O tom, ako som sa naivne vybrala s dvomi deťmi na ihrisko!

Pamätáte si tu časť Priateľov, kedy ide Rachel k frajerovi Džošuovi domov a oblečie si negližé, ale prídu domov jeho rodičia a ona to uhrá na to, že iba skúša novinku z Európy a poznačí si do notesa: "New York, not ready!" Tak niečo podobné sa dnes stalo aj mne.

Respektíve niečo úúplne iné, s podobným koncom: "Táňa, not ready." A aby som vás nenapínala ako gumu v mojich gaťkách, ktoré sa museli prispôsobiť novým hmotnostným pomerom, toto sa udialo.

Vzala som dnes deti na ihrisko. Obidve. V mojich predstavách to malo vyzerať tak, že jedno dieťa sa bude hojdať na hojdačke pre väčšie deti a druhé pohojdám na hojdačke pre menšie deti. To mladšie sa tam unaví, zaspí svojím poobedným spánkom, presuniem ho do kočíka, a staršie sa bude pekne hrať (hahaha, ja viem, ale občas sa stane aj taká vec) a ja konečne objednám piknikovú deku, bazénik a druhé sandále. Ale žargónom istej vekovej kategórie 90. rokov by som situáciu zhrnula nasledovne: "Hovno, hovno zlatá rybka, akvárko nebude." Karol sa ako naschvál dnes hojdať nechcel, respektíve chcel, ale tam, kde sa hojdala Táňa. Tá sa hojdať chcela, ale rozhodne už nie spať. Miesto toho radšej skúmala (najskôr teoreticky, potom prakticky), akoby najlepšie vypadla z hojdačky. Nuž, keď som ju v poslednej chvíli zachytila (ďakujem za materstvom nadobudnuté rýchle reflexy, na niečo tá strata šedej kôry predsa len bola), vravím si, šmyknem ju na šmýkaľke. A to bola chyba!

Desaťmesačné dieta síce ešte nedisponuje žiadnym pudom sebazáchovy ani mu nič nehovoria dobre mienené rady rodiča, zato však má skvele vyvinutý zmysel pre expedíciu a potrebu dostať sa kamkoľvek aj "cez mŕtvoly". S oškretými kolenami som ju konečne zvesila z preliezky a usúdila, že zjedený piesok bude v tomto prípade ono menšie zlo. Takže kým ja som zjedla akože tri pieskové zmrzliny a vypila dva zmrznuté džúsiky s paličkovou slamkou, dcéra degustovala naozaj. Jedna (kari)matka by neverila, ako rýchlo vie jedno dieťa presunúť ruku s pieskom z povrchu zemského do úst. Takzvane: hop-šup.

A na toto všetko som si vybrala ten najteplejší a najlepkavejši deň v roku. Preto piesok, ktorý Táňa nezjedla a Karol neodniesol v topánkach (lebo on nemôže byť v piesku bosý- nová doba!), som z ihriska preniesla do nášho bytu ja na nohách, rukách, v podpazuší a niečo málo som pošetrila aj v podprsenke. Jáj, a spomenutý tovar som objednala, keď obe decká išli spať a ja som trúsila zo seba piesok na naše povysávané parkety (lebo sprcha je niekedy ďalej ako bližšie!).

Ešte koľko leta nám zostava? 🤔