Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
cicimotinka
20. jún 2017
305 

Jazdím, jazdíš, jazdíme... aj po 15tich rokoch

        Keď som tu pred nejakým časom riešila, že by som potrebovala začať šoférovať, ozvalo sa tu zopár žienok, ktoré by potrebovali tiež, no nemajú odvahu začať... rovnako ako ja... “začínala“ som niekoľkokrát celých 15 rokov... až ma to donútilo tak naozaj... Možno sa vám bude zdať tento článok zbytočný, ale chcela by som povzbudiť aj ostatné “nešoférky“, ktorých je tu určite dosť...  

        Pekne od začiatku... tak som si našla prácu po 7 rokoch doma s deťmi... podmienkou bolo šoférovať... hm... vodičák mám 21 rokov, ale posledných cca 15 som “šoférovala“ asi 3x... ak sa to dá nazvať šoférovanie, keď som 2x pár metrov posunula auto... no a 1x som šla cca 2 km do práce...      

        Aby som bola motivovaná, manžel mi kúpil autíčko, malinké, 3-dverové, aby som sa všade zmestila a hlavne staršie a oťukané, aby mi ho nebolo ľúto, keď ho prípadne šuchnem tiež... môj malý zelenučký citroenik dostal meno Limetka... urobila som si dôkladný plán... najskôr kondičné jazdy v autoškole, potom učenie sa na ulici, trošku večer po meste a potom... potom naostro... škôlka a práca...    

        Autoškola... dohodla som si prvú jazdu a vôbec som nevedela, čo môžem čakať... prišlo auto s inštruktorom, nasadla som na miesto spolujazdca a šli sme na “cvičisko“... tam mi to šlo celkom fajn, až som bola prekvapená... dokonca sme šli aj do mesta a pomaličky prešli cez mesto... jupííí... bola som si vedomá, že ON má brzdu... inštruktor mi celý čas vysvetľoval, čo a ako... bolo to úplne odlišné, ako som si pamätala... a to bol kameň úrazu... všetko bolo inak... na druhú jazdu – dvojhodinovú – prišlo auto bez označenia autoškola... vodičák mám a aspoň budem vedieť, ako na mňa ostatní vodiči reagujú... ha ha (dvaja trúbili)... to už taká sranda nebola... na konci jazdy mi dal inštruktor zopár dobrých rád, povedal, že som na úrovni 9 jazdy z 15 v autoškole a smelo môžem na cesty. A nemám zabúdať na to, že POMALY a PRED SEBA... to bol totiž hlavný rozdiel v tom, čo nás kedysi učili a čo sa učí teraz... kedysi na nás inštruktor celú hodinu vrešťal: „Pridaj, pozeraj sa do spätného, za tebou sú autá, chcú ísť 60... oni majú právo ísť v meste 60... pridaj, pridaj...“ ... dnes to bolo o inom ... „Za tebou sa ti prispôsobia, keď budú chcieť, obehnú ťa, teba musí zaujímať iba situácia pre tebou, spomaľ, spomaľ...“ áno, mám zlozvyky zo starých čias... ale proste musím...                                                                 

        Tak sme jeden večer s manželom a Arturom šli na ulicu... je to taká štvorprúdovka, končí v poli (plánovaný obchvat mesta v roku nula-nula-hop-hop)... chodia tam často cvičiť ľudia aj autoškoly... a tak sme sa tam točili niekoľkí a z poľnej cesty medzi nás zrazu vybehol nejaký autiak, ktorý vôbec nebral ohľad na nás – vyplašencov... no... auto mi 2x poskočilo a skapalo... Artur zo zadného sedadla zdesene pípol: „Poďme už domov, alebo sa vymeňte.“ ... že díky, synu, nezabúdaj, že budeš so mnou chodiť do škôlky... tak som potom chodila asi 2 týždne po večeroch sama... mala som pocit, že je to fajn, hlavne rozbeh, jednotka bez plynu a podobné “vychytáfky“ potrebné do kolón v meste... no a po týždni som šla do škôlky... večer... na skúšku... 3 km... zaparkovala som pred ňou a celá šťastná (a spotená) by som najradšej tancovala na chodníku... ja som dala škôlku, hula-hula-hop!!!                                       

        A potom prišlo ráno - deň D... naložila som Artura a šli sme, bolo mi zle, mala som pocit, že budem vracať, že odpadnem, že neprídem ani ku škôlke... Šťastena asi stála pri nás... došli sme do škôlky, nikde žiaden zádrhel... a potom do práce... ďalších 27 km cez 2 mestá... 2 veľké svetelné križovatky, 6 kruháčov a jeden neprehľadný pripájací pruh v zákrute na kopci... uff... cesta tam bola ok... všade mi vyšla zelená, nikde mi to neskapalo, nič sa nestalo... nič sa nestalo??? ... bola som pyšná sama na seba... ja som to dala?... ja som to dala! ... cestou späť som sa tešila, cesta voľná, iba ja... zrazu v spätnom biela audina... nevadí, obehne ma... no... neobehla... vodič zbadal “Z“, tak sa rozhodol pobaviť... vyštartoval a dobrzdil tesne za mnou, spomalil a znovu... a znovu... pri piatom som to prestala počítať... potom vyštartoval, že ma ide obehnúť a zase zaliezol za mňa... držala som volant a opakovala som si „nevidím ťa, nevidím ťa, nie si tam, vôbec tam nie si“... nakoniec ma obehol tak, že som mala pocit, že mi späťákom urazí ten môj, ale necukla som... ešte som čakala, že dupne predo mnou na brzdu, no to už neurobil... myšičkou sa zaradil tesne predo mňa a vystrelil... že “boškam na holu ricinku, blbeček“... prežila som s dvomi deťmi obdobie vzdoru, “ja si trpezlivo počkám, kým sa vybúriš“...               Deň druhý, alebo všetko je inak... po prvom dni som bola samozrejme na seba pyšná... druhý deň začal “komplikáciou“, skapalo mi to pri odbočovaní do škôlky... v podstate sa nič nestalo, ale moje ťažko získané sebavedomie to naštrbilo... a ani Artur tomu nepomáhal otázkou: „Bola tam jama, alebo to nevieš???“ ... no ... niekde uprostred... cestou z práce som chytila traktor... trošku problém s odhadom ho obehnúť, ale nakoniec sa mi to podarilo... ďalšia skúsenosť, ďalšia čiarka vyššieho sebavedomia... no a kolóna cez mesto... uff ... 20 minút jednotka bez plynu-spojka-brzda ... och ... ako dobre, že na rovinke... ale skúsenosť to bola fajn... zase čiaročka ukazovateľa šoférskeho sebavedomia stúpla...                                                    

        Deň tretí začal Arturovou scénou pri vchodových dverách: „Ideme autobusoooom“ ... no neboj, nebude tam jama... „Nijééé, ideme autobusom!!!“ ... straaašne som sa snažila, aby sa nič nestalo, nikde to neposkočilo, neskapalo... pred škôlkou vravím Arturovi – tak ako, už to viem? ... „Ňo, si sa to naučila.“ ... že díky, synu ... cesta do práce prebehla v pohodičke... dokonca som sa kukla aj po okolí a všimla som si pokosené pole... že aký prepych... cestou späť som sa rozhodla ísť na chalupu za chlapmi... odbočujem z kruháča, že kolóna... KOLÓNA!!! nijeee... podjazd pod železnicu, bager krokom v kopci, plná čiara... celé zle... autá obiehali, až som ostala za ním ja... blikal smerovkou, že môžem... ale ako? ... akooo??? vyrazila som na jednotke, cítila som, že autíčko pýta dvojku... dokelu, dokelu, dokelu, to nedám... dám to, musím... ser na dvojku, nedáš ju tam, poď... POĎ... dusila som ho, chúďa, na jednotke... vydrž, prosím, vydrž... keď som sa dostala pred bager, dala som dvojku... skackala som, ale neskapalo... uff...  asi za 3 minútky som došla na chalupu, ruky sa mi triasli tak, že som nevedela trafiť kľúč do zámky na bráne... sadla som si na gauč a klepala sa... nikdy viac... od zajtra chodím busom... opisovala som celú tu “katastrofu“ manželovi, ten sa samozrejme dobre bavil, uzavrel to slovami „Presne toto potrebuješ, inak sa to nenaučíš!“ ... hm, no ono je to pravda, len to mohlo prísť tretí týždeň a nie tretí deň...                                        

        Deň štvrtý... áno, sadla som do auta aj nepriek tomu, že som sa včera vyjadrila, že nikdy viac... obe cesty prebehli v pohodičke... dokonca som mala pocit, že si to aj trošíčku užívam... jupííí... dala som to... a dúfam, že to dám aj ďalšie dni...                                    Deň piaty... v piatok auto potreboval manžel, tak som naháňala Artura, aby sa ponáhľal, že ideme autobusom... stál sfučaný pri vchodových dverách... „A kedy pôjdeme autom?“ ... v pondelok, zlatko ... založil si ruky v bok. „Tak ja si počkám.“ ... POTEŠILO!!!

        Dnes už mám zase ďalšie 2 dni odjazdené... zase som sa ocitla v nových situáciách, ktoré som zvládla... dnes sa naplnila moja nočná mora... rozbehnúť sa v kopčeku na ručnej... prvý neúspech, bolo mi do plaču... druhý neúspech, napadali ma desné nápady, že zavolám mužovi, nijééé, by sa mi smial... tak nie, budem tu nocovať... tak asi tiež nie... potom sa za mnou objavilo auto... ty kokos, tak znova... nepýtajte sa ma, ako som sa rozbehla, ale nejako sa mi to podarilo... taká hanba je veru silná motivácia, keď som si predstavila, že vyleziem z auta, zaťukám na okienko na aute za mnou, nahodím šteniatkovské oči: „Prosím vás, nedáte mi to na rovinku?"... no možno to niekedy budem musieť urobiť, ale dnes ten deň nebol... a zase je moje sebavedomie o kúštik vyššie... a reči, že po 15-tich rokoch už jazdiť nezačnem, sa nepotvrdili... JA JAZDÍM... a zajtra idem znovu...      

        Ženy, ktoré nad tým zatiaľ iba premýšľate a odhodlávate sa, smelo do toho... dala som to ja, dáte to aj vy...

    Velmi som sa bavila a potom do si povedala ze co sa smejes teba to este len caka😨a preslo ma to...bojim bojim sama som zvedava ci sa vobec odhodlam a kedy😒

    20. jún 2017

    Skvele napísané👍👍👍

    20. jún 2017

    páčia sa mi Arturove otazky 😀 😀 😀
    Ale BLAHOZELAAAM!!!
    a k tym chlapskym metodam, ako nas to naucit by som tiez vedela rozpravat. Najhorsie bolo, ked ma nechal soferovat z Avignonu do Monaka, francuzske 5-6 prudovky, francuzy nepouzivaju smerovky, ja v 6.mesiaci a on pre istotu vypil flasu vina, aby som to musela dotiahnut az do konca. No ale fakt mi to pomohlo.

    20. jún 2017

    Katka, hlavne že si prekonala strach 🙂👍

    21. jún 2017

    jak keby som o sebe citala. tiez som zacala po x rokoch, kvoli detom..akurat ze na 7 miestnej krave..ale ide to. nastastie mam velmi zlateho manzela ktory neriesi tuknutia lebo tych uz bolo pozehnane...
    a naozaj trebaen trening..a pojde to

    21. jún 2017

    Super napisane, prezivala som to s tebou 🙂 Aj mna to caka, stale sa neviem odhodlat, ale snad to dam tak super ako ty 🙂

    21. jún 2017

    Artur rodeny motivator 😉
    A blahozelam k odhodlaniu,o chvilu ti uz ani nepride ze tam som mala prekazku,tam som musela obiehat,fakt 😉 Dolezite je ze si prekonala strach,si super!

    21. jún 2017

    Super, aj ka sa odhodlavam, čakajú ma tie iste strachy.😨

    21. jún 2017

    Ja som na tom bola podobne, vodičák 10 rokov, najazdených asi do 1000 km aj s autoškolou, posledných 5 rokov som ale vôbec nejazdila. Presťahovali sme sa na dedinu, a autobusy tu nejazdia zrovna často, plus od septembra syn nastupuje do škôlky o 2 dediny ďalej. Takže auto bolo nevyhnutnosť. Manžel trval na tom že mi kúpi automatickú prevodovku, nie manuálnu...a popravde som mu za to teraz veľmi vďačná 🙂 Nechal ma spraviť 6 koliečok na parkovisku a potom šups do premávky, chvíľku to trvalo, ale myslím že už jazdím vcelku obstojne...a som šťastná že som ten strach prekonala, dokonca ma to jazdenie začalo vcelku baviť 🙂 Aj keď momentálne som zase bez auta, hoci nie mojou chybou ☹

    21. jún 2017

    jaaaj, brucho ma boli len to citam 😁. keby sa dali soferske zrucnosti kupit tak investujem 😁

    21. jún 2017

    Mne pomohol automat 😉 . Tiez som par rokov nejazdila,no s automatom to ide jedna basen 😀

    21. jún 2017

    Ach baby,prezivam s vami to iste...po 8 rokoch od vodicaku som sa na to dala opat.Chodim na kondicne jazdy,mam za sebou 4,manzel uz chce aby som uz zacala s nim jazdit,ale citim,ze este v meste na kruhacoch potrebujem instruktora,tam este obcas zmatkujem.Paradoxne,nezdochlo mi ani raz ani v kopci a to pravidelne na cervenu dojdeme 🙂 problem je u mna radenie do pruhov...Od septembra ma tiez caka jazda autom do prace 30 km tak cez leto sa musim poriadne vytrenovat.

    22. jún 2017

    Ja mam vodicak 18 rokov jazdim velmi zriedka...nemam problem mimo mesta, male mesto to dam aj sama...u mna hroza 4 prudovky, kopce, kolony u nas v KE....to mam des....a o mesiac sa stshujeme na dedinu...chvalabohu smer ktory poznam a prechadzat budem v meste len jedno sidlisko do prace....ale uz som to vymyslela, odstavim auto a potom mhd....pri momentalnych prerabkach v meste najlepsie riesenie....a ked sa osmelim tak potiahnem az do prace.....ale uz by som mala zacat castejsie soferovat 😲

    25. jún 2017

    Gratulkoooooo 😍 👍 si káder...dobre si to dala 😉 a už bude len lepšie, uvidíš.

    18. dec 2017