Nepatrím k snažilkám ani tehulkám... ani som k nim nikdy nepatrila a po pravde moje zrejme pokazené biologické hodiny nikdy netikali... som realista, proste viem, že mať dieťa je prirodzené, že dieťa “vymýšľa“ a ide mu o to, aby priviedlo rodičov do “stavu maximálneho vytrženia“, že zo začiatku je dieťa náročné na “čas a obsluhu“, takže na dieťa a kariéru dokopy treba alebo chápajúce okolie alebo vrtuľu v zadku... prečo to píšem? Tak sme mali taký ťažší týždeň, veľa vecí vybaviť, dieťa superbesné a utekavé... nákup s ním ťažká tragédia o nejakom vybavení niečoho na úrade radšej pomlčím... a ako som tak sedela pri už studenej káve a ľutovala som sa, ako som mala posledných pár dní o držku, pozerala som fotky na poličke... v jednom rámiku Šaňko, v jednom rámiku Faith... aké jednoduché... Šaňko – opusteniatko, ktoré sme si vzali z detského domova, Faith – africké dievčatko, ktoré síce rodinu má, ale takú chudobnú, že nemajú ani na jedlo... ako tak každý večer zaspávam, sledujem z okna hviezdu, ako putuje po oblohe... a raz som si uvedomila, že to nie ona, že to ja putujem... s celou zemeguľou... len tak si ležím v posteli a nechávam sa unášať vesmírom... (fakt som nestiahla lahvinku k večeri) ... a potom som si uvedomila, že to, že vidím práve túto hviezdu je aj o tom, že som sa narodila na tej DOBREJ časti zemegule... že naša Faith také šťastie nemala...
... A tak každý večer ďakujem Bohu... že som to práve ja – tá vyvolená, ktorá mala tú možnosť narodiť sa v “civilizácii“...
... že nemusím hladovať... že mám strechu nad hlavou... že voda tečie a svetlo svieti... že mám možnosť MHD a taxi... že mám rodinu... že nemáme také zvyky ako ženská obriezka... že som nebola násilím vydatá v 12-tich za “dedka“ s háremom... že som prežila svadobnú noc plnú lásky a nie “otvorenie nožom“ a znásilnenie... že môžem spávať s manželom v jednej posteli a nechodí za mnou len pre sex... že môžeme spolu obedovať za jedným stolom... že mu môžem navariť... že keď mám mrchu, tak nemusím odísť z mesta... že môžem pracovať, aj keď za pár euro... že môžem pracovať, lebo som sa niečo naučila... že moje deti môžu chodiť do školy... že aj ja môžem chodiť do školy, síce za peniaze, ale môžem... že keď ma niečo bolí, môžem ísť k lekárovi, a keď bude úplne zle, lekár príde za mnou... že môžem toto písať na pc s nohami a kávou na stolíku... že za oknami svieti slnko a nepočuť streľbu... že...
A prečo to píšem? Lebo mnoho ľudí si neuvedomuje, že aj keď má málo, tak má stále viac ako mnoho iných... že je nerovnováha na zemeguli - dobrá a zlá časť... a ďakujem Bohu aj za to, že nie som bohatá... že nemám dilemu, či next alebo adidas, lebo na značkové veci proste nemám... že moje dieťa zje na obed nezdravého brumíka, lebo sa nám ešte nechce ísť domov z prechádzky... že mi moje dieťa v reštike odpije z coca-coly a odhryzne z nezdravého rezňa... že žijem obyčajný život... ktorý ma občas prefacká, občas rozosmeje a občas si proste zo mňa urobí “dobrý deň“... ďakujem Bohu, že ma poslal na tú DOBRÚ stranu zemegule...
P.S. Ak by niekto chcel pomôcť deťom na tej horšej strane, ešte stále sa môže pridať...
http://www.facebook.com/pages/Handmade-zajko-v-Afrike/132896496878457
a všetci môžme ďakovať Bohu, že sú tu takí ľudia ako ty, ktorí nám pripomenú, ako sa vlastne máme dobre. 🙂