Týmto článkom by som sa chcela poďakovať Zuzke Valovičovej...

Všetko to začalo 2.4.2011, keď sme v Maxe stratili opicu... Poviete si, banalita... áno, pre nás dospelých zrejme záležitosť, ktorá nestojí za povšimnutie. Pre nášho malého koniec sveta... Opica prišla s ním z profirodiny, odkiaľ sme si ho doniesli. Bola to jeho súputníčka v ťažkých časoch opusteného dieťaťa, ktoré matka nechala v pôrodnici... Naviazal sa na ňu tak, že jedna z prvých komunikácií po "dame ham, dame čají" bolo "opica sami" (s nami)... a naozaj, bez nej sme neprešli z kuchyne do obývačky, nevyšli z domu... a vždy sme sa vrátili, až na tú nešťastnú sobotu...

"De je opica"...celé dni vydržal smútiť... sedel v kresle a nič ho nezaujalo... ideme von : "opica sami", ideme spinkať : "opica sami"... a opica nikde... zháňali sme, v obchodoch, na nete, všade... v obchode bol zlatý, každú hračku pomojkal, pritúlil a vrátil do regála... predavačky z neho nemohli, že aký zlatučký, to iné decká chcú všetko a on nič... ako im povedať, že on svoje "všetko" stratil... vlastne ja som stratila... nie priamo, ale neustrážila som... dostali sme sa do potýčky s jedným chlapíkom, ktorý praštil vozík tak, že malému tresol do nožičiek... samozrejme, že to nebolo bez slzičiek a strachu, takže som riešila ako prvé malého a tašku s nákupom a akosi som zabudla na opicu... či ostala na vozíku, príp. mu vypadla za mojím chrbtom, neviem... domov sme prišli dvaja... a napriek pýtaniu sa, proseniu a neviem čomu, nik ju nevrátil... nechápem to... ľudia museli vedieť, že to najskôr stratilo dieťa (a určite bude mama hľadať), tak nechápem, prečo to niekomu podávalo paprče... no ale stalo sa...

Po pár dňoch sa na oznam o stratenej opici tu na koníkovi ozvala Zuzka. Vymenili sme si pár odkazov s informáciami a včera prišiel balík s veľmi podobnou opicou... Rozžiarené detské očká a úsmev sú tým najkrajším ocenením dobrého skutku...

Takže, Zuzka, Ešte raz veľké ĎAKUJEME... a tu sú fotky, ako sme rozbaľovali...

                                                                   Prišiel mi balík, kuk, čo je v ňom ???

                                                                   Ako, toto je vážne moje??? OPICA ČAKÁ ...

                                                                    Moja opica, poď, kukneme sa, čo tu ešte je...

                                                                     Ty brďo, vianoce....

                                                                       Láska moja... ľúbim ťa...

                                                                     Dám ti brumíka, aby si mi neušla od hladu...

                                                                     Toľko vzrušenia, akosi som sa unavil... aj tebe sa chce spať???

                                       Budem ťa držať za nohu, aby si mi zase neušla...

                                                                    Mali sme krásny deň, Šaňko šťastne poskakoval...opica s ním...

                                                                                    ...detská radosť, alebo... dobrý človek ešte žije...

                                                                                                        ...Zuzke patrí veľká vďaka...

Ak niekto viete niečo o tejto opici, dajte mi vedieť do IP... som ochotná vymeniť za iného plyšáka, nakoľko náš Šaňko iného neche... Bola to súputníčka v jeho ťažkých časoch opusteného dieťaťa a dodnes je preňho všetkým... Som strašná mama, neustrážila som jeho poklad, tak sa snažím aspoň takto...

Malý poobede nepokojne spal, tak som si namiesto neustáleho lietania z kuchyne do izby ľahla k nemu. Čo už, kuchyňa počká. Pozerala som na tie jeho ústočká zapchaté veľkým cumľom. Občas potiahol, cumeľ sa pohýbal. Malinké pršteky požmolili uško plyšovej ovečke. Je celá zelená, len ušká má špinavo-hnedé... Už je u nás 8,5 mesiaca. Keď sme si ho priniesli, mal 10 mesiacov a sotva zvládal sedieť... dnes lozí po nábytku...komunikuje, spieva si... je úžasný...

Tak som sa zamyslela. Áno, aj ja patrím k ľuďom, ktorí si povedia, aká je to spravodlivosť. Jedni dieťatko chcú a nemôžu ho mať, iní nechcú a majú ho každú chvíľku a plnia nimi detské domovy. Ako toto môže Boh dopustiť? Moje myšlienky sa uberali do takej diaľky, až som si povedala, že to už asi nie som normálna...ale...

Čo ak toto všetko je zámer Boha a tieto ženy nebudú potrestané, ale odmenené. Čo ak je to všetko preto, že priniesli tú najvyššiu obetu, vzdali sa svojho dieťaťa, aby sme my - bezdetné ženy - mohli byť matkami. Čo ak nevidíme všetky súvislosti, prečo sa to deje. A všetko je úplne inak. Odsudzujeme tieto ženy - matky, voláme ich krkavčie a ešte máme pre nich veľa iných nelichotivých pomenovaní. A pritom len od Boha do vienka nedostali materinský cit, pretože mal pre ne pripravenú inú životnú cestu...

 Pane Bože, ďakujem Ti za všetky matky, ktoré odkladajú svoje detičky. Prináša nám to možnosť byť užitočnými a splniť si svoje sny...

                                                                 Všetci, čo vidia túto fotku, nechápu... Kto to je?

Žena:

Je to pani Renate zo Švédska. Korene má na Slovensku. Jej mamička sa narodila s menom Kadáková. Jej starý otec sa volal Alexander Kadák.

Dieťa:

Je to náš adoptovaný synček, ktorého sme pomenovali Alexander Kadák.

Stretli sme sa na jednej návšteve. Nie sme príbuzní. ... Dvaja cudzí ľudia, ktorých spája meno a úžasná podoba...niekedy sa dejú veci... 

Moja teta Maja sa občas stará o vnučku svojej priateľky. Klaudia má 5 rokov a je veľmi vnímavá. Raz jej Maja chystala olovrant a nejakou náhodou si pribuchla prst do dvierok na kredenci. Klaudia predniesla babke nasledovnú verziu:

" Ja keď si privriem palec, tak plačem. Maja povedala doriti a dala si na to alpu."

Tak sme sa po cca trištvrteročnom chodení dohodli, že sa zoberieme. Zobrali sme sa a šup do podnájmu...Mali sme maličkú garzónku, ani nie 4x4 metre a bolo nám super. Po dvoch rokoch nám to predsa len nedalo a s dobrým pocitom, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, začali sme plánovať mimi. V septembri 2003 mal manželov otec 50-tku, tak sme usúdili, že vnúča bude skvelý darček... Príjemná výroba, poteší najviac zo všetkých darov a hlavne, bolo by načase...

Začala som doma veľké upratovanie...veď keby dačo, na postieľku musí byť miesto... triedila som veci a našla som krabicu, ktorú posledne doniesol manžel z domu... spomienky... fotky... maturitné oznámenia od spolužiakov... jaj, ale sme sa nasmiali, keď sme to pozerali... a jedna tučná obálka, papiere od lekárov... čo s tým?... nič, pri prvej návšteve obvodného som mu to zaniesla do karty a bolo vymaľované... aspoň pre tento raz...

Ani vlastne neviem, ako to u doktora prišlo do reči, ale akosi ma pri bežnej kontrole po chrípke zarazil vetou: "A ako ste sa rozhodli riešiť spoločné dieťa?" Kukala som naňho, ako keby ma praštil medzi oči. Ako riešiť? Čo riešiť? Sám má 2 deti, tak vie, ako sa to "rieši"... Tak som sa spýtala, prečo... Odpoveď bola viac ako zaujímavá... Manžel je predsa sterilný.  Akože bác... O čom to tu hovoríš??? Odkázal ma na manžela a endokrinológiu. Doma som sa pýtala manžela, čo o tom vie... no chlap, nič... tak kde do pekla sa niečo dozvieme??? Volám na endokrinológiu... áno, môžete sa objednať... dva mesiace čakania a potom ľadová sprcha...

Pani doktorka bola veľmi milá: "Rodičia vám nepovedali? Ani pred svadbou? No divné." Akože stále som nechápala. Čo nám nepovedali??? Tak sme sa dozvedeli. V šestnástich rokoch zistili manželovi genetickú poruchu, ktorej sprievodným znakom je mimo iného aj sterilita. A aby toho nebolo málo, je to niečo málo preskúmané, nakoľka trebárs na Slovensku sú len 2 muži... (dnes už vraj len 1, druhý pán zomrel niekedy tuším v 2009)

Aké sú šance na naše spoločné dieťa? Žiadne. Aké sú šance na zázrak? Žiadne.... Aké sú šance? Šance na čo? Rozbilo sa všetko... aj náš vzťah sme lepili pol roka, kým sme sa ukľudnili a všetko vrátili do starých koľají. Teda skoro všetko... Niektoré rany ostali... Manželovi rodičia nám vysvetlenie nepodali. Vraj im povedali, že keď bude brať lieky, bude všetko v poriadku. Iste. Lekári tým mysleli hladinu hormónov a výsledky krvi, rodičia vnúča... každý si vybral to, čo bolo preňho dôležité...

Pokračovanie, viac ako zaujímavé... Pani doktorka poslala manžela za dvere a spustila monológ. Nezopakujem to tu presne od slova do slova, ale pointu dodržím.

"Viete, mladá pani, veľakrát sa stane, že manželka v zúfalstve a túžbe po dieťati podvedie manžela a dieťa si zaobstará nejako inak. Chcela by som vás upozorniť, len to preboha nerobte takto. (na môj pokus brániť sa zdvihla ruku a zastavila ma) Ono je evidencia takýchto prípadov, ako je váš manžel.  Akonáhle udáte manžela ako otca dieťaťa, zavolajú vás s dieťaťom na testy otcovstva. A rýchlo by sa to prevalilo. Prídete o manžela, rodinu a nie je vám to treba."

Teraz som sa už začala brániť. Tak po prvé, nie som taký človek, čo podvádza, po druhé, vy si fakt myslíte, že by som dala dieťa na nejaké pokusy a testy... Veď mám právo rozhodnúť o tom, s čím súhlasím a s čím už nie. Stačí, že z manžela ste robili pokusného králika, až kým nás na to obvodný lekár neupozornil a nezastavil to... Pani doktorka - už nebola taká milá - zdvihla hlas a pokračovala.

"Vy si asi neuvedomujete jednu vec. Váš manžel je geneticky 100% sterilný a keby bola len minimálna pravdepodobnosť, že má biologické dieťa, je to úžaný objav pre medicínu! A vy potom do toho nebudete mať čo hovoriť. Prídu kukláči a zoberú vám dieťa súdnym príkazom v záujme vedy. Varovala som vás, ale robte ako myslíte..."  Až po pár dňoch som si uvedomila, čo vlastne povedala. Aj keď som sa mesiac čo mesiac modlila za zázrak počatia...  začalo mi byť jedno, či pani doktorka hovorila pravdu, alebo len pozerala veľa amerických seriálov... A zázrak počatia? Dodnes sa nestal... a keby som si mala vybrať? Tak nie, ďakujem, neprosím... ak pani doktorka predsa len vravela pravdu, nechcem priviesť na svet "pokusného králička"...