Na susednom Instagrame sa to hemží sexi a cool fotkami matiek, nematiek, matíc, kočíc a iných nových druhov žien a keďže ja som velice moderná a kráčam s dobou, rozhodla som sa prispieť (nielen) na túto platformu aj svojou troškou. A keďže som aj velice zdieľna osoba, podelím sa o svoje know-how aj s vami! Ďakovať mi môžete v komentároch pod textom.

Nevravím, nebolo to ľahké, ale ako môžete vidieť na zábere, ide o vrchol estetična. Ale nebudem predbiehať, lebo zdvihnúť riť a nohu zároveň a nezašliapnuť pri tom žiadne dieťa a neodhaliť svetu viac Karimatky (-to je môj umelecký pseudonym), ako je nutné, vôbec nebolo hop-šup.

1. Najprv som si musela pozrieť veľa instafeedu (aby som sa vyjadrovala správnou blogerskou hantírkou), aby som odkukala ako a kde a koľko.

2. Potom som si musela nájsť vhodné pozadie (nemyslím to moje. To mi stačí nahmatať rukou a viem isto, že je stále na mieste. Neubudlo z neho /zatiaľ/ ani za máčny mak). Pozadie na fotku, aby bolo autentické, ale zároveň pekné, nie proti slnku a všetky zásady správnej insta fotky.

3. Ďalej som si musela nájsť niekoho, kto ma v tomto čudnom rozpoložení zveční bez zbytočných otázok a neprimeraných poznámok. (Našťastie sme práve na prázdninách a manželova sesterka vie nielen krásne háčkovať, ešte má aj veľa pochopenia. A zatiaľ má iba jedno dieťa, tak aj toho času na fotenie má troxhu viac).

4. Potom som si musela vybrať outfit. Lebo v predstavách som si síce zvolila tričko s hezkým motívom a tak dále. Ale v praxi som mala oblečené tričko s motívom a pupkom a s diastázou. A hoci to znie noblesne, nebolo.

Pamätáte si tu časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: "New York, not ready!" Tak niečo podobné sa dnes stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: "Táňa, not ready." A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, toto sa udialo.

Vzala som dnes deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: "Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude." Karol sa ako naschvál dnes hojdať nechcel, respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo tá strata šedej kôry predsa len bola), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola chyba!

Desaťmesačné dieta síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj "cez mŕtvoly". S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ono menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý- nová doba!), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, a spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostava? 🤔

Och. Maliny. Rovno z kríka. Deti v tráve. Dážď vo vzduchu. A pre vás čo je symbolom leta? Ja ich mám hneď niekoľko, možno nie vždy úplne romantické a ideálne, ale tu ich máte.

Maliny- ideálne tie priamo z kríka, ktoré zjem hneď ako ich oberiem, aj keď sa pri tom sem-tam popichám na malinčí, alebo mi prejde po rukách nejaký hmyz (na pavúky som obzvlášť vysadená), naposledy ma napríklad uhryzol mravec do pery, lebo sa kŕmil na tej istej maline, ako som sa chystala ja. A neprekáža ani fakt, že dieťa č.2 si podanú malinu rozotrie na nohavice a rozmieša ju v dlani na malinovo-zemový píling (možno tip na kozmetický produkt🤔). Maliny sú ešte viac leto ako jahody, lebo ich človek môže degustovať dlhšie... A majú svoje miesto aj v mojich spomienkach z detstva. Ako decko som utekala do najskrytejšieho kúta záhrady, aby som si tam poplakala, že ma nikto nemá rád (hej bola som tragéd) a keď nikto nechodil Dominiku hľadať, aspoň som sa napásla na malinách. Teraz ich pomáham zbierať deťom, lebo maliny sú láska.

Melón - tá červená vodová dyňa a jadierkami, ktoré vypľúvaš. Zavrite si oči. A predstavte si, že idem rozkrojiť vychladený melón. Počujete to praskanie? Odkrojím vám mesiačik a nechám vás jesť rukami. Sadnete si na zem, nohy na široko, nech kvapká voda mimo nôh. Zahryznete, šťava začne tiecť po rukách, po tvári, jadierka sa hromadia v ústach, vypľúvate ich. Smejete sa, ste šťastní. Pekné? To sa mi vybaví často, keď jem melón, lebo melón bol súčasťou našich prázdnin s bratom, sesternicami a bratrancom. Melón a chrumkavá nanuková torta Viennetta (jeden plátok na osobu). Dnes síce jedávam melón s deťmi v kuchyni pri zapnutej klíme, ale ten pocit šťastia je porovnateľný.

Letný dážď - Všimli ste si, že letný dážď lepšie vonia? Rozhorúčený asfalt s chladnými kvapkami dažďa k sebe skvele pasujú. V nedeľu nás zastihol práve pri zbieraní malín, to je už normálne klišé ako z reklamy na leto. Minule vravím Karolovi, keď to vyzeralo na dážď: "Kari, možno trochu zmokneme, ale to nevadí, bude to také osvieženie. V lete môžeme aj zmoknúť, lebo rýchlo uschneme."

Zmrzlina - Ona snáď ani nepotrebuje komentár 😇🍦 Ale jednu spomienku, respektíve priznanie si tu predsa len dovolím. Asi desať rokov z môjho života patrila nedeľa kostolu. Aj v lete. Ale v lete to bolo trochu ťažšie. Tie pokušenia. Jablková za 2 koruny (mladšie ročníky, dobre čítate), ktorú predávali v modrom okienku v uličke hneď vedľa kostola. A 2 koruny, čo mi mama dala do zvončeka. Niekedy som neodolala. A bolo nás viac, ale nie som udavač, mená si nechám pre seba... Vtedy ma to trošku trápilo, svedomie a tak. Dnes sa na tom len smejem. Aj to bolo leto, ukradnutý moment s jablkovou zmrzlinou za dve koruny, ktoré sa svojho zvončeka v kostole nedočkali. Dnes už do kostola nechodím (dont judge), ale chodíme na zmrzlinu. Ľúbime zmrzlinu, dieťa č.1 má najradšej jahodovú, dieťaťu č.2 stačí zatiaľ chrumkavý kornútok.

Toľko malých radostí, ktoré robia leto letom. Smiech detí. Spotené krky. Repelent. Slnko. Búrky. Pieskoviská. Bazény. Prazdniny. Babky a dedkovia. A u vás je čo symbolom horúcich dní?

Pár dní dozadu som si vybehla od detí a muža na film s kamoškou. (Pre tie, čo sa tiež chystajú, bola to premiéra novej časti Men in black a užila som si to, aj keď mňa teraz nie je ťažké kinematograficky pobaviť, hlavne že som inde ako na gauči, aj keď Netflix má skutočne bohatú ponuku. Ale tie návykové načosky so syrovou omáčkou, tie mi doma nenaservirujú.) Keďže doma moja mužnejšia polovička všetko zvládla, po kine prišlo na rad aj víno. A keďže som nemusela utekať k plačúcim deťom, postačila miesto Hopinu aj pomalšia eMHáDé. V nej sme s kamoškou spravili menší program jednému spolucestujúcemu, ktorý si vypočul naše slepičárny.

Keď sa pri ZOO naše cesty rozdelili, presadla som si na spoj bližšie k mojim a teraz pointa..Tak som si tam sedela a tvárila sa, že nemám deti (nechápte ma zle, milujem ich, len som si robila taký dvojdecovo-vínový inside experiment). A tak si vravím, ktovie či to na mne vidieť, že akože nemám deti.

Ale keď sa nad tým tak zamyslím, že ak tie dve indivíduá nemám pri sebe, nevláčim so sebou kočík, kolobežku, hračky do piesku, loptu, nemám mastné vlasy v gumičke, silikónový nahrdelník vhodný na žužlanie, tajnú grcku na chrbte, čerstvo kupený balík plienok v ruke, odpoveď na nekonečnú otázku "Prečo?" na perách a ani nikomu z cestujúcich nehovorím v zdrobneninách či naslineným prstom neutieram majonézu z večerného kebabu z tváre nejakého tinedžera, ľudia okolo nemajú ako vedieť, že Som Mama (snáď tieto dve slova nemá K. Tormová patentované knihou). Bez tých spomenutých doplnkov som len obyčajná žena vracajúca sa z kina domov. Ale keď som s ním a s ňou, som vynimočná. Hneď všetci tušia, že som niečo musela zažiť, kým som s nimi vyšla von. A tak len toľko som chcela. Že (hoci vyzniem pateticky) som vďačná, že ma tie moje individuá provokatívne, často odporne otravné a super sladko rozkošné zároveň robia výnimočnou.

Ok. Chvíľu mi trvalo spamätať sa z Dňa detí, toľko veľa detí a tak ďalej. Ale s láskavým dovolením polnočného spolku budem rozprávať príbeh (-prelož si to do češtiny a verím, že sa ti vybavia spomienky na seriál z našeho mládí) o jednom obyčajnom Dni detí.

Raňajky, umývanie zubov a ostatné zábavy, ktoré odchodu z domu predchádzali na vašu radosť vynechám, verím, že niečo obdobné sa deje u každého z vás. Takže, vyrútime sa vo veľkom štýle z domu, odtrepem sa s nimi na zastávku, kúpim lístky na autobus. Príde autobus, ktorý je iný a ešte je aj zadarmo. Odvezieme sa za MDD programom v Lodenici, ktorý matka roka nenájde. Kto by povedal, že tých Lodeníc je v Karloveskom ramene viac. No nič to zato, ako mi bola bývala jedna štebotavá suseda prezradila, aj tak lodeničný program nestál za veľa. Nuž tak sme sa presunuli do Botanickej záhrady, lebo je tam chládok, ihrisko aj lavičky (to je ideálne trojkombo pre matku, ak by to ešte niekto z vás nevedel). Kým som kŕmila dieťa č.2, to prvé sa hralo na ihrisku. Ale bez mojej asistencie ho to veľmi nebavilo. Ale potom prišla iná rodinka. Otec, mama, dcéra, syn. Ten bol v podobnom veku ako môj, nuž sa vzájomne vnímali. A keď chlapca išli rodičia točiť na červený kolotoč uprostred mlákovej priehrady (-na vysvetlenie, okolo kolotoča sa rokmi odrážania nôh vyhĺbil jarok, do ktorého celý týždeň statočne pršalo), Karol sa zviezol s ním.

A neskôr to prišlo. „Mama, chcem ísť na kolotoč. Mama, vysaď ma na kolotoč. Mama, prosím, chcem ísť na kolotoč.“ Dobre, dieťa č.2 už malo aj tak ryžu s fazuľkou všade inde ako v „gágore“, tak som ho vysadila a pustila sa do takzvaného nožného točenia. Keď tu zrazu pozerám a Karol si podáva ruky aj nohy s mlákou. Neubránila som sa hlasnému „Hííí“ a aj vďaka nemu sa spustila reakcia, ako sa na chlapca jeho veku, váhy a vzdoru sluší a patrí. Náhradné oblečenie som preňho nemala, lebo nehodové obdobie u nás viac menej nikdy téma nebola. A tak si tam nariekal v mokrých, zablatených teplákoch a ja som si predstavila, ako sa s ním trepem na autobus, ako on cestu prereve a ako má pri tom všetkom mokrý zadok. Keď tu zrazu, počujem za sebou hlas tatka zo spomínanej rodiny. Že či nás nevezme domov. Cítil sa zodpovedný za jeho mokré kolená stehná, tenisky a zadok. Nemusel sa, ono by sa to s veľkou pravdepodobnosťou stalo bez ohľadu na fakt, že mu ukázali, že sa tam môže točiť aj s mlákou…

Slušne som odmietla, lebo veď nenasáčkujem sa s dvoma deťmi, kočíkom a blatom niekomu cudziemu do auta. Ale potom sa opýtal znova. A potom aj jeho žena ma ubezpečila, že je to rozumnejšie, tak som nakoniec privolila. Bol veľmi milý a trpezlivý aj keď som sa snažila poskladať a potom znova rozložiť náš kočíkový tank. Karol a jeho otázky nechýbali ani v aute cestou domov. Takže na otázku, prečo nás ujo berie domov, som povedala: „Lebo ujo je zlatý a tiež má dve deti a vie, že to s nimi môže niekedy byť zložité.“ Na čo ujo doplnil, že má deti tri. Takže iste chápete, že už o rodičovstve a mlákach vedel svoje. Karol pokračoval: „Prečo je ujo zlatý?“ „Lebo sa taký narodil.“ (skoro ako Maybelline, však??)

A to je približne všetko, čo o ujovi viem. Ešte viem EČV auta, ale teda nie som detektív, aby som ho podľa nej vypátrala, poznám tiež približnú adresu, keďže sme v podstate susedia z jednej mestskej časti. Každopádne, ak by sa to k nemu a jeho rodine dostalo, chcem sa poďakovať ešte raz. Lebo hoci to niekomu príde ako banalita, mne to pomohlo ušetriť množstvo energie, vysvetľovania, utešovania a Karolovi množstvo sĺz, nervov a smútku. A ako poznamenala moja Maťa Š., dnes sú už takíto ľudia vzácnosť. Pretože dnes sa darí viac tým, ktorí mlátia ľudí na ulici či v autobusoch pre žiadnu špecifickú príčinu. Ďakujem ešte raz. Aj za Karola. Lebo možno aj vďaka tomuto zážitku možno raz vyrastie v muža, ktorý sa tých bitých v autobuse zastane.

Ale v ten istý deň na inom mieste som zažila aj iného človeka/ľudí. Tuto klikaj a dočítaj si aj záver nášho dňa... https://kari-matka.blog/2019/06/04/nie-je-rodic-ako-rodic-a-ani-den-deti-ho-neovplyvni/ 

Dnes bolo vonku hnusne, tak sa moja hodina strolleringu (ktorú navštevujem so všetkými dvoma deťmi) presunula indoor. Takže som sa cvičeniu nevyhla ani v hnusnom počasí 😅 Preto, hoci bolo vonku pocitovo slušných 16-17 stupňov, musela som vytiahnuť moje huňaté zimné "konverzy", lebo tie jediné sú aj waterproof bez toho, aby som prišla domov s otlakmi, keďže ostatné tenisky mám látkové a gumáky na moje lýtka ešte nevyrobili. Teda asi vyrobili, len som na ne nenašetrila. Každopádne som pobalila všetky deti, nainštalovala na syna pršíplášť, na kočík "skejtbord" (=lascal max board) a mohli sme frčať. Z domu sme odchádzali 15.52 a hodina začínala o 16.tej - a trénerka uvádza na stránke meeting time 15.50 (ehm. Almost). Takže z vyplazeným jazykom, spoteným čelom, zadkom a vďaka huňám na nohách aj spotenými dolnými končatinami zvoním na mieste konania 16.03 (áno, mam to vcelku blízko domu, plus som sa zviezla jednu zastávku na čierno emhádečkou. Ale je to do kopca celý čas).

Syn sa vyzliekol sám, dcéru som vyzliekla za jazdy. Ešte načapovať vodu do pohára a môžeme ešte počkať na poslednú cvičenkyňu (yes-nebola som posledná. Aj keď bolo mi mierne naznačené, že ona dala vedieť, že bude meškať. Ale ja som chcela prísť na čas. Len vesmír so mnou mal iné plány... a okrem iného som do časového plánu pred odchodom zabudla zarátať kojenie - volajte ma matka roka). Potom sme už mohli začať. A tu treba povedať, prečo o dnešnej hodine vlastne píšem. Ide o special treatment. Takže nielenže chodím na strollering s kočíkom a plus jedno dieťa navyše, ešte mám aj diastázu. A nehovorím, že je to tým, ale som tam aj najväčšia...

Na úvod hodiny mi ju trénerka skontrolovala, ale našťastie sa už začala sťahovať, takže som na dobrej ceste zmenšiť svoje "tehotenstvo" zo siedmeho možno už aj na piaty mesiac! A potom sme začali cvičiť. Rozdávali sa cviky na stanovištiach a tam, kde bolo pripravené brucho, zrazu trénerka zvolala: "Toto ty robiť nebudeš." A neviem, či som sa viac zľakla alebo potešila. Dostala som cvik na mieru, na diastázu. Čo som na jednej strane rada, lebo "mountinclimber" nie je môj obľúbenec a hlavne chcem aby sa moje brušné svaly opäť zblížili. Ale na druhej strane by som ozaj uvítala, ak by sa do nášho kurzu bola bývala prihlásila aj iná matka s diastázou, lebo takto sa cítim príliš "special" v smere, ktorý nie je práve cool. Dominika je inak vcelku rada stredobodom pozornosti (hlavne ak sa ľudia smejú na mojich vtipoch), ale tu by som sa rada stratila v "dave" roztiahnutých brúch (-vyzerá to divne napísané, ale googlila som, je to správne). Tak možno v ďalšom kurze. Moment, čo to trepem, ten bude až po prázdninách, to už plánujem diastázu NE-MAŤ... Držte palce!