Ani neviem ako začať, čím začať ani prečo vôbec niečo píšem, asi to bude tým, že keď som na konci so silami potrebujem to dostať zo seba von a znova sa postaviť na nohy.
Môj príbeh sa začal pred rokmi keď som sa narodila veľmi mladým rodičom, ktorí boli ešte sami deti, nie aby mali dieťa, takže aj moje detstvo bolo viac menej o tom ako som vyrastala s deťmi na ulici a učila sa ako bojovať so životom. Rodičovská láska ? to som nikdy nepoznala, nikdy sa mi nedostalo pohladenia, pekného slova ani len pohladenia po tvári hlavne od mamy. Možno to príde niekomu neskutočné ale ja som to tak nebrala, myslela som si, že tak to funguje vo všetkých rodinách, že rodičia nehovoria svojim deťom ako ich ľúbia, nepohladia a nepofúkajú im boľačku na kolenách, nehrajú sa s nimi, to, že chodia na výlety som brala len ako zo scifi filmu, bitky za smeti na koberci a podobné veci som brala ako normálnu vec. Ale áno, pamätám sa, že sa snami raz ocko zahral alebo dva krát a vtedy mu mama vynadala, že robíme bordel a aby sme okamžite prestali (urobiť bordel keď sa s dieťaťom mečujete mi príde trošku divné) ale hra skončila ako aj tých pár, ktoré sme s ockom zažili. Začala som dospievať a zároveň si uvedomovať, že každodenné bitky napr. za smeti na koberci, nadávky ako ma nenávidí, pretože som jej tým, že som sa narodila v jej 18 zničila život a podobné vulgarizmy som pochopila, že to čo som do teraz brala ako normálne normálne nie je, a tak v 18 odišla z domu a začala som žiť svoj vlastný život. Vtedy som sa zaprisahala, že moje deti budú milované najviac na svete a nikdy nedovolím aby prežili také detstvo ako ja ale aby ma brali ako milujúcu matku, najlepšiu kamarátku, človeka, ktorý pre svoje deti dýchať a žiť.
O pár rokov na to som sa vydala a po 7 rokoch som už vážne začala naliehať na manžela, že je už naozaj čas aby sme mali rodinu. A tak som vysadila antiku ale kedže ani po cca 3-4 rokoch sa nič nedialo navštívila som v roku 2009 svojho gynekológa a začal sa kolotoč, ktorý trvá do dnes. Manžel mal spr úplne zlý, bral aj nejaké vitamíny ale nič to nezmenilo na tom, že nás čakalo 1IVF-ICSI. a tak v novembri 2009 sme začali pichajdovať a išli sme do toho s obrovskými nádejami, že si pod stromčekom nájdeme najkrajší vianočný darček a to v podobe //, bohužiaľ nestalo sa tak, pár dní pred vianocami prišla mrcha takže 5dní po vklade bolo po všetkom, nestihli sme testy ani krvičku...dôvod neznámy, pravdepodobne zato mohli upchaté vajcovody, ktoré sa nepodarilo prepchať ani počas OPU. a tak vo februári sme išli do Ketka, mali sme ešte 1 mrázačika, ktorý sa krásne rozmrazil, toto však skončilo ešte skôr ako pár mesiacov pred tým, začala som krvácať v deň vkladu a tak moje 1IVF skončilo neúspechom. Chvíľku trvalo kým som sa z toho ako tak spamätala, prišlo sa nato, že som prekonala chlamýdie, ktoré spôsobili zrasty a tak ma čakala laparoskopia stým, že mi jeden vajcovod úplne vyberú, ešte pred tým sme boli v apríli a imuno testoch v Prahe kde viac menej nič nezistili..a tak som v júni 2010 podstúpila laparku s nádejou, že keď mi odstránia poškodený vajcovod bude tu možnosť aj prirodzene otehotnieť keďže manželov spermiogram sa tak rapídne zlepšil, bohužiaľ nestalo sa a prišla ďalšia zlá správa, po prebudení z narkózy mi bolo oznámené, že som prišla o obidva vajcovody pretože boli úplne nefunkčné a poškodené takže možnosť prirodzeného tehu bola definitívne preč a ostávalo nám len 2IVF. ŽIadosť z poistovne schválená, recepty na lieky doma, stačilo ísť lieky len vybrať a v auguste 2010 som mohla začať s 2IVF, bohužiaľ človek mieni osud mení a tak som v septembri manžela opustila, oslávili sme spolu ešte spoločné vianoce a v januári 2011 som sa odsťahovala :( o pol roka nato sme sa rozviedli a formálne ukončili manželstvo, ktoré nefungovalo. Nehovorím, že to bolo jednoduché, bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote, po 13 rokoch začať od znova, úplne od začiatku, sama nie je nikdy jednoduché. Aby toho nebolo málo, ukázala sa aj moja mama, ktorá mi krásnymi slovami, gestami a vulgarizmy zase potvrdila aký som ja omyl jej života. Približne v polke roku 2011 som stretla muža s ktorým som do dnes, môj život začínal mať zase zmysel, iskru a hlavne začínal mať dôvod žiť. V apríli tohto roku sme sa rozhodli, že sa ideme začať snažilkovať samozrejme formou IVF, kedže môj priateľ už jednu dcérku má ani netušil čo nás čaká. a tak sme vybrali centrum, nešli sme naspäť kde som bola na 1IVF ale vyskúšali sme centrum v BA, pomedzi to sme vybavovali vyšetrenia, mne vážne ochorel ocko, takže som sa snažila byť sním čo najčastejšie, tiež sme si vybavovali hypotéku aby sme si kúpili väčší bytík. Žiadosť mi schválili po skoro 2 mesiacoch, všetky klasika vyšetrenia boli dobré, priateľov spr bol vynikajúci takže oplodnenie prebehlo klasicky, žiadne ICSI sme nepotrebovali a v auguste sme sa pustli do boja, mala som krátky protokol takže všetko prebehlo tak rýchlo, prvá kontrola v BB u môjho gynekologa, ktorý videl cca 6 vajok, o pár dní nato kontrola v BA a vajká boli len dve, doki zostal zaskočený, že je to dosť málo na to koľko mám rokov ale ako to poznáme ďalej to neriešil, však načo!!!! a tak ďalšie dni boli v strachu čo sa bude diať či vôbec vajká vydržia. na 10DC išli von, boli dve a obidve sa oplodnili, boli to proste bojovníci, ktorý išli 27.08.2012 do bruška a boli by tam do teraz keby... no ale to nikto z nás nevie...na druhý deň teda 28.08.2012 mi zomrel ocko a tak radosť z bubliniek vystriedal obrovský smútok a bolesť v srdci, snažila som sa kvôli bublinkám ale takýto smúsok a žiaľ sa bohužiaľ zo srdca vybrať nedá, do toho vybavovanie pohrebu a všetko okolo toho, ostalo to iba na mne a sestre...na 10DC ako aj pri 1IVF prišlo silné krvácanie a tak to bolo všetko viac menej jasné...o 4dni nato som išla na ku svojmu dokimu na krv, výsledky boli 12,53HCG takže negatívne a tak som poslala kópiu výsledkov do centra aby si to mohli založiť do zložky...ale oni mi v zápetí volali naspäť, že aké negatívne keď od 5 je pozitívne ale aj ked je to nízke číslo som tehu len sa uvidí či to nie je mimo a ako to bude stúpať alebo klesať a tak ma poslali o tri dni znova na kontrolu...tie 3 dni boli neskutočné, dali mi zase nádej, že predsa len mohol sa stať zázrak a čo ak sa to naozaj podarilo, čo ak som sa po toľkých rokoch dočkala aj ja...ale ako vždy aj tento krát som sa mýlila HCG 1,2 takže 2 IVF skončilo tiež neúspešne a bez mrazáčikov keďže obidvaja bojovníci išli do bruška. A tak som bola zase na začiatku plná bolesti a smútku z toho všetkého čo sa mi za posledné týždne stalo, otriasla som sa a začala hľadať spôsoby ako sa dopracovať k dieťatku, objednala som sa na genetiku, na hematologiu, chcem si dať porobiť všetky možné aj nemožné vyšetrenia aby bolo 3IVF v roku 2013 kedy budem mať 33 rokov a bude to môj 3 pokus úspešné...ale ako som už raz písala človek mieni osud mení, bohužiaľ všetko je inak :( po nedávnej návšteve centra som dostala ďalšiu facku...moje vaječníky prestávajú fungovať a je možné, že do pol roka už nebude žiadna možnosť mať vlastné dieťa. Ako som reagovala? nijako, pozerala som sa na dokiho a len som nechápavo krútila hlavou, že to predsa nie je možné, pýtala som sa či je možné aby sa toto všetko stalo v priebehu pár mesiacov. Ale ako sami čítate bohužiaľ pravda je taká áno,stalo sa to mne a je len na mne ako sa k tomu všetkému postavím.
A čo som týmto mojim príbehom chcela vlastne povedať?
Každá z nás, si prešla svojom príbehom, svojím veľkým bojom, či už tu na MK alebo v osobnom živote, každá jedna z nás sa k tomu postavila po svojom, môžete plakať, zúfať, smútiť, nadávať, byť zlá, mrzutá, nepríjemná, histerická, nato máte právo a nikto vám ho nemôže vziať !!! Keď príde tá chvíľa, treba sa vyplakať, dostať to zo seba von aby prišla chvíľa s úsmevom.
Je len a len na nás ako sa k svojmu osudu postavíme, či skloníme hlavu a podvolíme sa tomu čo nám život nadelil alebo hlavu zodvihneme a nevzdáme sa. Je len na nás či budeme vyplakávať do vankúša a neustále dokola sa ľutovať alebo ten vankúš odhodíme a dáme sa do boja. Je len na nás či chceme svoj život žiť alebo prežívať, aký si ho urobíme taký ho budeme mať, preto vám všetkým odkazujem:
aj keď ste už stratili všetku nádej a vieru v zázrak, ktorí sa vám má stať musíte začať veriť od znova MUSITE!!!! musíte začať od znova? no a čo, tak začnite od znova, bojujte, vyhrajte choďte si za svojím snom, za vašou túžbou, láskou, choďte za svojím životom. Nikto nehovoril, že život je prechádzka ružovou záhradou, nikto vám nesľúbil, že vyrieši vaše problémy a bolesť, nikto vám nesľúbil pomoc, preto je len a len na vás aký život budete mať!!!!
Môj sen je mať vlastné dieťa, bojujem skoro 8 rokov, toto je môj sen a teraz sa mám vzdať?nie, idem za neho bojovať, a čo ten váš sen?
Keď si sa narodila všetci okolo teba sa usmievali len ty jediná si plakala, preto snaž sa žiť tak aby keď budeš umierať všetci okolo teba plakali len ty jediná si sa mohla usmievať.
príbeh ako z románu len ten happyend mi tam ešte chýba. Si úžasná a silná žena len máloktorá z nás si vie predstaviť čo prežívaš ale všetky si môžeme brať príklad z tvojej odvahy. 🙂 Klobúk dole žena