavov už nestačí iba rada, presviedčanie, povzbudenie. Takýto stav si vyžaduje odborné riešenie a liečbu.

Medzinárodná klasifikácia chorôb poskytuje diagnostické vodítka pri sledovaní úzkostných symptómov. Sú to:

• úzkostné očakávania – obavy z budúceho nešťastia, pocity akoby na pokraji svojich síl, zhoršená koncentrácia pozornosti, strach,
• motorické napätie – nekľud, bolestivé napätie v hlave, tras, neschopnosť uvoľniť sa,
• vegetatívna hyperaktivita – točenie hlavy, potenie, tachykardia, nevoľnosť od žalúdka, závrate, sucho v ústach.

JENNY –  dramatický rodinný seriál, ktorý by nám mal otvoriť oči, ale aj srdcia. Požiadala ma o pomoc matka, ktorá tento seriál nemohla sledovať a nie je sama…

Vidieť možnú realitu je ťažké, ale zatvárať pred ňou oči nikomu nepomôže. Ak niečo nevidíme, dieťaťu nemôžeme pomôcť.

Vo svojej praxi sa každý psychológ stretáva so strachom rodičov o svoje deti. Všetci citlivo vnímame správy o úmrtiach detí, ktoré „informačný strach“ posilňuje.

Spracovávala som tému – ako detské správanie zrkadlí rodičovské problémy a zostala mi otázka: “

PREČO musia deti trpieť a zomierať? Nedýchali toľko znečisteného vzduchu, nejedli toľko nezdravých potravín, neprežívali toľko stresov aby to ohrozilo ich zdravie. A predsa ochorejú! 

Toto bola aj moja prvá myšlienka po mojom ochorení, ktorá ma nasmerovala hľadať riešenie niekde, úplne inde a nie iba v hmotnom, vonkajšom svete.

„Pozri, toto je pekné… Toto je zaujímavé… Toto je dôležité …Toto by si mal jesť, je to dobré a zdravé… Mal by si sa viac učiť, pretože… Takto by si sa mal správať aj ty… Mal by si sa viac kamarátiť s… Pôjdeš študovať tam, lebo…“

Verím, že snahou rodičov je vychovávať svoje deti čo najlepšie. Často však vychovávajú podľa svojich predstáv, využívajú vplyv, porovnávanie, predkladajú vzory. Neskôr príde školská dochádzka s množstvom múdrych a potrebných informácií. Všetko ide z vonku do vnútra.

Zamýšľate sa nad otázkami: “Čo potrebuje naše dieťa? Čo sa mu páči? Kde sa cíti dobre? Čo ho baví? Čo robí s nadšením a radosťou?” Koľko priestoru dávate detským názorom, postojom, rozhodnutiam? Ako často usmerňujete, kontrolujete a porovnávate svoje dieťa?

Neskôr, v dospelosti môže vaše dieťa uvažovať takýmto spôsobom: „Kamarátka povedala, že sa mi hodí iný účes… Kamarát má také auto… Manžel tvrdí, že neviem… V móde sú tieto farby… V reklame chválili… Na internete som čítal… Vedci tvrdia…“.  Dôsledkom je informačný chaos, nerozhodnosť, neistota a následný stres. Prečo? Vaše dospelé dieťa sa naučilo počúvať to, čo ide zvonka a nevie počúvať svoj vnútorný hlas, svoju múdrosť a svoju intuíciu.

Každý z nás je výnimočný. A výnimočné je aj každé dieťa – má svoju osobnosť, svoje schopnosti a talent. Ak dieťa robí to, na čo má talent, robí to s radosťou, nadšením a s tvorivou energiou. Zamerať sa predovšetkým na silné stránky dieťaťa, na ich podporu a rozvoj by malo byť jedným z pilierov jeho výchovy. To znamená všímať si a rozvíjať najprv to, čo mu ide dobre a až potom riešiť to, čo mu nejde.

Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Necíti radosť ani nadšenie z toho, ako žije. Začne prežívať radosť z hmotných vecí, osláv a stimulujúcich látok, ktoré mu navodzujú umelú radosť.

Vychovať dieťa, ktoré bude jedinečné, sebaisté, zdravo múdre, tvorivé, možno trochu neposlušné…, znamená poznať ho, poznať „brzdy“ jeho vývinu alebo nájsť „žabu sediacu na prameni“.

Predstavte si rozhovor mladých slečien: “Tú blúzku som videla v tom obchode, mali ju ale lacnejšie tam… Myslím, že ten strih a farba sa ti nehodia… Videla si ako hrozne vyzerá Jana? Stretneme sa večer pred vchodom. Len aby sme sa tam dostali…”

Povrchnosť životného nazerania, plytkosť emočného prežívania, orientácia na “mať a chcem“ a sebaistota založená na výzore… Problémom mnohých detí je povrchnosť, chudobné citové prežívanie i nedostatok empatie.

Ako výchovou zasiahnuť čo najviac úrovní v detskej psychike? Ako sa dostať pod povrch bežného prežívania? Ako sa dostať hlbšie do ich vnútorného sveta?

Čo robiť ?

Dôležité je naladiť sa na to, čo nás obklopuje, čoho sme súčasťou a byť s tým v jednote.

Patrím ku generácii, v ktorej deti celé svoje detstvo kričali. Dedina bola plná kriku, kričali mamy na svoje deti, aby išli obedovať, kričali deti keď sa schovali, naháňali …
…a dneska, deti nemôžu kričať doma, nekričia na ulici, nemôžu kričať v škole, dokonca sa nedoporučuje kričať ani v prírode.

Deti ale potrebujú kričať, potrebujú vypovedať slová a vyjadriť svoje emócie.

Nevypovedané, zadržané slová a potlačené emócie, zasahujú oblasť hrdla. To je totiž posledné miesto, posledná možnosť ako to všetko zastaviť.
Všetok strach, stres, hnev, zlosť, napätie zostávajú v oblasti krku..,
… a potom prídu zápaly hrdla, kašeľ ale aj zajakavosť, problémy s vyjadrovaním a iné ochorenia štítnej žľazy.
Niekoľko generácií opakovaný vzorec „nevypovedaného“ a potláčaného sebaprejavenia je základom aj pre rôzne ochorenia v tejto oblasti ľudského tela.
Potrebovala pomoc mladá žena, liečená pre onkologické ochorenie štítnej žľazy. Jednou z ťažkých tráum, ktorú si niesla, bola trauma jej maminky, ktorej ocko mal úraz s popálením veľkej časti tela a tváre.
Na prvú návštevu v nemocnici sa veľmi tešila a zrazu, videla iba postavu ležiacu na posteli, obviazanú v bielom, s otvorom pre oči a ústa.
Prežila šok…
A z nemocnice domov prišiel úplne iný človek. Celé svoje detstvo mu nevedela povedať, že sa ho bojí, že ho nechce, taký aký je, že ona ľúbi svojho ocka.

Problematika kašľa a kriku je určite rozsiahlejšie a niekedy zložitejšia, vždy je potrebné vnímať aké emócie ich sprevádzajú a spúšťajú.

Ukričané deti vám vždy niečo signalizujú!

A nezabúdajte s deťmi aspoň spievať, ak už nemáte priestor na detské vykričanie sa. 

DUŠA DIEŤAŤA JE KREHKÁ...

... vyživuje ju láska, pokoj, úcta, radosť, krása,

... potrebuje sa tešiť, smiať, spievať, tancovať,

... aspoň kúsok z toho potrebuje cítiť každý deň.

MYSLITE NA TO!

Bonsaj je živé umelecké dielo, dokonalá miniatúrna kópia stromu rastúceho v prírode. Skúsme sa ale naladiť na jeho dušu a vnímať jeho pocity, keď musí žiť v tej malej nádobke. Je síce krásny a obdivovaný, s láskou orezávaný a tvarovaný tak, aby navodzoval ilúziu starého stromu, no predsa len je izolovaný od svojho prirodzeného prostredia.

Dieťa je tiež živé umelecké dielo, ktoré by ale nemalo by byť kópiou a ani ilúziou ničoho starého…

K porovnaniu dieťaťa a bonsaja ma inšpiroval príbeh rodiny s dvomi malými deťmi. Staršia 4-ročná dcéra stále odchádzala z domu a radšej sa túlala po dedine. Na podnet otca sa rodičia rozviedli pre odlišnosti v povahe a nezhody v názoroch na výchovu detí. Matka bola perfekcionistka – vo všetkom musela mať poriadok, dbala na dodržiavanie pravidiel, všetko kontrolovala, usmerňovala, kritizovala a kričala. Preferovala čistotu a “kostolné” správanie. Jej koníčkom bolo pestovanie bonsajov. Otec bol lesník a jeho prístup k životu bol viac spojený s prírodou a určitou slobodou (aj) v hraní. Predovšetkým staršia dcéra chcela po rozvode odísť s otcom, no matka to rázne odmietala. Zdôvodňovala to tým, že deti sú po príchode od otca špinavé, zafúľané, vyčerpané. Dve odlišné osobnosti rodičov a dva odlišné výchovné prístupy sú pre vývin a výchovu dieťaťa rizikom. Nájsť kompromis a zlatú strednú cestu by mali hľadať obaja rodičia. Dieťa má problém zjednotiť v sebe rozdielne vlastnosti rodičov a vytvoriť si svoju vlastnú  identitu. A matkin záujem o bonsaje je symbolickým zhmotnením aj jej výchovných postojov.

Cesta k vypestovaniu vlastného bonsaja je dlhá a rovnako je to aj s výchovou dieťaťa.

Tvorba bonsajov si niekedy vyžaduje radikálnu akciu – malé stromčeky sú strihané, niektoré vetvičky sú odrezané, iné sú priviazané k sieťam alebo ohnuté drôtom. Korene sú skracované a minimalizované. Potrebné je neustále tvarovanie, drôtikovanie, pristrihovanie, ohýbanie, usmerňovanie…

Na pestovanie bonsajov potrebujete špeciálne pomôcky: Rôzne kliešte, nožnice, háky, ohýbače, dláta, pílky, metličky, pinzety, lopatky, sitá, kefky drôty, sieťky, špeciálne črepníky a iné nádoby, zeminu, hnojivá, rukavice, prípravky na ošetrovanie rán.

Sú “zlé“ deti skutočne „zlé“? Sú náročné deti skutočne náročné? Sú neposlušné deti skutočne neposlušné? Sú hlúpe deti skutočne hlúpe?

Deti nám svojim správaním vždy niečo signalizujú, často im nerozumieme a trestáme ich za to. Pochopenie toho, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich problémy a nové možnosti v ich výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove detí je totiž ich obviňovanie za to, aké sú.

V texte Starého zákona sa uvádza: “Trestám vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale milosť preukazujem tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Či už veríme alebo neveríme, či si to vysvetľujeme tak alebo inak, zamyslime sa a uvedomme si, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

Už len uvedomenie, že všetko, čo deti majú, majú od svojich rodičov, im pomáha a oslobodzuje ich.